Po berlínskej trilógii sa Bowiemu zacnelo po tradičných postupoch, tie však boli s nástupom 80-tych rokov dosť mimo hlavného prúdu. Tretia časť nášho seriálu preto sleduje jeho počínanie v ére syntetizátorov, bláznivých videí a natupírovaných vlasov, kedy si dômyselne poradil s novými trendmi v pop music a zároveň nepoprel svoju pôvodnú rockovú podstatu.
Strašidelné monštrá a ďalšia šikovná transformácia
Bowieho zastihli 80. roky kdesi uprostred medzi berlínskymi spomienkami a nastupujúcou vlnou novoromantikov, syntetizátor z konca siedmej dekády prešiel od experimentov k uvoľneným a zapamätateľným podkladom. Výsledkom je pesničková nálož vysokej pop-rockovej kvality. Závan čerstvého zvuku a energie, prameniacej zo "znovuzrodenia", sa stali poznávacím znamením albumu Scary Monsters (and Super Creeps) (RCA, 1980), ktorý údajne dosiahol rovnaký obdiv u kritiky i fanúšikov. Gitary obstaral starý známy Carlos Alomar, istený prstami Roberta Frippa a Chucka Hammera. Robert už o rok na to štúdiovo obnovil King Crimson s platňou Discipline, predtým však stihol kamošovi dodať šesť príspevkov.
Modulované riffy s kvílivým efektom v úvodnej It's No Game (Pt. 1) hovoria jasnou Frippovou rečou a aby toho nebolo málo, ozýva sa aj dynamický Davidov saxofón a japonský vokál. Titulná pieseň je rýchlo cválajúcim glamom s neúnavne dorážajúcou gitarou a Frippov rukopis je dobre čitateľný aj v Kingdom Come či Fashion. V čistých hitovkách Ashes To Ashes a Teenage Wildlife si do parády vzal gitarový syntetizátor Chuck, čo oživilo hudbu natoľko, že z mŕtvych vstal dokonca Major Tom, na ktorého sa z diaľky usmieval sám Ziggy Stardust. Produkčný tím pamätal na vynaliezavé aranžmány aj v tituloch typu Scream Like a Baby alebo Because You're Young a Davidov spev v jeho Kristových rokoch je úplnou lahôdkou.
Tancom k lepšej kondícii a duševnému zdraviu
Ako sa ukázalo neskôr, mnohí doboví kritici pokladali Scary Monsters za Davidov posledný skutočne veľký album. Argumentovali tým, že od Let's Dance (EMI, 1983) nabrala jeho tvorba podstatne zameniteľnejší charakter s inými interpretmi onej éry. Pravda je kdesi uprostred, pretože hoci Bowie silno pričuchol k tanečnému zneniu, stále bol symbolom originality a nenapodobiteľnosti. Prvý album s produkciou Nilea Rodgersa katapultoval k hviezdam Stevieho Ray Vaughana, jedného z najlepších bluesových gitaristov všetkých čias (tragicky zomrel o sedem rokov neskôr) a stal sa Davidovým bestsellerom. Za jeho úspechom stojí obrovská dávka kumštu, šikovný marketing a správne načasovanie.
David zahral na strunu tancachtivých poslucháčov a získal si i tínedžerov, ktorých steny zdobili plagáty mladších hrdinov Duran Duran. Modern Love je nezdolne pulzujúcim srdcom, ženúcim ďalšie rokmi overené tutovky. Syntetický disko zvuk rytmiky však nenarúša dojem a dychová funky sekcia iba pripomenie fakt, že čosi podobné už pred ôsmimi rokmi ponúkala platňa Young Americans. K sedemdesiatym rokom má blízko China Girl (pôvodom z The Idiot Iggyho Popa), z ktorej Bowie urobil hit a treťou preslávenou je titulná skladba. Sedemminútový trip po odľahlých newyorských uličkách ukrýva ukážkovú gitarovú, vokálnu, rytmickú a dychovú prácu. Obzvlášť pozorne by si ho mali vypočuť tí, ktorí poznajú iba skrátenú klipovú verziu.
Zvyšok platne tvoria menej známe kúsky, napriek tomu kvalitou nezaostáva. Bluesovo uvoľnená Stevieho gitara prebleskuje pomedzi syntetizátorové zvuky ako maják udržiavajúci kontakt so vzdialenou rockovou loďou na rozbúrenom hudobnom mori. S gráciou nachádza uplatnenie v masívnej záplave dychových nástrojov, vďaka čomu sú skladby ako Ricochet, Criminal World alebo Cat People ozajstnými perlami v Bowieho diskografii. Rytmika má divoko africký (vplyv Lodger), inokedy funkovo americký nádych. Silná platňa bola nominovaná na Grammy, no v konkurencii najmä Jacksonovho Thrilleru neuspela. Napriek tomu ponúka fantastické zážitky a najviac poteší to, že Bowie neskĺzol do prvoplánového synthpopu, aby sa zavďačil trendom.
Vizuálne rozjímania svojsky spriaznených dvojíc
"Osemdesiatky" boli postavené na prehnanej excentrickosti, čo najväčšom počte farieb a opulentných pózach. Éra videa priniesla vizuálne stále atraktívnemu umelcovi plusové body. Jeho videoklipy boli viac-menej poplatné dobovému trendu, vo svetle mladších hviezd však pôsobil svojsky a nonšalantne. K Ashes to Ashes bol natočený jeden z najdrahších klipov tej doby a hoci David netriumfoval nad Michaelom Jacksonom ani s Let's Dance, udržal si latku veľmi vysoko. Darilo sa mu zaujať s vizuálmi i v preňho "slabších" rokoch, kedy sa mu podarilo natočiť odvážny Day-in Day-out alebo experimentálny Never Let Me Down.
Bowie sa výrazne zviditeľnil i účinkovaním vo filmoch. Horor Hlad (1983), kde mu partnerkou bola Catherine Deneuve, sa stal novodobou vampírskou klasikou, fantasy Labyrint (1986) je dodnes veľmi príjemným spestrením rozprávkového popoludnia a Posledné pokušenie Krista (1988) s úlohou Piláta má hlboký nábožensko-filozofický podtón, otvárajúci kontroverzné témy. Pre 80. roky boli dosť príznačné spolupráce speváckych superhviezd. David si pripísal na konto duet Dancing in the Streets s Mickom Jaggerom a výstavný kus Under Pressure v kooperácii s Queen je jedným zo šlágrov, resp. symbolov jednej éry.
Skromnosť na nesprávnom mieste
Roky 1984-1987 sú označované ako najslabšie v Bowieho kariére a on sám neskôr skromne priznal, že išlo o "Phil Collins years" (narážka na albumy Genesis bez Petra Gabriela?). Pritom albumy Tonight (EMI, 1984) a Never Let Me Down (EMI, 1987) majú svoje svetlé miesta a nedajú sa odbiť šmahom ruky. Na Tonight, rovnako ako na Let's Dance, nechal David všetky nástroje špičkovým hudobníkom a sústredil sa na spev. Vrátil sa Alomar, mená na rytmických postoch znejú exoticky a bonusom je kvarteto The Borneo Horns. Album nie je tak hektický ako predchodca, počuť soul, reggae, sláčiky a najmä kolektívne veci. Najväčším zážitkom je preto pôvodný Loving The Alien; spolu s Blue Jean ide o jediné skladby, zložené Bowiem.
V piatich kusoch vypomáhal Iggy Pop. Najrazantnejšie pôsobí Neighborhood Threat a hoci sa nevyrovná originálu z Lust For Life, má slušný energetický potenciál. Opakom je stíšenie Don't Look Down, podobné reggae tutovke Tonight so spevom Tiny Turner. Tumble and Twirl a Dancing with the Big Boys sú veľkorysými fúziami rocku, funku, popu a soulu, výborne fungujúcimi naživo. Spomienky na 60. roky bývajú očarujúce (viď album Pin Ups), preto je rock'n'rollový I Keep Forgetting (Chuck Jackson) a sinatrovsky ladený God Only Knows (Beach Boys) určený nielen pamätníkom. Mohol však vzniknúť mylný dojem, že Bowie si toho vypožičal príliš veľa. Vyčerpanie indikovala aj nasledujúca trojročná pauza.
Tú ukončil titul Never Let Me Down (v ten istý rok vydali Depeche Mode singel s podobným názvom), ohlasujúci návrat k rocku. V tieni komerčných trhákov Hysteria (Def Leppard), Joshua Tree (U2) či Whitesnake trošku zapadol, ponúkol však slušnú nádielku riffov a "donútil" Davida vrátiť sa ku gitare a komponovaniu. Nesmie chýbať Alomar a šesťstrunový trojzáprah dopĺňa hviezdny Peter Frampton. Skladby sa mierne natiahli v prospech sól, skvelo znie napríklad i harmonika v titulnom songu, v ktorom mal prsty Alomar. Okrem neho do tvorby zasiahol klávesák Erdal Kızılçay (Too Dizzy), záverečnú parádu Bang Bang zložili Pop a Ivan Kral, zvyšok je výlučne Bowieho práca. Prekvapením je rap herca Mickeyho Rourkea v Shining Star (Makin' My Love).
Večne dobiedzajúci Ziggyho duch sa vznáša nad Zeroes a nápadne pozoruhodný Time Will Crawl je považovaný za jeden z najlepších Davidových kusov druhej polovice 80. rokov. V rockovo syntetickom znení sa nesú Day-in Day-out a Beat of Your Drum, čo by platilo aj o Glass Spider, no tu je vplyv Labyrintu napriek fantastickej gitare oveľa silnejší. Syntetickosť neobišla ani New York's In Love, našťastie sa to týka iba rytmiky, ktorej zvuk strašil väčšinu ortodoxných 70's rockerov, zvyknutých na "živé" bicie, obviňujúcich z podobných manierov zmienených Queen. Tí otvorenejší oživenie vítali v súlade s tematicky nazvaným '87 and Cry. Rockový comeback sa vydaril na dvojku s hviezdičkou a to ešte nikto netušil, čo príde.
Tin Machine nehrali grunge, "iba" moderný hard rock
Druhá polovica 80. rokov zaregistrovala viaceré zoskupenia, v ktorých účinkovali veľké hviezdy, či už to boli The Traveling Wilburys, Mike and the Mechanics alebo The Firm. V Tin Machine bola iba jediná rock star, unavená predošlými dvoma sólovkami a ochotná vrátiť sa ku koreňom žánru. Paradoxom je, že už debut Tin Machine (EMI, 1989) sa okrem odkazov na minulosť niesol v modernej dimenzii. Bowieho spev a gitara nabrali ostrejší kurz a nezaháľal ani Reeves Gabrels (gitara), Tony Sales (basgitara) a Hunt Sales (bicie). V kapele v porovnaní so Spiders from Mars vládli demokratickejšie pomery a na polovici skladieb sa podieľali aj ostatní členovia, najviac Gabrels a jediným coverom je Working Class Hero (John Lennon).
Heaven's In Here má bluesový základ, vrcholiaci v záverečnom prekrikovaní sa väzbiacich gitár. Ich zvuk vzdialene pripomína to, o čo sa už v Seattli dlhšie snažili Soundgraden, Green River či Screaming Trees, takže nazývať Tin Machine predchodcami žánra grunge je nemiestne a nič na tom nemení ani fakt, že producent Tim Palmer sa neskôr podieľal na debute Pearl Jam. U Davida však takáto zmena po toľkých "mäkších" platniach prišla vhod a priaznivci tvrdších gitarových prestreliek si prišli na svoje. Nešetrí sa feedbackom (I Can't Read), rýchlym tempom (erbová Tin Machine, Under The God, Bus Stop), odkazmi (Crack City upomenie na The Troggs), atď. Je tu niečo z Popa, noise rocku, alternatívy i Bowieho, čo dokopy tvorí veľmi vydarený album.
Na jeho úspech sa podarilo nadviazať i druhému štúdiovému nosiču Tin Machine II (EMI, 1991), nahrávanému v Sydney a Los Angeles. Napriek Gabrelsovmu priznaniu, že ho veľmi ovplyvnila industriálna klasika Pretty Hate Machine od Nine Inch Nails, znie platňa menej chaoticky a zdobia ju melodickejšie motívy. Prísny gitarový zvuk sa škriabe progresívnejšími kopcami, podopieraný širším nástrojovým parkom. David berie do rúk saxofón, Reeves si vypomáha vibrátom a klávesové nástroje majú bohatšie zastúpenie. Rýchlym songom chýba výbušnosť predchodcu, no ich náboj sa preniesol do pomalších kúskov, takže energetická rovnováha zostala zachovaná. Tradičným coverom je If There Is Something (Roxy Music), pulzujúcim vedľa rhythm and bluesového Stateside, naliehavého Shopping For Girls, zrejme najtvrdšieho zárezu A Big Hurt a akusticky intímneho Sorry.
Za jedno desaťročie stihol Bowie skladať veľké hity, hrať v zaujímavých videách a filmoch a participovať v projekte vracajúcom sa k prapodstate rocku. Napriek (seba)kritike sa udržal na výbornej úrovni, keďže žiadny všeobecný úpadok hudby vtedy nenastal. Na jeho albumy z tohto obdobia sa môžu odvolávať popoví a rockoví umelci bez ostychu či zaváhania. Boli odrazovým mostíkom pre jednu z posledných etáp, ktorou uzavrieme sériu článkov začatú s trochou nadsadenia recenziou albumu The Next Day v apríli 2013. Nápad na ohliadnutie za Bowieho diskografiou však prišiel až v januári tohto roka po vydaní albumu Blackstar, ktorým ju dva dni pred svojou smrťou geniálne uzavrel.
Prečítajte si aj:
Zrod rockového chameleóna: Pripomeňte si búrlivé začiatky Davida Bowieho
70. roky Davida Bowieho: Z amerického výletu späť k famóznej "berlínskej trilógii"
Bowieho hudba znela na Bratislavskom hrade prikrátko, ale o to intenzívnejšie
Autor: Marek Danko
Foto: AP
Súvisiaci interpreti: David Bowie
