Pearl Jam dokazujú, že aj po 33 rokoch od debutu majú stále čo povedať

Pearl Jam, 2024Zdroj: Danny Clinch

Novinka rockových velikánov zo Seattlu Dark Matter je dvanástym albumom Pearl Jam a prináša osvedčené triky, ale aj zamyslenie sa nad súčasným stavom spoločnosti.

Ako nevybúrené dieťa som Pearl Jam vždy miloval. Ako starnúci frfľoš ich stíham mať už iba rád. Svoju neoblomnú, vyše tridsaťročnú kariéru naštartovali epickým vzletom a v roku 1991 nie že hviezdnym, ale supernovovým albumom Ten. Hendrixovský blues rock vyzliekli z vtedajších nánosov glam-rockového sexizmu a machizmu a prinášali naozaj silné a výživné albumy.

Za posledných dvadsať rokov sa však hladiny ustálili na vodách veľmi podobného maniérizmu a ich produkcia akosi splýva do jedného veľkého Spotify playlistu, kedy dravý, neúnavný štadiónový rock striedajú akustické balady s folkovým nádychom alebo punk-rockové facky. Z bojovníkov proti klišé sa stalo klišé tiež, no ak si mám vyberať, tak rozhodne je Pearl Jam stále tou lepšou cestou klasického rocku.

Pearl Jam - Dark Matter, 2024 Zdroj: cover albumu

Pri novom albume Dark Matter sa partia okolo stále charizmatického a citlivého speváka Eddieho Veddera rozhodla rutinu tvorby a nahrávania zmierniť, resp. oživiť vkladom mladého producenta. Andrew Watt, ktorý sa narodil presne vtedy, keď kapela začínala (dva dni pred jej prvým oficiálnym koncertom), je napriek mladému veku v hudobnom svete už naozaj veľkým menom. Tridsaťtriročný producent má za sebou spolupráce s Iggym Popom, Ozzym a dokonca aj s The Rolling Stones.

Keďže Pearl Jam už taktiež môžeme zaradiť do priečinka "zlatá klasika" k Iggymu alebo Stones, vybrali sa do Wattovho kalifornského štúdia správne. Čo však zostáva diskutabilné je, či sa im podarilo nahrať ďalšiu klasiku alebo len album, ktorý na klasiku s láskou spomína.

Návrat k zvuku na prelome milénií

Po veľmi vlažne prijatom a pre mňa o čosi slabšom albume Gigaton (2020) sa kapela vracia k osvedčeným postupom, takže mi odpustite, ak sa v recenzii aj ja budem opakovať. Jedenástku skladieb otvára neurotická Scared of Fear pripomínajúca skladby z albumov Yield (1998) alebo Binaural (2000), kým nasledujúca skladba React, Respond má bližšie k ešte staršiemu albumu No Code (1996).

Pri druhej skladbe som spozornel aj čo sa týka lyriky. Kapela, ktorá vždy stavila na kartu empatie a od svojho samého začiatku sa rada vyjadrovala skôr k spoločenským témam, tentokrát radí, že je lepšie nereagovať a neodpovedať. Beriem to ako múdru radu starších vo svete triggerujúcich komentárov.

Tu už začínam tušiť, že (plus-mínus) šesťdesiatnikov zo Seattlu, rovnako ako mnohých ľudí u nás aj vo svete, zaráža doba plná hoaxov, nezhôd rozdelenej spoločnosti, či možný Trumpov návrat. Tematicky sa tak približujú k bezmennému albumu s avokádom z roku 2006, kedy kritizovali rozdelenú a znepriateľenú Ameriku pod bushovskou administratívou.

Wreckage prináša neil-youngovský folk rock, ktorý na žánrovo pestrej palete predstavuje dnes už pomerne očakávateľnú povinnosť. Vďaka zaujímavému "drum patternu" a chytľavým spevom je štvrtá skladba Dark Matter zaslúžene vlajkovou loďou albumu. Slúži aj ako nositeľ témy a lyricky nás vťahuje hlbšie do kritiky dneška, kedy sa podľa Eddieho ľudia akosi menej počúvajú, a tým pádom musíme platiť za chyby iných.

Nasleduje moderný "ťah na bránku" pre tých, ktorým sa páči rádiová umiernenosť, Won't Tell. Tá je svojím "coldplayovským" predvídateľným popíkom a slabším textom pre mňa prakticky zabudnuteľná po prvom počutí. Ďalšia Upper Hand je opäť pomalšou záležitosťou postavenou na akustickej gitare aj napriek napínavému intru. Patrí však k tým lepším skladbám, ktoré na albume nájdete.

Spolu s Waiting For Stevie opäť pripomínajú patinu z albumov Yield (1998) alebo Riot Act (2002). Skladba vznikla v štúdiu pri čakaní na legendu Stevieho Wondera, keď hosťoval s ústnou harmonikou na Vedderovej sólovke Earthling (2022), a napísal ju práve Eddie s producentom Andrewom Wattom.

Obavu z diktatúry, pred ktorou nebude kam ujsť, prinášajú Pearl Jam v punkovejšej Running. Punk-rockové hopsačky sú takisto dlhoročnou výbavou kapely, zhruba od albumu Verzus (1993) a Vitalogy (1994), kedy sa Eddie chopil taktiež gitary. Po debutovom Ten (1991) totiž Pearl Jam čelili kritike, že sú kapelou hrajúcou umierajúci štadiónový "fotrovský" rock zo sedemdesiatok. Autorom tohto "dissu" nebol nikto iný ako ich vtedajší najväčší rival Kurt Cobain. V snahe nestratiť garáž-punkovo orientované mladé publikum tak Pearl Jam vytvorili ďalšie opakujúce sa pravidlo pre ich štúdiové nahrávky.

Táto "bad-brains" formulka ale funguje aj napriek tomu, že "utekajúcemu" Eddiemu skôr utejakú roky a pomaly mu ťahá na šesťdesiat. Mať v tomto veku šťavu na tento žáner mi príde stále sympatické, takže Running hodnotím ako jeden z najsvetlejších momentov na nahrávke. Something Special a Got to Give ma opäť nútia ku komparácii s albumom No Code. Začínam rozmýšľať, či nový producent nebol najväčším fanúšikom práve tejto nahrávky, hoci v čase jej vydania ešte nebol ani na základnej škole.

Akí sú Pearl Jam po vyše troch dekádach na scéne?

Vyzretí a napriek tomu statickí. Hoci album hodnotím priemernou známkou 6 z 10, je to pre mňa určite zaujímavé prekvapenie tohto roka a to lepšie zo súčasného rocku. Hodnotím to predovšetkým ako fanúšik, ktorý ich sám počúva približne dve dekády, a teda už to nie je len vzťah, ale skôr manželstvo. Nahneváte sa po dvadsiatich rokoch na svojho partnera/partnerku za to, že kapustnicu varí stále rovnako? Asi nie. Práveže vám to príde milé.

Pearl Jam sú hudobnou legendou oprávnene a aj tento rok prišli obhájiť svoje meno a ukázať sériu skladieb, ktoré v človeku vyvolajú nostalgiu, no zároveň v nich môže počuť množstvo zo súčasných problémov. Sú starí i mladí zároveň. Aktuálne dinosaury, ktoré sa neboja byť osobné a kritické v časoch, kedy sa môže zdať, že mnohí klopia uši. A pritom to nerobia nasilu a umelo, čo je taktiež oceniteľné. Sú rovnako spontánni a priamočiari, ako boli vždy.

Témy a problémy, ktoré komunikujú, nie sú problémy starnúcich rockerov alebo celebrít zblbnutých slávou, ale problémy bežných ľudí. To je miesto, v ktorom Pearl Jam vždy vynikali a vedeli vyberať témy, ktoré prehovárajú k človeku z davu. Práve tým si získali davy, ktoré im zostávajú verné dlhé roky. Stačí sa prísť pozrieť na turné.

Nový album nie je úplný návrat ku koreňom a ani sa to od starnúcich hrdinov Rock'n'rollovej siene slávy očakávať nedá. Vracajú sa však miestami sympaticky ďaleko do druhej polovice deväťdesiatych rokov a začiatku nového milénia k albumom ako No Code, Yield, Binaural, Riot Act či Pearl Jam, čím fanúšikom rozhodne dokazujú, že sú stále tou kapelou, ktorú milujú už tri dekády.

Opakujúca sa štruktúra, očakávaný pretlak semi-akustických balád ani desaťkrát počutá rozbitosť nálad od Neila Younga cez Brucea Springsteena až po Dead Kennedys mi už neprekážajú tak ako po iné roky, pretože viem, že všetci štyria zakladajúci členovia Pearl Jam sú vo veku, kedy by už žiadny album nemuseli spraviť. O to hodnotnejšie je, že sa pustili rovno do jedenástich skladieb.

Aj keď to môže vyzerať, že z niekdajšej grungeovej "Big Four" (Pearl Jam, Soundgarden, Alice In Chains, Nirvana) zostali kompaktní už iba oni a rovnako nenásytne obohacujú svoj repertoár o "stále tie isté" piesne, koniec-koncov je to zrejme osvedčený recept, ktorý asi netreba meniť, pretože si dodnes získava srdcia stálych, ale i nových fanúšikov.

A Eddieho hlas? Tak ten je zvučnou a ustálenou hviezdou na hudobnom nebi a som vďačný a rád, že aj po tridsiatich rokoch stále má čo povedať bežnému poslucháčovi, ktorému svojím empatickým nárekom alebo punkovým hrdúsením stále breše priamo do duše.

Pearl Jam – Dark Matter
(2024, Monkeywrench / Republic Records)