Uplynulý víkend, nad ktorým sa ako Damoklov meč vznášalo napätie z výsledkov volieb, sme sa so zopár nadšencami snažili tráviť čo najkultúrnejšie.
Dnes už všetci vieme, ako to celé dopadlo, no ak ste cez víkend neboli na lodi Pink Whale alebo na cípe Starohájskeho ostrova na jednej z dunajských pláží, tak netušíte, aké to bolo na koncerte vynikajúcej francúzsko-japonskej kapely PoiL Ueda a na netradičnom a zaujímavom evente LESS IS SOUND: Site specific koncerty a zvukové performancie v prírodných lokáciách v Bratislave.
Na Budapešť, nie "do tankoch", ale na lodi!
Začnem riportom z lode, kde som po úvodnom supportujúcom projekte Boh Vajec & sklobeton stihol až druhú predkapelu v podobe technických Vojdi. Kapela, pôvodne z Prešova, dnes pohybujúca sa na pomedzí Bratislavy a Prahy, predviedla svoj štandardne skvelý koncert plný muzikantskej hravosti, technickej presnosti, punkovej autentickosti a so špecifickým introvertným až autistickým humorom pomyselného frontmana trojice, Mareka Buranovského. Ten, okrem toho, že uviedol skladbu s názvom Predposledná večera, vyzval v súvislosti s prebiehajúcou volebnou nocou, aby sme odviazali loď a klub v jednom a odplávali smerom do Budapešti. Rukou však ukázal smerom k Viedni, a tak sme sa zmätení nakoniec rozhodli zostať radšej v Bratislave.
Po bláznivej jazde riffov a rytmických zmien a prekvapení nás pod splnom mesiaca nakoniec prikryla japonská epika a čarovný koberec pretkaný košatými zvukovými ornamentami. Reč je o absolútne famóznom spojení francúzskej prog-rockovej kapely PoiL a japonskej umelkyne Junko Ueda, hráčky na tradičnom nástroji satsuma biwa, čo je taká lutna z krajiny vychádzajúceho slnka. Fúziou jej omamného a mysticky pôsobiaceho vokálu s modernými zvukmi kapely, ktorá využíva analógový aj digitálny tep syntetizátorov, vzniká pôsobivá a ťažko uchopiteľná hudba formácie PoiL Ueda, ktorá sa postarala o unikátny večer plný emócií a zvláštnej atmosféry.
Zdroj: Paul Bourdrel
Spojením hudby, splnu mesiaca na vrchnej palube a Dunaja obmývajúceho provy ľahko sa kývajúcej lode sa sobotný volebný večer zaryl do kolektívnej pamäti návštevníkom akosi výraznejšie. Ueda v tradičnom japonskom odeve, sediac v strede pódia, vysvetľuje jednotlivé texty epických skladieb, rozpráva príbeh, dozvieme sa aj niečo o histórii jednotlivých recitálov či chorálov. Chvíľami mám pocit, že som sa ocitol uprostred šesťdesiatych rokov uprostred Londýna či New Yorku a zažívam mimoriadny zážitok plný psychedélie, mystična a avantgardy s až religióznym a šamansko-extatickým nádychom, ktorý nás všetkých pomaly uviedol v tranz.
Nespútaná, no zároveň pevná rytmika plná zvratov a breakov, technoidné zvuky synťákov, perkusné šialenstvo a akustická duša japonskej lutny satsuma biwa nad nami držala ochrannú ruku pred zlým duchom, ako to podľa Junko garantovala jedna zo skladieb. Ani tradičný chválospev z deviateho storočia nás však neochránil od volebných výsledkov. Tí, čo si zvolili sobotný večer na Pink Whale, však urobili rozhodne dobre.
Ráno vyhral smer Starohájsky ostrov
Na druhý deň, hneď po uvedomení si tvrdej reality a trojhodinovom spánku, sme sa na bicykloch vybrali po hrádzi na koniec Starohájskeho ostrova, kde sa už od pol ôsmej rána konalo ďalšie vydanie akcie Less Is Sound. Jej názov odkazuje na citát amerického skladateľa a soundscape ekológa Bernieho Krauseho: "Aj keď fotografia môže mať hodnotu tisíc slov, prírodný soundscape má hodnotu tisíc fotografií."
Lokácia eventu, ktorý organizuje label a platforma Protosites, bola, ako vždy, zverejnená tesne pred akciou a viedla nás pozdĺž dunajského pobrežia. Lužný les rozprestierajúci sa po našej ľavici sa vplyvom fantázie menil na amazonský prales a my sme horeli nedočkavosťou, kedy dorazíme k mysu ostrova. Prišli sme až po vystúpení bratislavského umelca Tomáša Prištiaka, ktorý predstavil svoju skladbu Dunajské štrky, vychádzajúcu z jeho fascinácie svetom a dianím pod hladinou rieky, kde štrky postupne putujú korytom.
Zdroj: Šimon Lupták
Éterická krása v podaní Adely Mede
Hneď po našom príchode sme si posadali na deku a započúvali sa do nádherného éterického predstavenia Adely Mede. Jej vokál sa niesol špecifickým biotopom dunajského pobrežia za doprovodu violončela, na ktorom hrala Kara Taylor a na akordeón sekundoval Jakub Smiček. Mikrofónmi neprizvučené predstavenie si vyžadovalo maximálne ticho a sústredenie zo strany poslucháčov. Subtílna až nežná hudba splynula so zvukmi okolitej prírody, ktorá sa tak stala súčasťou koncertu. Šum lístia v korunách jelší a topoľov, štebot či škrek vodného vtáctva, burácanie vzdialeného nákladného vlaku či upozadené zvuky Petržalky dotvárali spolu s prostredím utopickú a zároveň dystopickú (povolebnú) atmosféru, ktorej trio Adely Mede dodalo ideálny soundtrack. Podľa oficiálnej anotácie šlo doslova o hudobný doprovod k východu slnka v improvizácii, ktorej sekvencie sú dirigované lokálnou biofóniou (konkrétnymi zvukmi prírody).
Zdroj: Šimon Lupták
Ďalšími na programe boli arménsky multiinštrumentalista a vizuálny umelec Georgij Bagdasarov, ktorý spolu s Jonatánom Pastirčákom, známym pod umeleckými menami Pjoni a Isama Zing, vytvorili akustickú kompozíciu pre violončelo a saxofón.
Napospas tichu a nemetrickému rytmu
Po nich nasledovalo meditatívne predstavenie Árona Portelekiho. Bubeník a hráč na violu zahral najtichšie sólo na bicie, ktoré prispôsobil faktu, že na ostrove sa nachádza približne 50 druhov vtáctva. Jeho kompozícia rátala s ich spevom, ktorý zámerne spolu s ostatnými zvukmi okolitej prírody začlenil do predstavenia. Niektoré pasáže jeho veľmi netradičného používania bicej súpravy boli tak tiché, že ste doslova počuli dych svojho suseda.
Je zvláštne, keď vás niekto pozve na koncert, kde vás nemilosrdne vydá napospas tichu. Sprvoti môže byť vaša myseľ zmätená, neustále hľadajúca vzruchy a nové podnety, až sa nakoniec pod vplyvom okolností prestane priečiť a upokojí sa ako hladina jazera v bezvetrí. Keď všetko stíchne, počuť detaily reality a toto ticho vám dá možnosť slobody interpretovať dielo v kontemplácii a reflektovaní vlastného vnútra, podobne ako pri meditácii. Áron Porteleki pôsobil, že o tom vie. V závere vystúpenia ešte schytil snare a vybral sa s ním smerom k rieke. Stojan položil do plytkej vody a paličkami rozvibroval jeho blany. Tento hlučnejší záver akoby poslal do vody, ktorá celý zážitok odniesla preč a zapríčinila našu katarziu.
Surrealistický návrat k prírode a vibrácie
S hrnčekom kávy sa presúvame o čosi ďalej, kde nás pri svojej inštalácii už čaká česk*á/ý umel*kyňa/ec žijúca/i v New Yorku, Lucie Vítková. K svojmu predstaveniu si vyberá deviatich dobrovoľníkov, ktorí fúkajú do pripravených hadičiek a svojím dychom produkujú utišujúci zvuk bublín v plastových fľašiach s vodou, ktoré sú čiastočne zakopané v zemi. V jednom momente Lucia zmizne a po nejakom čase sa spoza stromov za nami ozve príkry a kakofonický zvuk akordeónu. Zaznie opakovane a rozpohybované rastlinstvo dáva tušiť pohyb z toho smeru.
Celé to vo mne evokuje predstavu blížiacej sa kreatúry z lesa, čo sa mi vzápätí potvrdzuje a z kríkov sa vynára Lucia v kostýme z odpadového materiálu vlastnej výroby. Kostým z plastu sa zachytáva o steblá náletových burín a spolu s akordeónom tvorí zvukovú stopu plíživého pohybu. Creepy performance, akoby pochádzala zo štetca Petra Kľúčika, končí pri basovom reproduktore, ktorého hlboké vibrácie rozpohybujú pripravený piesok a kamienky z Luciiných dlaní. So vibrant, dovolím si napísať v cudzom jazyku!
Zdroj: Šimon Lupták
Ako sa stať riekou, a zároveň zostať nohami pevne na zemi
Na záver prišlo ešte pohybové predstavenie súčasného tanca v podaní Evy Priečkovej a Kataríny Poliačekovej. V ich performance s názvom Držať rieku sa tanečnice postupne stávajú riekou. Hravé pohybové dielko pozostáva zo suchozemskej časti a polovici, kde sa aktérky v neoprénoch vrhajú priamo do Dunaja. Obecenstvo sa pohybuje v závislosti od pozície dvojice z jednoduchého dôvodu, aby na ne nestratilo výhľad.
Pôsobiac dojmom alternatívnych akvabel či morských (riečnych) panien sa postupne vzďaľujú brehu a ich nejednoznačná neverbálna komunikácia je tak menej zachytiteľná. V jednom momente zostanú ležať na vode. Presúvam sa do zátoky plnej vodných tráv a sivého bahna, odkiaľ spolu s ostatnými sledujem Katarínu a Evu, ako sa vracajú k brehu zabárajúc sa po stehná do mazľavého blata. Úsmevom nám naznačujú, že je tu záver. Nasleduje potlesk pre ne, a zároveň ľuďom, ktorí organizujú takéto zvláštne a netradičné stretnutia.
Zdroj: Šimon Lupták
Autor: Renat Khallo
