Festival súčasnej hudby NEXT už 14 rokov otvára mysle poslucháčov a prináša do stojatých slovenských vôd dobrodružstvo experimentu. Zvuk, ktorý otvára hlavy, nemusí byť vždy príjemný, ale nie je hluk ako hluk. Zážitky z NEXTu sa slovami popisujú ťažko, azda preto sa o ňom píše veľmi málo. Avšak na to, aby ste mohli byť unesení, netreba rozumieť. Stačí pozorne počúvať a vnímať.

Súčasná alebo - ako vraví podtitulok festivalu NEXT - pokročilá hudba znela centrom súčasnej kultúry A4 počas posledných novembrových dní. Dramaturgia podujatia je naozaj pokročilá, orientovaná najmä na tých, ktorí sú do hudby ponorení natoľko, že bežne vyludzované zvuky im už nestačia. S trochou chuti objavovať a otvorenými ušami však NEXT prináša výnimočné zážitky pre každého.

Michael Jackson Pollock, NEXT 2013 Zdroj: Branislav Grebečí - Facebook.com/nextfestivalMichael Jackson Pollock - pozrite si fotoreport z festivalu NEXT 2013

Festival aj v tomto ročníku zručne kombinoval elektronické, studené experimenty s telesami predstavujúcimi neotrelú prácu s klasickými nástrojmi a jazzovými postupmi. Záleží na osobnom vkuse, ktoré bloky návštevníkovi lahodia viac, ich prelínanie však udržiava poslucháčovu pozornosť a ideálnu rovnováhu medzi hladinami zvuku. Pre tých z nás, ktorých nefascinujú najodľahlejšie zákutia súčasnej elektronickej či experimentálnej hudby hneď z princípu, NEXT ponúka aj vizuálny zážitok. Čo spája jeho účinkujúcich, je totiž predovšetkým odvaha hrať sa a skúšať. V jeden večer vás tak oslepuje agresívna svetelná zostava, v iný sa trúbi balónikom, či vyťahuje magnetofónová páska.

Každý večer festivalu otvárali domáce zoskupenia, predstavujúce podoby experimentov v našich končinách. Či už v podobe efektne maskovaných českých bratov Michael Jackson Pollock a ich oscilovania medzi hlukom a zvukom alebo stupňujúcich sa improvizácií v podaní kvarteta Škvíry & Spoje, v hanbe sme určite nezostali.


Keď hrať sa je viac ako len hrať

Libanonskí improvizátori BAO+ boli prvou ukážkou toho, čo neskôr potvrdila napríklad aj Okkyung Lee s Johnom Butcherom. Traja usadení muži s gitarami položenými na kolenách a jeden trúbkar predviedli pravý význam slova hrať. Len čosi nevykynožené, nespútane detské dovoľuje hudobníkovi skúmať nástroj novými očami tak, že v ňom neustále nachádza nové a nové možnosti. Trúbku Mazena Kerbaja dopĺňal celý stolík predmetov, ktorými rozširoval hranice toho, ako vnímame jej zvuk. Pchať do nástrojov náhodné predmety a nespútane do nich búšiť chce čosi z detskej drzosti. A práve táto nespútaná kreativita, nezviazaná konvenciami tradičných hudobných žánrov, priniesla hneď na úvod festivalu výnimočne silný zážitok, hypnotický a prebúdzajúci zároveň.

Violončelo Okkynug Lee a saxofón Johna Butchera boli miestami len krok od ticha, ich improvizácii však práve to dodávalo silu. Spolu s majstrovskou technikou, ktorej vydrilovaná samozrejmosť dovoľuje hudobníkom opúšťať svet nôt a klasických skladieb.


Hudba ako útok na ľudské zmysly

Festival tiež priniesol dva výrazne fyzické zážitky. Viacero vystupujúcich svojou produkciou doslova rozvibrovalo masu poslucháčov, ktorým vlny zvuku brneli celým telom. Najvýraznejšie tak urobil Marcus Schmickler, ktorého hudba sa na návštevníkov valila z ôsmich strán. Projekt, ktorý nemecký umelec nazýva particle/matter-wave/energy priniesol celkom unikátny zážitok meniaci to, ako človek vníma hudbu. Prvý raz som mala pocit, akoby hudba ani neprechádzala mojimi ušami, ale akoby znela rovno z ich stredu, ohlušujúca, všeobjímajúca sonická záplava, ktorá nenechala jedno miestočko v našich hlavách suché. Trošku deštrukcia a trošku eufória, hlúčik poslucháčov pod Marcusovým náporom zažil niečo neopakovateľné.

Druhým extrémom bol pre zmenu útok Španiela Evola na ďalší zmysel - zrak. Tanečnosť a stroboskopy znejú konvenčne a obyčajne ako "piatkové disko v Malackách", v Evolovom prevedení však získavajú úplne iný význam. Svetlá šľahajúce spred pódia priamo na divákov a nekompromisná agresivita zvuku spoločne vytvorili natoľko šokujúci tanečný mix, že väčšina publika namiesto pohybu ostala paralyzovaná. Presným opakom bolo vystúpenie Ovala, interpreta asi najbližšieho strednému prúdu, ktorého set bol zmesou krátkych hudobných ornamentov, navodzujúcich pocit ľahkosti, vzdušnosti až nehy.


"Jazzové" vrcholy bez hraníc

Veľkú dávku nadhľadu prinieslo na NEXT trio M.A.D. v zložení kontrabas-bicie-saxofón. Kým napríklad Oval bol dokonalým príkladom "kontrolovania mailov na pódiu", práve líder rakúsko-talianskeho tria Michael Fischer svojou mimikou úžasne sprostredkoval prežívanie hudby, predovšetkým keď tenorasxofón, ktorý poslúžil aj ako náhrada mikrofónu, vymenil za husle a používal ich s bezstarostnou hravosťou skoro ako ukulele. Posúvajúc sa medzi deštruktívnym zvukovým chaosom a tichom, M.A.D. využívajú aj elektroniku, no najsilnejšie momenty patrili živým nástrojom. Akoby to ani neboli tie isté nástroje ako v jazze či klasike, sálou zaznievalo dunenie a väzbenie ako z hlbín nejakej jaskyne podvedomia.

Jednoznačný vrchol festivalu však prišiel až so samotným záverom. Ak stretnete skeptikov hundrajúcich čosi o tom, že "ženy a hudba, pch!", pustite im Selvhenter. Čisto ženské kvarteto ich zaručene očarí a to nie (len) svojím výzorom, ale najmä odvahou a zručnosťou. Štyri Dánky tvoria hlučnú hudbu, v ktorej sa nájde miesto pre dvojo bicích súprav a trombón, ktorý by v takej skreslenej podobe nespoznala ani vlastná mama. Korunovaná saxofónom, kapela si nerobí starosti so žánrami a miestami stáča k rocku, inokedy k jazzu či perkusívnym world music prvkom. Od prvej skladby ide Selvhenter na plné, zapaľujúc celé publikum svojím nadšením. Hudba, ktorá žije, planie, duní aj radostne výska, ukázala, že experiment nemusí bolieť a príjemná hudba nemusí nudiť. Vďaka NEXTu za to.


Autorka: Michaela Kučová
Foto: Branislav Grebečí - Facebook.com/nextfestival