Od smrti Davida Bowieho uplynulo viac než sedem mesiacov, počas ktorých sme sa snažili priniesť krátky prehľad jeho bohatej diskografie. V poslednej časti sa zameriame na vizionárske tituly, ktoré pripravil s Reevesom a menej prekvapivé, no kvalitné platne, nahrané s osvedčeným Tonym Viscontim. Naplno sa potvrdilo to, Bowie zakaždým zbožňoval šokovať svet.
Ďalšia voľná trilógia po takmer dvadsiatich rokoch?
Na časy dávne upovedomoval presun do štúdia vo švajčiarskom Montreux, kde sa nahrával Lodger (1979) i nová platňa Black Tie White Noise (Savage, 1993). Po dvadsiatich rokoch dokvitol Mick Ronson, aby naposledy (album vyšiel tri týždne pred jeho smrťou) spolupracoval s Davidom na pamätnom diele a hoci sa prezentoval iba v "creamovskom" coveri I Feel Free, platňa je jeho účasťou predchnutá aspoň duchovne. Návraty by mohli laikovi vsugerovať nostalgické spomínanie na siedmu dekádu, no už úvodný inštrumentálny kus The Wedding odoženie kacírske myšlienky do kúta. Mohutné zvony s elektronicky pulzujúcim podkladom a saxofónovou exhibíciou dosvedčujú, že Bowie spojil experimentálnu súčasnosť s odkazmi na minulosť natoľko originálne, až bolo takmer nemožné nájsť v tých časoch adekvátnu či podobne znejúcu konkurenciu.
Odkazy na klasiku Changes sú počuteľné v You've Been Around (gitara Reevesa Gabrelsa je neodolateľná), zvuk i kompozičné postupy však odkazujú na búrlivo crossoverové 90. roky. Hostí je tradične dosť, v I Know It's Gonna Happen Someday sa pri gitare objavuje Wild T. Springer, zvyšujúci počet rockových kúskov, inak si šesť strún David delil s producentom Nileom Rodgersom skromnejšie. Prakticky na všetky inštrumenty sú angažovaní minimálne dvaja ľudia, čím je výsledok ešte vzrušujúcejší. Znepokojivý refrén, elektronické vibrácie a dobiedzajúce jazzové dychy robia z Jump They Say jednu z vrcholných piesní albumu. Zážitok je umocnený skvelým videom i skutočnosťou, že text je venovaný Terrymu, nevlastnému Davidovmu bratovi, ktorý spáchal samovraždu. V Nite Flights to Nile v spodkoch ženie menej funkovo a k slovu sa dostanú dôrazné, klávesmi samplované ruchy.
Titul Pallas Athena, odkazujúci na bohyňu múdrosti, je prispôsobený monumentálnej nálade celkom atypicky - svižne sa pohybujúca rytmika pojíma nádherné elektronické beaty, v ktorých sú sláčiky a dychy čerešničkou, osladenou dookola sa opakujúcou slučkou "God is on Top of it". Oddychovo letným dojmom pôsobia Don't Let Me Down And Down aj Miracle Goodnight, čím sa spomienky na 80. roky zjavujú až v nebezpečne reálnych kontúrach. Experimentom však našťastie ešte nie je koniec – inštrumentálka Looking For Lester je spoľahlivou kombináciou jazzu, funku, popu, resp. elektroniky a záverečná The Wedding Song, hoci podobná kolegyni z úvodu, je rozlúčkou, ako sa na moderne znejúcu platňu patrí, navyše s krásnym spevom. Black Tie White Noise patrí k revolučným titulom Davidovej diskografie a svojou dôležitosťou postihol dianie a ovplyvnil vývoj tápajúceho mainstreamu na počiatku 90. rokov.
1. Outside: mimoriadny zárez v Bowieho diskografii
Ľudia si po BTWN mohli urobiť hmlistý obraz, akým smerom by to mohlo ísť ďalej. Ani jasnovidci však netušili, že David znovu spojí sily s Brianom Enom a vytvorí industriálno-jazzovo-rockový koncepčný album s nádychom dystopie. 1. Outside (Virgin, 1995) je pozoruhodným dielkom, ktoré nemožno vnímať ako zbierku obyčajných pesničiek, ale ako kompaktnú masu hudby na ploche dovtedy u Bowieho nepredstaviteľných 75 minút. Vzájomne prepojených 19 položiek je nemožné vytrhnúť z kontextu, napriek tomu sa o to menovci David Lynch (I'm Deranged) a David Fincher (The Hearts Filthy Lessons) v ikonických 90s filmoch Lost Highway a Se7en pokúsili celkom úspešne. Hoci sa platňa začína až popovo melodicky (Outside), zvyšok kladie zreteľ na asymetrický výraz, disonantné postupy a temne pulzujúce rytmy, ktoré je ťažké prelúskať na jedno vypočutie.
Jedovaté gitary má na starosti Reeves Gabrels, navrátilec Carlos Alomar, Kevin Armstrong, Tom Frish a samotný Bowie. Rytmika si veľa prostriedkov vypožičiava z bebopu, noir a avant-jazzu, čo v bledomodrom platí aj o nervózne sa tváriacich klávesových nástrojoch. Osobitnou kapitolou je Brian Eno, tvoriaci zasnene ambietné plochy i chaoticky industriálne vzruchy. Príbeh je situovaný do blízkej budúcnosti, kedy existuje úrad pre vyšetrovanie umeleckých zločinov a detektív Nathan Adler má za úlohu posúdiť, ktoré znetvorenie mŕtvol je umením a ktoré je už tzv. odpad (najdlhší a najsilnejší song The Motel má takmer sedem minút, najkratší prejav Adlera netrvá ani pol minútu). Mrazivo odľudštená atmosféra hudby a ponurý storytelling robia z platne jeden z najvýnimočnejších a najpôsobivejších Bowieho výtvorov. Bravúrne odzrkadlil desaťročie, kedy bola populárna do extrému dovedená radikalizácia umenia.
Po obrovských konceptuálnych ambíciách, ktoré údajne mali pokračovať (1. Outside bola len prvá časť) sa Bowie rozhodol vrátiť ku kolekcii rádových songov, no chuť experimentovať zostala. Earthling (Virgin, 1997) predstavuje posun k ďalším novým brehom. Gitarista Reeves Gabrels prevzal aj Enove syntetizátorové kompetencie, s čím mu vypomohol Mark Plati a po dlhom čase má platňa "len" šesťčlennú zostavu (klavír zvládol Mike Garson, na rytmických postoch sa predstavili Gail Ann Dorsey a Zachary Alford). Singlovo klipový Little Wonder je odbrzdený, dobe poplatný parný stroj z jungle učebnice, rodiaci sa metódou prúdu vedomia. Strunové exhibície v Looking For Satellites hrá Gabrels občas iba na jednej strune a Dead Man Walking je postavený na riffe, ktorý v 60. rokoch pre Bowieho nahral Jimmy Page. O industriálnu podobu I'm Afraid of Americans sa postarali majstri žánru Nine Inch Nails.
Efektov a moderny nikdy nie je dosť, čo dokopy s jasným Bowieho rukopisom prináša vždy niečo svieže, odporujúce archaickej stagnácii. V Battle of Britain (The Letter) sa údajne nachádza úryvok zo Stravinského kúsku Ragtime pre 11 nástrojov, zvyšok je silným náporom drum&bassu, zmutovanej gitary a hlukových slučiek. Seven Years In Tibet sa trochu naivným synthpopovým základom vracia do 80s, situáciu zachraňujú Plati s Gabrelsom spásonosnými riffmi a decentnými vzruchmi. Telling Lies sa ľahkonoho vznáša na hviezdnom jungle nebi, podobnou energiou je poháňaný aj The Last Thing You Should Do, no vzhľadom k impozantne dravým gitarovým krídlam sa derie ešte vyššie. Záverečná Law (Earthlings on Fire) pripomína remix, čo je vzhľadom k Davidovmu nadšeniu pre tento formát pochopiteľné. Album bol po 1. Outside prijatý s väčším nadšením, čomu dopomohli najmä hitovejšie kusy.
Pred a po roku 2000: 'hours...' a Heathen
Po troch doskách preplnených nekonvenčnými postupmi musel zákonite nasledovať úkrok vzad, čo sa týka experimentov, nie však kvality. 'hours...' (Virgin, 1999) je pomyselnou rozlúčkou s druhým miléniom, nabitou pozitívnym nábojom. Skladby pôsobia oslobodzujúco (pre Bowieho i omladzujúco), uvoľnene, nekomplikovane. Sú skomponované s nadhľadom čerstvého päťdesiatnika, ktorý si už nemusel nič dokazovať, napriek tomu sa neuchýlil k dinosaurím manierom. Vydýchnuť si mohli aj Gabrels s Platim, keďže "zamestnávateľ" ich nezaťažoval zložitými úkonmi ako na predchodcovi. Pre Gabrelsa zároveň išlo o rozlúčku po mimoriadne kreatívnej desaťročnej spolupráci, začatej debutom Tin Machine. Dá sa povedať, že popri Ronsonovi, Alomarovi či Vaughanovi išlo o vôbec najdôležitejšieho gitaristu, aký sa u Bowieho objavil (už len vzhľadom k výkonom na vrcholnom 1. Outside).
Nesmieme však zabudnúť na ďalšie dve mená: Brian Eno a Tony Visconti. Prvý sa postaral o markantne prelomové kusy Bowieho diskografie, druhý by si zaslúžil medailu za vytrvalosť. Prvýkrát spolupracovali v roku 1969 na Space Oddity, posledný raz na labutej piesni Blackstar. Visconti sa k Davidovi vrátil v roku 2002 po neuveriteľných 22 rokoch (správne, vtedy išlo o Scary Monsters) na štúdiovke Heathen (Columbia) a bol to celkom zaslúžený úspech, keďže umelcovi sa konečne podarilo prebojovať v americkom rebríčku na 14. priečku. Znie to paradoxne vzhľadom k tomu, že album je ladený do melancholického art-pop/rocku s decentnými elektronickými ozvučeniami a nemá výraznejšie hitové ambície. Okrajovo sa na jeho nálade podpísali útoky na NY z roku 2001 a hoci skladby vznikli pred nimi, pochmúrnosť počiatku milénia sa u veľkých umelcov stretol s nevyhnutnou reflexiou.
Bowie po dlhšom čase tentoraz nešetril hosťami, okrem dvoch komorných telies a stálej kapely angažoval starých známych Alomara s Platim, bubeníka Carlosa Sterlinga, hviezdneho Tonyho Levina (basgitara), klávesového mága Jordana Rudessa (Dream Theater), Davea Grohla (Foo Fighters), legendu Petea Townshenda (The Who) a ďalších profesionálov, keďže celý život si považoval za česť mať pri sebe len muzikantskú špičku. Zaujímavosťou je, že v hravo tanečnom coveri I Took a Trip on A Gemini Spaceship si Bowie zaspieval najnižší tón (G1) celej kariéry. Veselú atmosféru striedajú zadumanejšie songy ako Slip Away, 5:15 The Angels Have Gone, Heathen (The Rays) alebo I Would Be Your Slave - kontrast ako vyjadrovací prostriedok bol vždy silnou Davidovou zbraňou. Tou bývali aj videoklipy, no umelec dospel do určitého veku, "kedy si uvedomí, že starí sa už nemajú pretŕčať pred kamerami".
Návrat k rocku a späť k experimentom až na večnosť
Žiadne video nebolo natočené ani k nasledujúcemu počinu Reality (Columbia, 2003), zato obal zdobila vynikajúca počítačová grafika, pripomínajúca eleganciu bieleho vojvodu zo Station to Station. Album vyšiel dosť krátko po predošlom a v porovnaní s ním je údernejší, drevnejší, zemitejší, menej elektronický a podstatne rockovejší, čomu zodpovedá zvýšená hutnosť a kompaktnosť. Výnimkou sú klavírne The Loneliest Guy a Bring Me The Disco King, kde exceluje Mike Garson. Na dlhej minutáži druhej z nich sa podpísal kompozičný proces, trvajúci takmer 30 rokov, ale taká Fall Dog Bombs The Moon vznikla za 30 minút. Visconti je pevne usadený na mieste, gitarám vládnu okrem navrátilca Earla Slicka i Gerry Leonard a David Torn. Rytmika Plati - Campbell je už dôverne známa živelnými postupmi a skrytými parádičkami. Je zaujímavé, že stála kapela má tentoraz prevahu nad hosťami.
Zvyšných 13 rokov je pomerne jasná história. Bowie si dal na desať rokov nahrávaciu pauzu (v roku 2006 sa objavil v mimoriadnom filme The Prestige v réžii Christophera Nolana), aby sa na scénu triumfálne vrátil civilnejším albumom The Next Day. Experimentálny apetít sa mu nakoniec predsa len vrátil počas nahrávania posledného titulu Blackstar, na ktorom zúročil najmä skúsenosti z 90. rokov, kedy vytvoril pre dané obdobie signifikantné diela, odrážajúce neutešenú situáciu a sociálne odcudzovanie konca milénia. Po dvoch dňoch od vydania famóznej labutej piesne zomrel na rakovinu vo veku úctyhodných 69 rokov. Zostalo po ňom 25 albumov a kopa filmových úloh, soundtrackov, živákov, demáčov, rarít, bootlegov, atď.
Je nemožné zhrnúť Bowieho umelecký život v šiestich riadkoch. Rozhodli sme sa, že dáme priestor samotnému Majstrovi, ktorý ešte v roku 1999 na pôde prestížnej Berklee College of Music povedal: "Počas viac než 40 rokov mi hudba dala výnimočné zážitky. Nemôžem povedať, že utlmila životné bolesti alebo tragickejšie udalosti, ale robila mi spoločnosť, keď som bol sám, a bola pre mňa úžasným prostriedkom komunikácie, keď som sa chcel dotknúť ľudí. Bola mojou bránou vnímania i domom, v ktorom som žil. Môžem len dúfať, že aj vás objíma s rovnakou náruživou životnou silou, akú láskavo poskytla mne."
Prečítajte si tiež:
Zrod rockového chameleóna: Pripomeňte si búrlivé začiatky Davida Bowieho
70. roky Davida Bowieho: Z amerického výletu späť k famóznej "berlínskej trilógii"
Bowieho osemdesiate roky: Inteligentný pop rock umelca (ne)poplatného dobe
Autor: Marek Danko
Foto: archív
Súvisiaci interpreti: David Bowie
