Flamengový gitarista Paco DeLucia sa do zorného poľa bežných poslucháčov dostal vďaka spolupráci s rovnako virtuóznymi, i keď v dobe končiaceho jazz-rocku a kulminujúcej hudby fusion, omnoho známejšími kolegami Johnom McLaughlinom a Al DiMeolom.

Flamengový gitarista Paco DeLucia sa do zorného poľa bežných poslucháčov dostal vďaka spolupráci s rovnako virtuóznymi, i keď v dobe končiaceho jazz-rocku a kulminujúcej hudby fusion, omnoho známejšími kolegami Johnom McLaughlinom a Al DiMeolom. Slávny koncertný album tohto tria, známy ako Piatková noc v San Franciscu, zaujal najmä vďaka technicky náročnému a emotívne strhujúco podanému repertoáru pre tri akustické gitary. V prípade Paca De Luciu to ale zďaleka nie je iba vášnivá virtuozita, vďaka ktorej sa stal na sklonku milénia jedným z najuznávanejších španielskych hudobníkov vôbec. Jeho otvorený spôsob myslenia mu umožnil posunúť hranice svojej materinskej kultúry, exportovať prvky flamenga do iných žánrov a spätne, do vlastnej hudby prijímať vplyvy zvonku.
Pacovi sa podarilo zdvihnúť záujem o flamengo v celosvetovom merítku. Sám sa stal jedným zo symbolov žánru, hoci ortodoxní andalúzski hudobníci a tanečníci často prejavovali k jeho spôsobu chápania flamenga značné výhrady. V hudbe Paca DeLuciu sa striedavo vyskytujú prvky jazzu a iných druhov svetovej hudby a kultúr – židovskej, maurskej, latinskej atď. Veľké vzájomné presahy má flamengo vďaka španielskym autorom ako Manuel DeFalla aj s klasickou hudbou.
Aj na jeho najnovšej platni Cositas Buenas (Dobré malé veci) sa miestami ozývajú harmónie typické skôr pre artificiálnu hudbu. Paco sa tu predstavuje ako hráč a leader, ktorý síce vychádza z divokého flamenga, ale jeho prevažujúcou láskou je gitara a hudba vo všeobecnosti. DeLucia je viac intelektuál než cigáň zvládajúci techniku tanca i boja s typickým otváracím nožom. Rytmiku na platni neurčujú pompézne gestá a pohyby tanečníkov, ale decentný tok perkusií, ktoré zvoľna pripomínajú programované podklady Pata Methenyho a jeho „veľkoplošného“ ponímania hudby v čase. Pacova gitara tu striedavo vystupuje do popredia (rumba Dengue), striedavo sa radí do spoločného šíku s perkusionistami spevákmi a tlieskačmi. Na povrch vystupuje aj zrejmá príbuznosť medzi hrou Paca a Johna McLaughlina, ktorý síce začínal s blues, ale pod kožu sa mu dostali skôr prvky flamenga. Ďalšia rumba Casa Bernardo prichádzajúca po spievanej, výrazne folklórnej buleríi, prenáša poslucháčov strihom skôr do oblasti jazzu – v latinskom tempe sa tu ozve bezpražcová basgitara i „milesovská“ trubka s dusítkom.
Aj po zvukovej stránke – odhliadnuc od aranžmánov – má album zaujímavú chémiu. Súzvuky vokálov tvoria jemné zrnité vibrácie orámcované v pradive akustických gitár s nylonovými strunami. Cositas Buenas je lyrická hudba, ktorá môže rovnako niekoho vzrušovať, ako iného nudiť. Sotva kto by však pri ochutnávke z tejto várky mohol zapochybovať o tom že ide o projekt zrelého umelca postavený na pevnom základe tradície a odvahe k experimentu. Emócie tu síce nehýria pastelovými farbami, ich odtiene sú skôr tlmené, no vzájomne zladené s neomylným citom a sebavedomou, nevnucujúcou sa suverenitou.

Vydavateľstvo: Universal, 2004
Celkový čas: 38:31
Link: www.pacodelucia.com , www.flamencos.com

Patio Custodio (Bulería)
Cositas Buenas (Tangos)
Antonia (Bulería Por Soleá)
Dengue (Rumba)
Volar (Bulería)
Tesorillo (Tientos)
Que Venga el Alba (Bulería)
Casa Bernardo (Rumba)

Zdroj: TS MusicServer