Vyše dva a polhodinová presvedčivá lekcia art rocku a poloprázdna hala NTC ako presvedčivý dôkaz slovenského kultúrneho maloroľníctva – v sobotu 31. mája koncertovali v Bratislave Yes. Britských rockových velikánov nie je potrebné predstavovať – každému, kto kedy aspoň zavadil o rockovú hudbu, je jasné, že to bola vrcholná udalosť hudobnej sezóny.

Keď pred temer piatimi rokmi Yes koncertovali na Slovensku prvý raz, hlavnou témou bola otázka, ako sa im podarí vyrovnať s absenciou Jona Andersona, speváka s nezameniteľnou farbou hlasu, bez ktorého si zvuk kapely fanúšikovia nedokázali predstaviť. Odpoveď bola jednoznačná - je vskutku neuveriteľné, že sa kapele podarilo v osobe Jona Davisona nájsť dokonalú kópiu Andersonovho hlasu. Dokonalú čo sa týka farby hlasu, prejavu i frázovania. Aktuálna otázka teda znela: čo viac môžu Yes ponúknuť po piatich rokoch? 

Gitarista Steve Howe, basák Chris Squire, bubeník Alan White, klávesák Geoff Downes a spomínaný Jon Davison ponúkli živú verziu svojich troch albumov, v poradí Close To The Edge (1972), Going For The One (1977) a po krátkej pauze (predsa už to nie sú žiadni mládenci) The Yes Album (1971). K tomu obvyklý prídavok - Roundabout.

Hudba Yes, to sú náročné kompozície, rytmicky i harmonicky bohaté a komplikované – všetko na míle vzdialené jednoduchým rockovým pôdorysom. Sú to ozajstné rockové symfónie. Umelecky zrelé diela, ktoré môžu interpretovať len ozajstní umelci, ozajstní majstri. Človek musí žasnúť, že ich vytvorili čo ako talentovaní, nadaní, ale predsa len dvadsiatnici, vlastne na začiatku svojej kariéry. Náročnosť jednotlivých partov vyžaduje mimoriadne interpretačné majstrovstvo a len ilustruje, akými majstrami boli členovia Yes už v takpovediac umelecky útlom veku. A skutočnosť, že dokážu svoje symfonické básne predviesť naživo aj po štyroch dekádach len ilustruje, koľko času, úsilia a energie museli do svojej hudby vložiť. Vlastne kto iný by mohol (a odvážil sa) hrať hudbu Yes okrem Yes? Každý muzikant si trúfne hrať Beatles, Rolling Stones, niektorí možno Deep Purple, ale Yes? 

Ťažko vyzdvihnúť nejaký individuálny výkon, ale mám pocit, že nesmierne vynaliezavá gitara Stevea Howea si tu jednu vetičku navyše zaslúži. Na to, aby vám padla sánka, úplne stačí dvojminútový sólový part na španielke v kompozícii s názvom Clap.  

Nuž, bola to veľká lekcia. Niečo na spôsob hudobnej univerzity tretieho veku. Významom sa jej môže rovnať (kvalitou popri nedávnom koncerte Petera Gabriela) azda len vystúpenie tenorovej modly Josého Curu. Mimochodom, v tej istej a rovnako poloprázdnej hale. Treba len dúfať, že lektori sa ešte niekedy vrátia. Majú čo ponúknuť a my sa máme čo učiť...

Autor: Ivan Čeredejev

Yes v Bratislave, 31.5.2014 Zdroj: Martin Baumann - TASRPozrite si ďalšie fotky z koncertu

Legendárni Yes v Bratislave, fanúšik žasol dvakrát
(reportáž TASR, autor: Peter Horváth)

Na sobotňajšom bratislavskom koncerte legendárnej kapely Yes žasol milovník hudby dvakrát. V priebehu vystúpenia britských majstrov si uvedomoval, že tie famózne prekomponované skladby nahrávali pred vyše 40 rokmi vtedajší dvadsiatnici. A k záveru divák nechápal, ako dnešní takmer sedemdesiatnici po 2,5-hodinovom predstavení "odpálili" 9-minútový prídavok.

Ak sa neráta úvodné intro (finále Vtáka Ohniváka od Igora Stravinského), tak záverečná populárna Roundabout ako jediná vysadla z unikátneho konceptu. "Starí páni" na ich súčasnom turné prezentujú tri známe albumy z úctyhodného repertoáru, pričom piesne, resp. kompozície hrajú v rovnakom poradí, v akom boli vydané na nosičoch. Keď odznela prvá, takmer 20-minútová Close To The Edge z rovnomenného albumu, zdalo sa, že ostatné bude už len povinná jazda. Táto nahrávka totiž predstavuje kompozičný vrchol nielen skupiny Yes, ale aj rockového umenia 70-tych rokov. Naživo znie len trochu ináč a tiež skvele.

Lenže aj ďalšie dva kusy z kultového albumu dali priestor úžasným vnemom. A dali tiež úplne zabudnúť na to, že hlavné vokály nepatria charizmatickému Jonovi Andersonovi. Jeho o generáciu mladší brazílsko-americký náhradník Jon Davison znie, ak sa človek príliš nezameriava na hľadanie rozdielov, takmer ako jeho slávny predchodca. Excelentný výkon predviedol napríklad aj v ďalšej "titulke" z nahrávky Going For The One. Päťdielny album z roku 1977 nepatrí síce do top-diskografie Yes, napriek tomu publikom emočne vyčerpal. Skupina veľmi správne ohlásila 15-minútovú prestávku v prospech všetkých zúčastnených a išlo sa do tretej časti.

The Yes Album, ďalší klenot art-rocku. V bloku odznela prirodzene aj skladba Clap, ktorej autorom a jediným aktérom je dnes 67-ročný Steve Howe, so "španielkou" napichnutou v prúde. Excelentná jednoaktovka do ináč výpravných štruktúr. A keď hudobné dobrodružstvo vrcholilo trojicou skladieb, v ktorých má najsilnejšiu pečať Jon Anderson, človek si opäť nevdojak spomenul na absentujúceho vokalistu. On bol spolu s Howeom a basgitaristom Chrisom Squireom jadrom najväčších úspechov kapely. A zároveň, hoci sa zostava Yes pomerne často menila, na každom z 20 doteraz vydaných štúdiových albumoch boli prítomní aspoň dvaja z tejto kultovej trojice. Ale len Chris Squire na všetkých.
 
V prvý júlový deň by mal oficiálne vyjsť ďalší "dlhšiehrajúci" kus skupiny s názvom Heaven And Earth. Nahrávali ho Chris Squire (basgitary, sprievodný vokál), Steve Howe (gitary, sprievodný vokál), Alan White (bicie), Geoff Downes (klávesy) a Jon Davison (hlavný vokál). To isté kvinteto v sobotu v noci bavilo fanúšikov v bratislavskej Aegon aréne. Takmer 3-hodinový zážitok pre milovníkov náročnejšej, ale dynamickej a farbistej muziky, plnej inšpiratívnych melódií a výrazných harmónií.

Foto: Martin Baumann - TASR

Súvisiaci interpreti: Yes