Festivaly sú metaforou pre život. Nie sú tu od toho, aby človek stihol úplne všetko plnými porciami. A počas ostatného ročníka Mighty Sounds bola táto misia snáď ešte náročnejsia.
Festival konajúci sa v juhočeskom Tábore je známy tým, že od svojho založenia až dodnes dáva príležitosť neznámym či malým kapelám. Vedľajším produktom tejto otvorenosti je napríklad verejná súťaž kapiel, vďaka ktorej sa môžu skupiny na základe hlasovania umiestniť v programe tejto letnej akcie, ktorá sa už roky považuje za jednu z najobľúbenejších svojho druhu v celej Európe.
Aj samotný štvrtkový warm-up poskytol priestor ukázať sa kapelám, ktoré by podľa organizátorov bola škoda na festival nepozvať, pre nedostatok miesta v oficiálnom lineupe však nebolo možné ich umiestniť inde, ako v rámci spomínaného nultého dňa. Ľuďom, ktorí sa v areáli či jeho okolí zabývali už vo stvrtok, tak v tento večer viac ako spríjemnilo vynikajúce žatecké indie emo YI a špičková skatepunková kapela z Norinbergu Melonball. Vo výčapnom stane v blízkosti stanového campu sa na ich koncertoch bláznili cez dve stovky na seba natlačených nadšencov a nebolo to iba pre práve sa rozbiehajúci osviežujúci nočný dážď.
Zdroj: Branislav Vartovník
Stagediving? Máme!
Zatiaľčo Mighty Stage a Monster Stage podliehali štandardným produkčným a bezpečnostným atribútom, Jameson Stage bol akousi planétou na kraji celej sústavy. Pre veľký úspech z minulého ročníka sa totiž organizačný tím rozhodol spraviť z neho opäť raz kontaktné pódium. Návštevníci tak mohli po roku znova zažiť surovú energiu a kontakt ako v menších kluboch či priestoroch bez bariér a spoločne s kapelami ako Street Dogs, Terror či Stomper 98 si v absolútnej blízkosti zahulákať do mikrofónu svoje obľúbené refrény, či zaplávať si na rukách ostatných rojzašencov a ako odrazový mostík použiť predný extension z nivtecových dosiek.
V podobnej a veľmi výživnej situácii som sa ocitol nakoniec aj ja sám v priebehu tretieho dňa počas vystúpenia hardcorovej legendy Gorilla Biscuits. Ešte počas changeoveru sa v pomaly zbiehajúcom dave ocitli aj chalani z legendárnej nemeckej kapely Donots. Môj prvotný črevný pocit, ktorého signál sa dá vetne popísať ako: "Tak toto bude zaujímavé...", nakoniec opäť nezlyhal. Frontman kapely Ingo Knollmann sa naozaj naplno oddával moshovacím radovánkam a pri spoločných sing-alongoch nezostal kdesi vzadu a predral sa až k mikrofónu, ktorý ochotne do priestoru ponúkal spevák Gorilla Biscuits, Civ.
Strhnúť som sa nechal po chvíli aj ja, keď kapela odpálila cover Minor Threat od rovnomennej hardcore punkovej legendy 80. rokov a v pyramíde tiel hromadiacich sa na mojom chrbte, s narazeným nosom od kohosi veľkého kĺbu a s mikrofónom "ponúknutým" pred sebou som svojim hlasivkám dával kardio tak, ako keď som mal šestnásť.
Exkluzívne životné zážitky alebo stroj času? Taky máme!
Zdroj: Branislav Vartovník
Skate or die!
Festival disponuje aj ďalšou skvelou vlastnosťou: na to najlepšie nemusíte čakať až do prime timu. Na výber tu má človek od germanofónneho punku cez thrash až po ska a nakoniec učite zakaždým stretne niektorú zo svojich lokálnych obľúbených kapiel. Kvalita všetkých vystúpujúcich bez ohľadu na ich hrací čas je všeobecne vždy veľmi vysoká a v niektorých prípadoch festival ponúka vyslovený showcase zoskupení pre tých, ktorým sa zabehnuté mená už zunovali.
Slovensko tento rok reprezentovali Berlin Manson či Helenine Oči. Druhí menovaní aj napriek skorému začiatku setu (14:50) odohrali skvelo zohranú šou a diétne obsadený priestor pod pódiom dokonca donútili k typickým hromadným ručným mávačkám. V podobnom čase zahájili svoju šou aj melodickí punkeri Teenage Bottlerocket a okrem nich ľubozvučnú globálnu punkovú scénu zastupovali aj ikony žánru Lagwagon, švédski Millencolin, Zebrahead (slovenskému publiku známi nielen vďaka vystúpeniu na nitrianskej Slížovici) či mimoriadne emotívni Hot Water Music, ktorí pre zmenu patrili medzi zakončovateľov festivalu.
Zdroj: Branislav Vartovník
Tento ročník bol jednoducho ozajstným priecestím naprieč časom aj hudobnou estetikou. Svojou účasťou festival prvýkrát poctila dokonca aj Vypsaná fiXa, ktorá nie je typickým predstivateľom miestneho festivalového katalógu, svojím dômyselne vyskladaným setom a maximálne príjemným prejavom však potvrdila, že headlinovať môže vlastne hocikde. A priznávam, bolo to jedno z mojich najobľúbenejších vystupení celej akcie.
Komu sa zažiadalo súčasného (britsko-oceánskeho) zvuku, tomu určite ulahodili Riskee and the Ridicule, Soft Play, DZ Deathrays, Catbite či The Meffs. Pre milovníkov ska sa podávali lahôdky v podobe The Slackers, The Toasters a Mad Caddies, vlajkou punku mávali kultoví Perkele či The Toy Dolls a davové hopsačky s jasným politicko-spoločenským odkazom si nevzal na starosť nikto iný, ako pozitivistický antifašistický multižánrový krížnik Irie Révoltés, ktorí patrili pochopiteľne oprávnene medzi mená uvedené najhrubším písmom.
Zdroj: Branislav Vartovník
Keltský punk mal tentokrát takisto viacmenný zástup a okrem Fiddler's Green či Dreadnoughts vystúpili na hlavnom pódiu aj fantastickí kanadskí Škóti The Real McKenzies, ktorých gitarista potvrdil známy mýtus týkajúci sa nosenia tradičného kiltu a pri jednom z výskokov s gitarou na malý moment ukázal všetkým svoje gajdy.
Je to teda pravda. Nič pod ním nemajú.
Zdroj: Branislav Vartovník
Milovníci nemecky spievajúcich kapiel mali takisto svoj malý sviatok v podobe výborných rakúskych Turbobier, Berliner Weisse, slávneho tria Wizo či už spomínaných Donots.
Frontmanovi posledných menovaných nestačilo kokošenie sa v prachu na hardcorovom koncerte zhruba dve hodiny pred ich setom a spolu s kapelou predviedol tak neuveriteľne energickú šou, že sa zoskupenie môže súverénne zaradiť medzi najintenzívnejšie živé kapely tejto planéty. V polovici setu spevák Ingo dokonca zoskočil medzi ľudí, aby uprostred masívneho tornáda z ľudských tiel odspieval známu vypalovačku Alles Muss Kaput Sein.
Zdroj: Branislav Vartovník
"Ok, pšatele, fy šeknete fik dich, my šekneme fik dich." Spomínaní headlineri Wizo zo Sindeflingenu, známi svojím podávaním punkových koktejlov zmixovaných z politiky a humoru, patrili takisto medzi ozajstné ťaháky. Na pódiu im nevadil ani hurikán z chrústov, ktorí úspešne otravovali všetkých prítomných hlavne vo večerných hodinách.
"Nie sme už tí idioti z deväťdesiatych rokov a depresiu už neriešime pivom. Vyhľadajte pomoc, ak je vaša myseľ zastretá tieňom," zaznel od nich jeden z odkazov na tému mentálneho zdravia pred tým, ako spustili obľúbenú Quadrat im Kreis.
Zdroj: Branislav Vartovník
Viac ako (len) hudba
Okrem hajzlových pretekov v podobe Toi Toi Run či skejtovaní na verejne dostupnej rampe sa človek za dunení kapiel v pozadí mohol zrekreovať klábosením v stánkoch rôznych miestnych (aj nemiestnych) značiek, vyblbnúť sa v nafukovacom bazéne, pozrieť si fire show, zahrať si futbal alebo dokonca po vzore projektu Vox Populi absolvovať spoveď v pristavenej označenej búdke. Black Coffee Stage zase ponúkal akustické vystúpenia, slam poetry či burlesque.
Intenzívny je všadeprítomný pocit rodinnej spolupatričnosti – vec, ktorá dnes znie ako klišé a už ju dnes používa nasilu kdektorý festival. Mighty Sounds bol postavený z ničoho na zelenej lúke partiou nadšencov s túžbou vytvoriť priestor pre seba a kapely, ktorým chcú dať šancu aj za cenu straty. V tomto smere je absolútnym ťahom na bránu v zámere budovať niečo naozaj hodnotné.
Jeden z najsilnejších momentov bolo vystúpenie Dr. Karyho s lokálnymi spriatelenými Fast Food Orchestra. Známemu českému ragga spevákovi, ktorý súčasťou hudobnej scény už od 90. rokov, bola nedávno oznámená nevyliečiteľná diagnóza, pri ktorej mu údajne zostávajú posledné mesiace života. Ich spoločné vystúpenie tak patrilo medzi najsilnejšie v histórii festivalu.
Zdroj: Branislav Vartovník
Riedidlo cynizmu
Pozerať, ako si jednotliví členovia kapiel rôznych žánrov navzájom pozerajú svoje koncerty, kecajú a spievajú texty, je kúzelné. Tak ako sa s nimi stretnúť v prachu v dave alebo narážať na vyškerených a šťastných členov tímu, ktorí si nedokážu odpustiť túto akciu proste robiť, dokedy im telá budú slúžiť.
Vybudovať podobný festival však žiadne kúzlo nie je. Stojí totiž na chuti niečo spraviť, postupne to budovať a zamerať sa na exekúciu a kvalitný program, nie opulentné frázy o láske a správnosti. Mighty Sounds o tom nepotrebujú rozprávať, fyzicky to totiž reprezentujú.
Veľmi dlho som sa nevracal z akcie do rodného sivého mesta polonasratý, že event už skončil. A už teraz sa neviem dočkať 20. výročia tejto akcie, ktorá sa uskutoční už budúce leto. Ak chcete teda aspoň na pár dní prestať byť cynický, navštívte Mighty Sounds.
Vidíme sa v prachu.
Autor: Branislav Vartovník
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
