Keď v januári svetom otriasla smrť Davida Bowieho, bolo jasné, že ide o jednu z najväčších strát vo svete hudby. Aj to je dôvod, prečo si okrem skvelej novinky Blackstar chceme pripomenúť i jeho predošlé počiny. V prvej časti sledujeme obdobie rokov 1962 - 1973, kedy sa umelec na britskej rockovej scéne vyprofiloval ako jeden z jej najosobitejších zjavov.
V ére Sgt. Peppera a Pet Sounds to nemal ľahké ani David Robert Jones, vtedy 20-ročný rodák z Londýna. Na rozbiehajúcej sa sólovej dráhe mohol zúročiť dovtedajšie päťročné skúsenosti nazbierané v kapelách The Konrads, King Bees, Manish Boys, Lower Third, The Buzz a Riot Squad, z ktorých sa výraznejšie presadila snáď len posledne menovaná. Aby si ho nemýlili s Daviem Jonesom z americkej kapely The Monkees, pozmenil si priezvisko podľa obrancu pevnosti Alamo z 19. storočia (James Bowie), resp. podľa bojového noža, ktorý je po ňom pomenovaný. Tak "vznikol" David Bowie.
Nevýrazný debut a prvá zásadná zmena
Investovať do nového mena sa rozhodli hľadači talentov v Deram Records. Ich rozhodnutie nie je prekvapivé, doba veľkého hudobného progresu priala odvážnym pesničkárom. Mladíkovmu eponymnému debutu z roku 1967 však chýbali silné nápady, schopné konkurovať folkovým súčasníkom typu Donovan. Prevažuje úporná snaha zabaviť poslucháča prvoplánovými veršovankami bez hlbšieho posolstva a vaudeville orchestráciou. Popovo naivný charakter platne narúšajú nápaditejšie kusy ako We Are Hungry Men, no ide o výrazne utláčanú menšinu. Neprehliadnuteľný je Davidov vynikajúci hlas, zaručujúci svetlejšiu budúcnosť.
Hľadanie cesty bolo pre viacerých umelcov tej doby typické a kým si našli "to svoje", museli vydať minimálne jeden album. Davidov debut nebol výnimkou, na trhu prepadol a firma mu dala výpoveď. V roku 1969 vzniká film Love You 'Till Tuesday, ktorého súčasťou je okrem starších kusov nová pieseň Space Oddity, inšpirovaná Kubrickovým eposom 2001: Vesmírna odysea (1968). Vesmír bol v tom čase módnym výstrelkom, ktorý nedokázali všetci vierohodne spracovať, no Davidova prieskumná postava Major Tom to zvládla bravúrne.
Skladba je hlavným ťahákom ďalšieho albumu nazvaného menom speváka (1969, Mercury), o ktorom si mnohí myslia, že ide o prvú ozajstnú Bowieho platňu. Tentoraz je v spolupráci s producentom Tonym Viscontim pop a folk omnoho pútavejšie zakomponovaný do štruktúr skladieb, bokom nezostal ani space a psychedelic rock. Vrcholom je deväťminútový Cygnet Committee, predstavujúci pyramídu s mnohými dramatickými stupienkami. Podobný, no zábavnejší model je aplikovaný aj v Memory of a Free Festival a David sa etabluje ako samostatne a pôsobivo komponujúci hudobník.
Mick Ronson a Pavúci z Marsu na scéne
Po vydarenej "dvojke" už nemusí meniť firmu a angažovať sa v promo filmoch (hoci už tu ukazuje herecký talent), fiktívna kapela Spiders From Mars za ním ide sama. Post gitaristu zastáva invenčný Mick Ronson, pôsobiaci v tieni vtedajších známych mien, Moog obsluhuje Ralph Mace, basovým gitaristom je Tony Visconti a za bicími sedí Mick Woodmansey. Obsadenie ponúka sofistikovanejšie možnosti a vo výlučne Davidovej tvorbe sa na nasledujúcom albume The Man Who Sold The World (1970, Mercury) do popredia derie blues rock a hard rock. Bombastické predvedenie schopností zostavy v The Width of a Circle je načasované hneď v úvode, gitarové exhibície majú skôr melodickejší charakter, keďže Mickov štýl bol trochu vzdialený klasickému hard rocku.
Veľkým pozitívom platne je v porovnaní s minulosťou mimoriadna rytmická pestrosť (Saviour Machine, The Supermen), elektrizujúca energia (Black Country Rock), a hoci David sa stále nezbavil "traumy" 60. rokov (After All), počujeme ho v oveľa lepšej forme (vynikajúcu titulnú skladbu adaptovala Lulu i Nirvana). U Davida išlo začiatkom 70. rokov stále predovšetkým o dobrú pieseň. Odhliadnuc od glam rockových nablýskaných efektov sa v jadre songov stále nachádzal nápad, snažiaci sa vyhýbať gýču alebo prvému plánu. A tak kým niektorí glam-rockoví umelci chrlili nenáročné hitparádové popevky, jemu išlo o nadčasovosť hudby (o niečo podobné sa striedavo pokúšal i Marc Bolan z T. Rex). Glamové albumy už nemali byť iba obyčajnými zbierkami singlov.
Štvrtý album Hunky Dory (1971, RCA) je dobrým pokusom, ako zo zatracovaného žánru urobiť umenie. Archetypálnym príkladom štýlu je refrén "Ch-Ch-Ch-Changes" rovnomennej skladby, ale ani ten nelámal rebríčky, rovnako ako Kooks či Fill Your Heart nenadbiehali vkusu tínedžerov. Life on Mars a Quicksand s fantastickým klavírom Ricka Wakemana majú jasné ambície vymaniť sa klišé, pocty Warholovi a Dylanovi s Mickovou úchvatnou gitarou sú naivné, milé a úprimné. Na obale sa David inšpiroval účesom a pózou Marlene Dietrich, čo predznamenalo jeho budúce výstrelky a štylizáciu do ženských rolí.
Vrchol ranej éry - nadčasový hrdina Ziggy Stardust
Ak bol predošlý počin pokusom o umelecký presah glamu, The Rise and Fall of Ziggy Stardust and The Spiders from Mars (1972) sa umeleckým presahom naozaj stal. Je to rockový míľnik, zapadajúci do kontextu diania, a zároveň niečo, čo sa mu vymykalo. Bowie vytvoril Ziggyho ako alter ego, promiskuitného, na drogách závislého rockera, no hlásajúceho mier a lásku, navyše prepojeného s mimozemšťanmi. Zápletku berme s rezervou, každá doba si želá mať svojich hrdinov a Bowie zbožňoval rozprávky (čo sa intenzívne prejavilo neskôr).
Album sa s trochou fantázie ocitá medzi art a glam rockom. David pripomína osobnosť, balansujúcu medzi Petrom Gabrielom (Genesis) a Marcom Bolanom. Jedenásť položiek je zomknutých fantastickou atmosférou a vážnym hudobným posolstvom, kde si rock nárokuje na vysoké umelecké ambície. Pavúky sa skresali na štvorčlenné jadro, spev vo vypätých polohách znie akoby naozaj komunikoval s vesmírom a Ronson udržiava poslucháča v napätí vzadu sa držiacou gitarou, v pravej chvíli explodujúcej v úchvatných sólach a riffoch.
Na koncepčných albumoch je ťažké vyzdvihnúť akúkoľvek skladbu. V štyroch sa objavuje pochopiteľné slovíčko "star" (bodoval hlavne Starman, resp. titulná skladba), nechýba téma snívania, lásky, vízií budúcnosti, sily hudby, atď. Bowie bilancuje desaťročnicu s prehľadom a je takmer neuveriteľné, že sa od popu a experimentovania so zvukmi dostal ku kompozične jasnému, chytľavému, maximálne prepracovanému pesničkovému obsahu, ktorému na kráse neubrala ani na začiatku 70. rokov mnohými ľuďmi kritizovaná nablýskaná forma.
Na vysokej úrovni platňu podržala i nepredvídateľne hrajúca rytmika Trevor Bolder - Mick Woodmansey, verne dodržiavajúca art rockové pravidlá. Ľahkosť, s akou nad takto nastraženou "pascou" balansuje spev a gitara, je zarážajúca. Zrejme aj kvôli tomuto nevšednému kontrastu vesmírny epos neprepadol a zaznamenal raketový úspech (nadšené ohlasy má dodnes, keďže v rebríčkoch najlepších platní sa umiestňuje vysoko).
Nové experimenty ako epilóg najmladšieho obdobia
Vo víre udalostí sa Ziggy, resp. David musel zaoberať tým, aby nezaspal na vavrínoch opojnej slávy. So statusom rockovej hviezdy bolo prekonanie kvázi opery sizyfovskou prácou. Preto na počine Aladdin Sane (1973, RCA) prišiel najlogickejší krok - rock obohatený experimentmi. Pre niektorých gitaristov, ktorí nedajú dopustiť na Cracked Actor, Watch That Man či Panic in Detroit, je platňa jednou z učebníc invencie, miestami pripomínajúca The Rolling Stones (nielen kvôli strhujúcej coververzii Let's Spend The Night Together). Na druhej strane nie je taká konzistentná ako predošlá, čo sa vzhľadom k vyhnutiu sa stagnácii dá pochopiť.
Je žiaduce oceniť nové výrazové a hlasové prostriedky, zabiehajúce do rozšafnejších polôh. Parádnou je jazzová improvizácia klavíra a saxofónu v titulnej skladbe, nepredstieraná soulová naliehavosť spevu v najdlhšom, rockovo-kabaretne ladenom čísle Time a ohnivé flamenco v Lady Grinning Soul. Napriek vtedajším pochybám a mienke kritiky si Bowie vďaka tomu, že zahodil žánrové predsudky, udržal vysokú latku a po rokoch sa dočkal aj uznania. A to ešte nik netušil, že na ten istý rok má v zásobe náklad ďalších skladieb.
Väčšina ľudí bola pri zistení, že Pin Ups (1973, RCA) obsahuje "len" coververzie, sklamaná. V tom čase ešte umelci trpeli zvýšeným pretlakom tvorivosti a nebolo prekvapením, keď vydali v jednom roku dve platne. Preto sa počin stretol s nepochopením, no z dnešného pohľadu ide o vynikajúci dokument doby a poctu tým, ktorí Davida v 60. rokoch ovplyvnili. Obzvlášť vydarený je cover See Emily Play (Pink Floyd), kde sa mu podarilo vystihnúť inak ťažko napodobiteľnú psychedelickú atmosféru éry Syda Barretta a pridať niečo navyše.
Na platni defilujú vyberané mená. Riffy The Yardbirds (I Wish You Would, Shapes of Things), The Who (I Can't Explain, Anyway, Anyhow, Anywhere) alebo The Kinks (Where Have All The Good Times Gone) udali rocku smer, ktorého sa vlastne drží dodnes. The Pretty Things (Rosalyn, Don't Bring Me Down) sú považovaní za jedných z praotcov punku, jemné kúsky od Them, The Easybeats či The Merseys majú tiež niečo do seba.
David vďaka svojmu siedmemu albumu načerpal pozitívnu energiu, ktorú potreboval do ďalšej etapy kariéry. Za sebou mal totiž namáhavú púť, ohraničenú rokmi 1962 - 1973. V nej zaznamenal viacero prelomov, či už hovoríme o vesmírnej anabáze z konca 60. rokov, mužovi, ktorý predal svet, alebo Ziggym. Poznávacím znakom obdobia sa stala dôrazná gitara Micka Ronsona, mierne exaltovaný spev a vynaliezavá rytmika. Zostalo z neho pár nesmrteľných piesní, ktoré sa veľmi neohriali v žiari hitparád, avšak rokmi zaznamenali obrovské uznanie aj ďaleko za hranicami glam rockového teritória kvôli ich vysokej umeleckej hodnote.
Druhé pokračovanie našej štvordielnej spomienky na Davida Bowieho prinesieme v apríli.
Autor: Marek Danko
Súvisiaci interpreti: David Bowie
