Leošom Janáčkom to neskončilo. Nikolaj Nikitin, Robert Pospiš a Martin Sillay si nedajú pokoj a berú velikánov vážnej hudby útokom. Tentoraz im do rany vpadol Ján Cikker, ktorého odkaz si uctili na albume Cikker 105. Úpravy piesní sú podľa očakávania vzdialené pôvodným verziám, čo im ešte pridáva na vysokej kvalite.

Spomínaná trojica aktérov je na našich stránkach pomerne obľúbená, keďže ich aktivity sú plné intelektu, túžby po experimentoch a objavovaní nových ciest. Tento prístup sprevádza aj recenzovaný nosič, ukrývajúci jedenásť položiek. Nimi hudobníci vzdali hold jednému z priekopníkov modernej vážnej hudby na Slovensku, od narodenia ktorého vlani ubehlo 105 rokov. Z jeho bohatej tvorby ich inšpirovali prevažne zborové a ľudové námety, no tie sú na pozoruhodnom Cikker 105 pretlmočené cez všakovaké efekty, žánre a aranžérske metódy. 

Do hudby zašifrovali silné odkazy a momenty

Platňa je koncipovaná ako príbeh, opisujúci vojnu v kľúčových fázach - začiatku, vrchole i strmom páde. Smutné časy nastávajú je dlhočizným, pokojamilovne sa vlniacim introm, ktoré zrejme nenadchne "akčného" človeka, zvyknutého vidieť všetky karty na stole už od začiatku. Veľa sa toho na prvý pohľad nedeje, ale autentickosť výpovede o nechcení vojnového konfliktu je priam hmatateľná. Muzikanti si pomalšie pohovejú vo väčšine kúskoch a zďaleka nejde len o miniatúry Keď ma šikovali a Lúčenie, kde znie skreslený hlas sopranistky Evy Šuškovej. 

Speváčku v jemnejších odtieňoch počuť v nádherných duetách, no zatiaľ čo Horou, horou podfarbuje gitarové meditovanie, Ešte raz sa obzrieť mám vydychuje religiózne jedovaté organové výpary. Za horami, za dolami využíva rôzne väzby a pazvuky, narúšajúce krásny nosný motív na melodiku sa ponášajúceho nástroja. Pomerne známy námet Povedzte mojej materi je takmer nemožné identifikovať, natoľko originálne ho muzikanti uchopili, navyše s nevídanou silou, ktorá poslucháča ohromí aj na desiaty pokus.


S odvážnymi presahmi do iných žánrov 

Údolie znie ako na najnižšie otáčky spomalený soundtrack k zvláštnemu filmu z polovice 80. rokov, kde si ruky podávajú tri improvizujúce zložky: Pospišov spev bez slov, saxofónová dekadentnosť a tajomné syntetizátorové zvuky, ktoré zdanlivo nedržia pokope. Je očividné, že rezkejšie skladby sa ocitajú v menšine. V jazzovo orientovanej Keď na vojnu pôjdeme sa derú na povrch chaotickejšie aranžmány, Sillayove gitarové vstupy s nádychom psychedélie 60. rokov, Nikitinov saxofón a neodolateľne swingujúca rytmika si berie za vzor ťažký bebop. 

Peter Raitl (perkusie) a Juraj Šušaník (bicie) majú kvantum práce v najdlhšom kúsku Vyletel sokol, kde sprevádzajú divoký gitarový prednes, akoby od hôr sa odrážajúci spev a nečakané syntetizátorové výpady. Nikitin dokáže byť natoľko variabilný, že svojou hrou imituje aj iné nástroje, ako napríklad píšťalku či gajdy. Tie jeho saxofón pripomína v inštrumentálke Hron, v ktorej si v ukážkovom dialógu svorne zanôti s gitarou na ľudovú nôtu. K atmosfére salaša prispievajú skackajúce perkusie a inokedy všadeprítomný syntetizátor sa pre istotu zdržiava v úzadí, aby nekazil veselie.     

Cikker 105 je nenápadným hudobným klenotom, na ktorom si pochutnajú najmä trpezlivejšie uši. Sám skladateľ by vlastné veci takmer nespoznal, keďže trojica im navliekla skutočne divotvorné aranžmány. Pocta však dopadla nadmieru skvostne, na čom má zásluhu vynaliezavosť, s akou muzikanti legendárny odkaz uchopili a svojhlavosť, ktorá ich neodradila od odvážnych riešení. Folklór je pre nich len východiskom, z ktorého sa odrazili k avantgarde, jazzu, industriálnym postupom a experimentálnemu rocku bez vážnejšieho zaváhania.

Nikitin/Pospiš/Sillay – Cikker 105
(Real Music House, 2016)

1. Smutné časy nastávajú
2. Keď na vojnu pôjdeme
3. Keď ma šikovali
4. Vyletel sokol
5. Horou, horou
6. Ešte raz sa obzrieť mám
7. Hron
8. Povedzte mojej materi
9. Údolie
10. Lúčenie
11. Za horami, za dolami

Album si môžete vypočuť a podporiť kúpou na Bandcampe:



Autor: Marek Danko
Foto: Pavel Meluš