Sú kapely, ktoré určité veci robiť nechcú, niektoré tie veci robiť nevedia, a potom sú tu telesá ako Green Day. Kalifornské power trio dodnes nevypustilo do sveta jediný projekt, ktorým by nenaštartovalo kritickú diskusiu deliacu poslucháčov na dva vyhranené tábory.
Svoju starú kožu začali Green Day vyzliekať už v roku 2000 s albumom Warning a definitívna reainkarnácia nastala v roku 2004 s platňou American Idiot. A v týchto topánkach kráčajú po svete de facto dodnes. Dnes už pre nich typické hojdavé rytmy otvárajú aj novinku Saviors podobe skladby The American Dream Is Killing Me, ktorá vyšla v októbri ako prvý singel albumu. Jednoducho opäť raz rockový Broadway skotačiaci na doskách vplyvu kultúry 924 Gilman Street.
Epochálny začiatok však pôsobí rovnako ako samotný názov pesničky: už po prvých sekundách je zrejmé, že originalita zostala sedieť niekde v kúte a do kolektívnej hry boli zapojené radšej osvedčené, a žiaľ už aj opočúvané schémy. Viacmenej aj vďaka tomu vieme, že sme aj bez menovky na dverách a pomocnej navigácie vošli do domu pod správou troch ikonických postavičiek.
Zato hneď druhá Look Ma, No Brains! naberá mierne príťažlivejšie kontúry. Je punkrockovejšia a strapatejšia, ale aj v tomto prípade je možné vycítiť akýsi producentský strach, či dokonca odmietavosť skladbu rozvinúť a dať jej väčší objem. Aure pesničky nepomáha ani jej vizuál, ktorý pôsosobí nútene, unavene a až nereprezentačne odfláknuto.
Doska oplýva jedným jednoznačným ukazateľom a tým je praktická a klasická hitovosť. Zároveň sa však kapela na nej púšťa do pre niekoho maximálne iritujúcich a pre niekoho bežne prijateľných vecí. Reč je o prvkoch, ktoré otvárajú v hlave nezaujatého autentického poslucháča s nohami v teple pomerne realistické otázky.
Prečo Bobby Sox miestami až príliš pripomína povedzme takých Weezer? Je fajn spraviť zlatým slnečným svetlom zaliatu hitovku, vážne už ale nemajú Green Day u seba dostatok surovín a musia chodiť brávať susedovi cez okno? A prečo úvod k One Eyed Bastard až ignorantsky a nedôsledne kopíruje základnú melódiu skladby So What? od Pink?
Kvalitný spev v kombinácii s mimoriadnymi skladateľskými schopnosťami trojice Billie Joe Armstrong, Mike Dirnt a Tré Cool vytvárajú odjakživa mimoriadne chytľavý power pop, v prípade tejto nahrávky má však človek skôr dojem, akoby si BJ nápady šetril pre Pinhead Gunpowder. Atmosféra tohto projektu nesúca sa v duchu poctivého melodického deväťdesiatkového punk rocku by svojím miernym prispením najnovší album tria vyslúžilých punkerov určite oživila.
Dobrým príkladom môže byť skladba Living in the '20s, prostredníctvom ktorej prejavili svoju priazeň ku garážovému rocku. V tomto smere sa naplno realizujú vo svojom ďalšom projekte Foxboro Hot Tubs, no aj predchádzajúci album Green Day z roku 2020 Father of all Motherfuckers mal podobný zvuk. Spestriť ním i novinku možno nebol zlý nápad, no žiaľ, skladba je napriek surovejšiemu zvuku ľahko zabudnuteľnou albumovou vatou, nasiaknutou americkou rock'n'rollovou ohnivou vodou.
A keď je už reč o horľavých tekutinách – pri návrate o pár skladieb naspäť k piesni Dilemma nás zasiahne téma alkoholizmu. Tretí singel je priemerný a jednoduchý rockový song, no aspoň nesie dôležitú správu o vplyve závislostí na fungovanie jedinca v spoločnosti.
Samotný Armstrong bojoval s nadmerným pitím už niekedy od roku 1997 a kvôli jeho odchodu na liečenie musela kapela v roku 2012 dokonca zrušiť účasti v slávnych show Jimmy Kimmel Live a The Ellen DeGeneres Show, nevraviac o incidente počas vystúpenia v Las Vegas, kedy frontman uprostred setu začal impulzívne rozbíjať gitaru o pódium, čomu predchádzal expresívny prejav o tom, že jeho kapela bola obraná o potrebný hrací čas.
Skladby ako Corvette Summer sa hodia na letné cesty autom za zľavami do Parndorfu, Suzie Chapstick je zas produktom oného spomínaného umu pre skladanie balád a zvukový romantizmus je tu naozaj jednoznačný.
Ak má človek náladu nabehnúť na niečo svižnejšie, uspokojiť by ho mohli veci ako 1981, skvelá Coma City a ak mu nevadí prítomnosť "štadiónových" gitarových sól v punku, určite by mal skúsiť príjemnú Goodnight Adeline. K lepším momentom albumu patrí aj záverečná a sentimentálna Fancy Sauce, svoj vlastný prah však ani posledné dve spomínané skladby žiaľ bohvieako neprekračujú.
Počúvať Saviors je ako snažiť sa prežiť na chlebíčkoch. Chutiť to môže vlastne dobre, no efekt je len krátkodobý a aj tak všetci vždy akosi čakajú na hlavné jedlo. Rozhodne teda nie je najlepším albumom Green Day, ako sa samotná kapela, či niektoré nekriticky hodnotiace zdroje nechali počuť. Na druhej strane, nie je to ani vyslovene zlý album a po viacerých vypočutiach môže človek nadobudnúť pri jednotlivých skladbách stále nový dojem.
Pre mňa bol určite príťažlivejším počinom napríklad album Revolution Radio z roku 2016. Možno práve z dôvodu skvelej kombinácie neprekonateľných vplyvov z nahrávok Insomniac (1995) alebo Nimrod (1997) so zvukom "novej éry" á la American Idiot (2004).
Aj od neho však už ubehli dve dekády, preto je otázkou, či je vlastne pre kapely ako Green Day tou správnou cestou hľadanie a kombinovanie tých správnych ingrediencií z minulosti bez toho, aby sa pokúsili svoj zvuk posunúť niekam, kde ešte neboli. A či by fanúšikovia vôbec nejaký progres chceli, alebo berú nové albumy svojich obľúbených kapiel už len ako "mostíky" do mladosti.
Green Day – Saviors
(2024, Reprise Records)
- The American Dream Is Killing Me
- Look Ma, No Brains!
- Bobby Sox
- One Eyed Bastard
- Dilemma
- 1981
- Goodnight Adeline
- Coma City
- Corvette Summer
- Suzie Chapstick
- Strange Days Are Here to Stay
- Living in the '20s
- Father to a Son
- Saviors
- Fancy Sauce
Autor: Branislav Vartovník
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Súvisiaci interpreti: Green Day
