Pri príležitosti tridsiateho výročia od vydania Tubular Bells vychádza v limitovanej edícii štvordiskový box obsahujúci súbor Oldfieldových opusov venovaných tejto téme.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o varenie ďalších a ďalších čajov z jedného sáčku, no v prípade Oldfielda je zrejmá i snaha o stále zdokonaľovanie, ktoré sa v prípade Tubular Bells 2003 a bonusového DVD podobá nekonečnému dobrusovaniu vzácneho drahokamu, a v prípade Tubular Bells II a III ide skôr o umenie dať prostredníctvom odlišnej intonácie tým istým slovám nový význam.
TUBULAR BELLS 2003
Jedná sa o kompletne novú nahrávku klasického diela, ktorú po prvý krát realizoval Oldfield ako dvadsaťročný roku 1973. Okrem drobných zmien vo frázovaní, použitia nových, razantnejšie znejúcich nástrojov (basové party) a priezračnejšieho zvukového spracovania sa jedná prakticky o novú realizáciu tej istej partitúry. Oldfield v nej interpretuje sám seba spred tridsiatich rokov. S odstupom času by sa už mohlo jednať o dve rôzne osobnosti, z ktorých prvá sa vyznačovala tvorivým nadšením a druhá skúsenosťou. Na obale CD nie sú uvedení spoluhráči, ale dá sa predpokladať, že podobne ako pred tridsiatimi rokmi, nahral väčšinu nástrojov sám Oldfield.
Rozoberať toto notoricky známe dielo podrobnejšie nemá význam, no pre tých, ktorí sa s ním ešte nestretli, ho možno stručne priblížiť ako „hravý artrock“. Mladícke nadšenie a rocková insitnosť sa tu snúbia s anglickými tradíciami, inšpiráciami klasikou (Ravelovo Bolero) a minimalizmom. Skladačková forma si uchováva sviežosť aj po rokoch. Dnes päťdesiatročný Oldfiel sa zrejme pokúsil takto zakonzervovať dielko k vlastnej spokojnosti aj pre ďalšie generácie a využiť na to vymoženosti štúdiovej techniky, ktorá sa za tridsať rokov zmenila na nepoznanie.
TUBULAR BELLS II
V tomto prípade sa jedná o zvukový remaster pôvodnej nahrávky z roku 1992. Oldfield sa tu, najmä spočiatku, pohráva s pôvodnými témami Tubular Bells, s melodickými frázami a harmonicko-rytmickými pôdorysmi predlohy. Skladby na „dvojke“ majú odlišné názvy, napríklad známe ohlasovanie nástrojov opakujúcich tému sa na „dvojke“ volá The Bell zatiaľ čo na „jedničke“ je to „Finale“. Vtipné je, že k nástrojom pribudli aj nové druhy, ktoré pred tridsiatimi rokmi ešte neexistovali. A tak tu príslušný „Master of Ceremony“ ohlási pred finálnymi Tubular Bells napríklad aj Digital Samplers. Druhá polovica disku sa už odohráva v pôvodnejšom duchu. Kompozície sa postupne zhutňujú a gradujú, aby sa neskôr nálada rozliala do mrazivých, slnkom presvetlených ľadových plání.
Po stránke originálnosti by sa na prvé počutie nahrávka dala charakterizovať ako odvar z „jedničky“ (Tubular Bells 1), ktorý je síce príjemnej chuti, no nie príliš výživnej hodnoty. Najväčšiu význam má asi hudba po zvukovej stránke. Týka sa to tak nádherne čistého a vkusne zmixovaného štúdiového spracovania, ako aj finálneho vyznenia s pridanou hodnotou liečivého účinku.
Väčšina trackov na „dvojke“ sa rozprestiera do väčšieho otvoreného priestoru a v každom okamžiku pôsobí ako prísľub Svätého Grálu hneď za nasledujúcim horizontom. Zakaždým však nasleduje iba ďalší nasledujúci horizont, tak ako je to v reálnom živote bežné. Nástrojmi na docielenie tohto efektu sú jednoduché, väčšinou durové harmónie, usporiadané v nerušivej následnosti. Takisto pôsobivosť vzdušných melódií je postavená na vynechávaní nežiadúcich tónov, čím vzniká zaujímavý, akoby pentatonický efekt. Samozrejme že dôjde aj na škótske gajdy a záverečným fórom je country tanček s husľami a banjom. Celkovo však dominujú rôzne plochy sférických klávesových nástrojov a gitár.
Hudba sa pohybuje v inom časopriestore, než na aký sme zvyknutí. Keby však hrala kdesi vo výťahu, alebo na výstavisku, sotva koho by upútala. Hoci sa jedná o príjemnú kulisu, pokiaľ sa na ňu poslucháč naladí a sústredí, môže si vychutnať množstvo zaujímavých detailov. Možno aj to je jeden z atribútov New Age - štýlu ku ktorému radili aj tú Oldfieldovu tvorbu, ktorá vznikla ešte skôr než samotný New Age.
TUBULAR BELLS III
„Trojka“ je, podobne ako „dvojka“, ďalší remaster pôvodnej nahrávky, tentoraz z roku 1988. I tu autor cituje sám seba ako žijúcu legendu, nie však až tak okato ako v predošlom prípade.
Celok je živší, pestrejší, menej ezoterický a popri počuteľnom uplatnení moderných technológií je tu novým prvkom hlavne vplyv ethna a svetovej hudby. Svojou atmosférou sa inštrumentálne plochy rozprestierajú ako ozónový plášť nad celou planétou. Je tu zrejmá aj inšpirácia v tej dobe aktuálnymi dokumentárno-umeleckými filmami typu Mikrokozmos alebo Koyaanisqatsi s minimalistickou hudbou Phila Glassa.
Trojka však nie je výhradne inštrumentálnou záležitosťou. Príklon k ethno si vyžiadal použitie exotického vokálu speváčky Amar. Výrazným momentom je tu aj pompézna skladba The Inner Child s pôsobivým spevom Rosy Cedron, pripomínajúci tak trochu Floydovský album Dark Side Of The Moon. Po nej nasleduje opäť spievaná, tento raz však pesničková forma so speváčkou Heather Burnett. Skladba Man In The Rain pripomína niekdajší veľký hit Moolight Shadow, po kompozičnej stránke však nedosahuje vyššie, než ďalšia príjemná variácia pôvodnej témy. Pokiaľ druhý disk je v príkladnej zvukovej kondícii, „trojka“ miestami dáva zámienky pre pochybnosti, či v tomto prípade štúdiový remix jej obsahu viac neublížil, než pomohol.
Tracky 7 (Man In The Rain) a 8 (The Top Of The Morning) tu znejú, akoby niektoré stopy boli zdvojené a zafixované s miernym fázovým/časovým posuvom. V tracku č. 4 (Outcast) sú zase voči celku neprimerane nahlas tie najdynamickejšie pasáže skladby, takže celok pôsobí, akoby niekto plný emócií prišiel k pultu a v nadšení podvihol šabľu, so želaním podeliť sa o svoje dojmy s ostatnými. Dopadlo to však nekompatibilne, ako prenos pocitov medzi podnapitými a triezvymi účastníkmi jednej párty. Celkovo by však tieto drobné vady nemali zatieniť neodškriepiteľnú kvalitu celého projektu.
„Trojka“ je v porovnaní s „dvojkou“ pestrejšia, menej čerpá z minulosti a nachádza sa tu viac veľkolepých, takmer vangelisovských momentov, zaujímavých kontrastov a hlavne kúzelná atmosféra, ktorú by sotva dokázal vytvoriť nejaký priemerný epigón. Hoci sa už toho na Oldfiedovu hlavu znieslo veľa nelichotivého, treba ho vidieť v skutočnom dennom svetle, bez nánosov predpojatostí o neprekročení vlastného tieňa. Oldfield s tým čo robí patrí stále medzi výnimočných ľudí.
Bonus DVD
DVD disk sa nachádza v komplete až na štvrtom mieste, možno ho však chápať ako súčasť projektu Tubullar Bells 2003. V DVD-Audio podobe, čo znamená v 5.1 kanálovom, nekomprimovanom formáte DTS, ale tiež 5.1 Dolby Digital a Linear PCD Stereo, sa tu nachádzajú prvé tri časti suity, teda približne deväťminútová ukážka surroundového mixu. Na obrazovke sa však môžeme pozerať iba na statický obrázok pokrúteného tubusového zvonu.
Úvodná šesťminútová časť, Introduction, je tu však aj vo verzii DD 5.1, ktorú doprevádza štylizované, výtvarne poňaté video. Najmä vo formáte DTS ide o zaujímavú exkurziu, na ktorú nás Oldfield prostredníctvom surroundového zvuku pozýva na exkurziu priamo „do vnútra“ svojej hudby, čo by bez novej nahrávky pôvodného materiálu nebolo, v tejto kvalite, možné.
ZÁVER
Štvordiskový komplet je zložený troch samostatných artefaktov, pokiaľ nerátame priestorový päťkanálový zvuk DVD za štvrtý samostatný artefakt (ide „len“ o mierne odlišnú formu s rovnakým obsahom). Každý z diskov zrejme treba počúvať zvlášť, pretože v rade za sebou by sa ich účinok obrátil proti poslucháčovi. Oldfieldovej hudby sa dá prejesť rovnako ako čohokoľvek dobrého a príjemného, preto záverečné upozornenie znie: kto si kúpi, neprehlúpi – ide o výrobok trvanlivej hodnoty, ktorý však treba dávkovať po častiach.
Vydavateľstvo: Warner Music 2003 3 CD + DVD bonus
Celkový čas: CD1 48:41, CD2 58:40 ,CD3 46:38 ,DVD cca 9 min
Zdroj: TS MusicServer
