„A čo na tom chceš recenzovať?“ opýtali sa ma niekoľkí priatelia, keď som im zvestoval, čo za cédečko sa mi dostalo do rúk. Mali pravdu.

„A čo na tom chceš recenzovať?“ opýtali sa ma niekoľkí priatelia, keď som im zvestoval, čo za cédečko sa mi dostalo do rúk. Mali pravdu. Je skutočne ťažké písať o jednej z najslávnejších platní rockovej histórie a zároveň jednom z jej základných pilierov tak, aby sa človek vyhol trápnemu opisovaniu rockových encyklopédií. Čo napísať nové o božskom hlase Davida Coverdala, dnes už učebnicových sól Ritchieho Blackmora, určujúcom, nezameniteľnom zvuku Lordových hammondiek či bezkonkurenčnej rytmike Hughes – Paice. Formulovať nové ódy na také hity ako Burn či Mistreated? Veď tým najlepším odobrením je to, že sa tridsať jeden rokov po prvom vydaní tohto albumu nebojí firma EMI vrhnúť jej licenčnú reedíciu na presýtený trh bez rizika, že prerobí.

Musím sa priznať, že to, do čoho som sa pustil, možno považovať za dosť "neomaľovaný" prejav drzosti. Pred prázdnou obrazovkou počítača a klasikou Burn založenou v prehrávači si trochu pripadám ako pochabý kaplán odkiaľsi z kraja Zabudnutých vlastencov, ktorý s ceruzkou v ruke a prísnosťou v duši reviduje stránky Starého zákona. Ale pochabý recenzent sa od pochabého kaplána predsa len v niečom líši. Bez posvätnej hrôzy a pokory býva pudený intuitívnou túžbou skúsiť svoju vekovitú modlu opatrne nakopnúť, či sa obstarožné, obdivom zdobené murivo nezosunie. Skúsil som. Bez úspechu. Burn drží aj po troch desaťročiach.

Snáď každý, kto vlastní aspoň tri prsty, kto aspoň raz v živote uchopil strunový alebo klávesový nástroj, dozaista zavrzúkal motív z piesne Burn. Až raz, po pár storočiach budú hudobní dejepisci skladať kapitoly rockovej histórie, určite na ňu nezabudnú. A nie len na ňu. Čítankové príklady štýlovej čistoty explodujúceho hard rocku, vzorové sóla Lordových hammondiek i Blackmorove gitary nedali spať nasledujúcim generáciám tak dlho, až sa z nich stali paganiniovsko-metalové klišé. Blackmore na pekných pár rokov rozbublal tisíce gitár svojich nasledovníkov rovnako neodvolateľne ako Van Halen rozpískal a The Edge rozcinkal.

Hriechom by bolo nespomenúť tiež surovo sýty sound celej kapely, ktorý potom nespočet piatkov svrbel prsty majstrov zvuku rockového sveta. Stačí si pozorne vypočuť Coverdalové vokálne klenby, vyseknúť tridsať percent jej vrcholkov a odvážim sa tvrdiť, že ani vypäté melodické vokály speed metalu nespadli samé od seba z čistého neba. Je jasná vec, že v rockovej minulosti zasluhuje poriadne hlbokej poklony množstvo albumov, ktoré skúmali čože všetko sa dá do tejto muziky primiešať. Ale snáď ešte hlbšej zasluhujú tie, ktoré s neomylnou istotou ukazujú, čo a ako do nej patrí a to bez ohľadu nato, či to ich tvorcovia vedeli alebo cítili.

Exkurziu do krajiny pozitívna, chlapskej sily a silných tónov označila kritika už v roku 1973 ako jedno z najlepších. Kým v americkej hitparáde sa dostala „len“ na deviate miesto, v britskej stačila na tretie. Kapela sa prvýkrát predstavila v takzvanej MK 3 zostave (Blackmore-Coverdale-Hughes-Lord-Paice). Burn (Horíme) znamenalo posolstvo pre tých, ktorí už takmer ničomu neveria. Dejiny v hudbe. Škoda, že na albume dohorela aj láska Blackmora k Deep Purple a odišiel. Na jeho miesto prišiel prvý Američan v histórií D.P. Volal sa Tommy Bolin. To je už ale iný príbeh.
Dodám ešte, že pôvodná remasterovaná osmička piesní je na cédečku doplnená piatimi bonusovými remixmi a že pozoruhodný je aj 24 stranový (!) booklet s históriou kapely a nezverejnenými alebo málo známymi fotografiami.


Vydavateľstvo: EMI MUSIC, 2004
Celkový čas: 72:11

Zoznam skladieb:
Burn 
Might Just Take Your Life
Lay Down, Stay Down
Sail Away
You Feel No One
What´s Going On Here
Mistreated
„A“ 200
Coronarias Redig (remix)
Burn (remix)
Mistreated (remix)
You Feel No One (remix)
Sail Away (remix)

Zdroj: TS MusicServer