Vážky rozprestreli krídla. Debutovým albumom Libelo sa vydali na dobrodružný let

Vážky, 2023Zdroj: Jakub Fabián

Vážky sú starobylá skupina hmyzu... To síce platí, ale nie o mladej slovenskej skupine Vážky, ktorá na hudobnú scénu vstúpila iba pred dvoma rokmi, zaujala bohémskym debutovým singlom a teraz vydáva svoj prvý štúdiový album. Čo sa však z ríše hmyzu dá aplikovať aj na hudobnú skupinu, je schopnosť rýchlo lietať.

Kapely sa zvyknú označovať prívlastkom mesta, z ktorého jej členovia pochádzajú. Ak je ale každý člen rodákom z iného kraja, označovanie sa komplikuje. A tak skrátka Vážky prileteli odvšadiaľ a vytiahli na pozdrav singel Vína. Energickou pop-rockovou skladbou so sympatickou dávkou psychedélie a výrazným textom naznačili, že nemajú v pláne len tak nepozorovane preletieť éterom. Ich cieľom je spraviť rozruch a nájsť si v ňom svoje miesto.

Singlová dvojka dostala názov Skús iba žiť. Mohlo by sa zdať, že prídeme do kontaktu s pozitívne ladenou, bezstarostnou skladbou o radostiach každodenného života. Posolstvo, ktoré pesnička nesie na svojich pleciach, síce je oslavou života, ale vlečie si so sebou ťarchu, ktorú sa z tých pliec pokúša sňať. Katarzným výsledkom Vážky ukázali, že si nemôžeme byť istí tým, čo od nich očakávať.

Pred vydaním albumu ponúkli ešte dva lyricky a atmosféricky silné single Tajomstvo zvuku a Človek, ktorými jasne ukázali, že viac než k priamočiaremu pop rocku inklinujú k rafinovanejšiemu art-rockovému prístupu k tvorbe pesničiek. Po vypočutí debutu je však zrejmé, že sa nenechali zviazať hranicami žiadneho žánra a k nahrávke pristupovali intuitívne. Vedia znieť takmer roztancovane a funky s výrazným groovom, nežne a hĺbavo, ale aj prekvapiť hlučnými skreslenými gitarami a experimentovaním so zvukom.

V pesničke Na kúsky znie saxofón Saxany Sapietovej a vyšlo im to. Sila tohto hudobného nástroja rezonuje so slovami autorky Timey "Freezie" Jazudekovej, ktoré sú temné, ale svojím spôsobom očisťujúce. Obyčajnou, príjemne rytmickou melódiou začína skladba Ty sama. Oklamala ma, že práve to je jej podstatou. Tá sa postupne mení, potemnie a stáva sa ešte príťažlivejšou. Spolu so silným hlasom speváčky je to pesnička, ktorá privedie žalúdok do jemnej kontrakcie napätia, ktoré vyvoláva. Gitarové sólo v jej záverečných okamihoch to napätie postupne uvoľňuje, ale Timea to celkom nedovolí. Ak to bol zámer, tak kompozične veľmi vydarený.

Upokojenie za odmenu prinesú Obrazy. Ale iba na úrovni melódie, spomalenia tempa a krehkejšieho spevu. Slová piesne ťahajú poslucháča do ešte hlbšej priepasti myšlienok a otázok, na ktoré hľadá odpovede. Silným momentom je zdanlivá balada Rendez-vous s diablom. Skladba je iná, než čokoľvek ostatné na albume. Nevyniká len svojou viac ako sedemminútovou dĺžkou, ale aj meniacou sa kompozíciou, ktorá prechádza od gitary ku klávesom, až sa napokon zrúti do najšialenejšej masy zvukov, aby si celý postup zopakovala ešte raz a nedala poslucháčovi priestor na zorientovanie sa v nej.

Keď si už vydýchnete, že vás diabol pustil zo svojho zovretia, čerstvý prísun vzduchu do pľúc sa pokúsi vohnať skladba Okamih, ktorá sa (znova iba javí) ako vianočná pesnička. "Padá zlatá hviezda, zaželaj si viac," spieva v úvode Timea. Z opojnej nálady vytrhne dodatok, že padá do stratena. Ale aj v tom stratení sa dostaví jej katarzný pocit úľavy. A ten zopakuje autorka textu ešte v niekoľkých obrazotvorných veršoch, v ktorých katastrofický scenár znamená očistenie a slobodu. Aspoň na okamih.

Sloboda a očistenie sa javia ako základné princípy svojrázneho debutu mladej formácie, ktorá sa týchto atribútov nezľakla. Vďaka tomu sála z albumovej nahrávky mladícka energia, odvaha a radosť. Áno, album má možno zopár malých nedokonalostí – niekde by sa dalo viac popracovať na vokáloch, inde možno zmeniť rým, ale aj tieto prvky sú lepidlom, ktoré vypovedá o pocite voľnosti, ktorú si Vážky na svojej prvotine dopriali, a tak je to v poriadku.

Obdivuhodný je najmä spôsob, akým dokázali členovia skupiny – Timea Jazudeková, gitaristi Samuel Hajko a Juraj Roháč, basgitarista Marek Forgáč a bubeník Filip Dočekal – prepojiť rozdielne vplyvy a vytvoriť nahrávku, ktorá napriek rozmanitosti skutočne funguje ako album. Nie vždy sa to kapelám s tak bohatým autorským potenciálom jednotlivých členov podarí. Veľkú zásluhu na tom má aj Filipov brat Mário Dočekal, fanúšikom elektronickej hudby dobre známy ako Subtension, ktorý sa postaral mix a mastering.

Medzi vážkami je aj niekoľko ohrozených druhov. To snáď neplatí pre skupinu, ktorá práve rozprestrela svoje krehké krídla a vydáva sa na svoj dobrodružný let. Teraz bude pre Vážky dôležité vychutnať si reakcie na debutovú nahrávku, predstaviť ju naživo možno spočiatku rozsahom skromnému publiku, nechať sa troška bohémsky opiť chuťou potlesku, a neskôr ten zvuk, ktorý svojím rytmom pripomína tlkot srdca, vložiť do ďalšieho albumu, ktorý snáď potvrdí, že tieto Vážky nie sú ohrozené, ale silné, odvážne, a pritom mysliace na svoju krehkosť.

Vážky – Libelo
(2024, vlastným nákladom)