Niet divu, že akcie organizované pod hlavičkou Hradieb Samoty majú obdivuhodnú schopnosť osloviť nadšené diváctvo aj zo vzdialených končín - zážitky, ktoré ponúka, vytŕhajú z banality a dávajú nám možnosť nahliadnuť aj do našich trinástych komnát. Nebolo tomu inak ani na treťom ročníku festivalu Intermezzo – Hradby Samoty, ktorý sa konal predminulý víkend v klube A4. Spoluautorkou reportáže je ukrajinská multimediálna umelkyňa Kasha Potrohosh.
Pulzujúci industrial aj riadna porcia vrstveného noisu
Dvojdňový event otvorilo slovensko-české duo Angel Epilepsia so svojím rytmickým industrialom. Kto má záľubu v nemeniacich sa sekvenciách, prišiel si na svoje. Hypnotický rytmus sa počas hodinového setu podarilo zmeniť iba raz, čo v spojení s filmom premietaným na pozadí s čiernobielo zobrazovanou surovou realitou pôsobilo prilehavo a dopĺňalo pocit chladnej zimnej atmosféry. Vo zvolenej nálade pokračoval aj ďalší hudobník s príznačným umeleckým menom Hlukár, ktorý zaujal svojím noiseovým setom, občas skĺzajúcim k technoidným rytmom.
K najsilnejším momentom prvého dňa určite patril projekt Illusion of Safety, ktorého autorom je Daniel Burke. Americká hudobník vstúpil do setu veľmi sebavedome a už od prvej sekvencie vzbudzoval svojím nasadením rešpekt. Na začiatku zaskočili malé noiseové sekvencie popových piesní – síce zmiatli, ale zároveň aj navodili isté očakávania. Zvuk sa vrstvil a prelínal v dokonalom "mash-upe", ktorý neskôr vygradoval až do stavu podobnému tinnitusu.
Zdroj: Martin Mayer
Bolesť na scéne ako svojrázna terapia nášho vnútra
Tvorba talianskej performerky Alessandry Zerbinati je považovaná za jednu z najextrémnejších a najkontroverznejších, preto sme očakávali silný zážitok. Možno si na začiatku mnohí mysleli, že tekutiny na scéne sú len červená farba krvi, ale Alessandra sa nehrá na metafory či alúzie – jej úprimnosť je práve tou extrémnosťou a kontroverziou. V jej gestikulácii a pohybe, napriek všetkým okolitým bolestivým scenickým kontextom, je vnímateľná charizma a skúsenosti.
Treba oceniť prácu s kontaktným mikrofónom, ktorý v prípade Alessandry bol doslovne kontaktný – bol v jej tele. U každého, kto sa stretol s hlbokým vnútorným utrpením môže takéto expresívne vystúpenie navodiť pocity validácie. Dôvod uvádza sama autorka na svojom instagramovom profile: "Dúfam, že sa tvoje vnútorné peklo cíti menej osamelé a nepochopené."
Po aktívnej dávke zdieľanej bolesti sa patrí ošetriť vnútorné rany a spustiť proces hojenia. Piatkový program vhodne uzavrela Mala Herba so svojím posledným audiovizuálnym projektom pôsobiacim ako balzam na dušu. Kvalitne zvládnutý koncept, vonné byliny, premyslený pohyb po pódiu a medzi divákmi i symbolické odovzdanie toho zlého, čo už neunesieme, zemi.
Zdroj: Andrea Mrtvolka
Tradičná hudba, expresívna elektronika aj vesmírne diaľky
Festival vyvrcholil vo svojom sobotnom programe. Ten otvoril indický súbor Saagara hrajúci s poľským experimentálnym hudobníkom Waclawom Zimpelom, ktorý kombinoval free jazzom inšpirovanú hru na klarinet s elektronickými podmazmi generovanými na keyborde a laptope. Energicky ho doprevádzalo trio indických hudobníkov hrajúcich na husle a perkusie. V perkusívnych sólach exceloval najmä hráč na tradičný indický nástroj ghatam, ktorý pripomína veľký hlinený džbán. Inovatívny prístup zoskupenia pripomenul populárne experimenty rockových a jazzových hudobníkov s východnou hudbou zo 60. a 70. rokoch 20. storočia.
Nasledovná úderka Slow Slow Loris, teda duo Angela Nina Yeowell a Robert Heim, publikum vytrhla východných hudobných a spirituálnych reminiscencií, aby ho vrhla rovno doprostred extrémnej priamočiarosti. Expresívny hlasový prejav Yeowell dopĺňa skôr hlukovo a industriálne ladená Heimova elektronika.
Zdroj: Martin Mayer
Takúto porciu osobnej naliehavosti sa patrí vystriedať niečím, čo prináša istý odstup a v prípade nasledujúceho vystúpenia Voices of the Cosmos išlo o odstup poriadny. Projekt, ktorý vytvorili dvaja zvukoví umelci Rafał Iwański a Wojciech Zięba spolu s astronómom Sebastianom Soberskim z observatória v Grudziadzi, nás zaviedol do rôznych kútov vesmíru. Zmixované nahrávky palety mimozemských signálov a zvukov pochádzajúcich z pulzarov, magnetosfér planét či vyžarovania Slnka v spojení s veľkoplošnou projekciou bol pôsobivý.
Hudobne mohol miestami pripomenúť priekopnícke experimenty s jednoduchými oscilátormi v diele Zdenka Lišku a jeho filmovej hudby k filmu Ikarie XB1, no celkové pôsobenie bolo odlišné. Kým u Lišku a jeho uhrančivej hudby cítime isté vzrušenie z možností dobíjania vesmíru, Voices of the Cosmos nám ukazuje iný rozmer. Obrovské pusté priestory a neznáme zvuky zo vzdialených končín a deje ako detailné pozorovanie erupcií na Slnku, pôsobili odludštene a vzbudzovali bázeň.
"Ekologický" dub aj výlet do nášho podvedomia
Po precítení faktu, že v pustých krajinách vesmíru je naša zem osamotená, organizátori dramaturgicky vhodne umiestnili skladateľa a producenta Eralda Bernocchiho s projektom Simm. Ostrý, zdanlivo poslúchačsky prístupný dub je sprevádzaný pomerne expresívnou kulisou elektronických zvukov. Premietaná projekcia ukazuje rôzne živelné pohromy ako záplavy a tornáda ničiace celé územia. Bez prílišnej popisnosti či doslovnosti si domýšľame, že k mnohým ekologickým katastrofám prispieva práve človek. Too Late to Dream, ako znie názvo posledného albumu Eralda Bernocchi, hovorí za všetko...
Zdroj: Peter Grznar
Krajiny pozná aj naše podvedomie. O tom nás sugestívne presvedčilo vystúpenie francúzskeho hudobníka a vizuálneho umelca Dehna Soru s projektom Treha Sektori. Sora, ktorý je známy najmä zo svojho blackmetalového projektu Throane, kombinoval ťaživé ambientné plochy s občasnou hrou na akustický bubon. Projekcia mala symbolický až surreálny charakter. Opustená krajina, morské pobrežie s holými skalami, kostry zvierat a postavy neznámych desperádov akoby z hĺbky nášho podvedomia alebo snov, pri ktorých sa človek radšej zobúdza. Veľkým osviežením preto bolo vystúpenie posledného umelca z Francúzska s projektom Sonic Area. Svižné beaty a až zvukomalebná nápaditosť elektronických motívov v spojení s pomerne jednoduchou projekciou rôzne sa meniaceho kruhu/kotúča vhodne zakončili silný sobotný program.
Festivalom organizovaným pod značkou Hradby Samoty sa dhodobo darí vo svojej dramaturgii mapovať extrémnejšie polohy kultúry. Toto úsile ale nie je vyjadrením okrajovosti, ale skôr úspešnou snahou o mapovanie nepreskúmaných území a spoznávanie naších hraníc a limitov, čím upriamuje pozornosť na to najpodstatnejšie, čo môže umenie poskytnúť. Hlavné podujatie – festival Hradby Samoty v Jablonickom kaštieli – je tu o niečo vyše pol roka. Ak patríte medzi hudobných fajšnmekrov a trochu aj kultúrnych astronautov, nenechajte si ho ujsť.
Autori: Peter Grznár (v spolupráci s Kashou Potrohosh)
