Prvý jesenný deň, čo sa počasia týka, už nemohol byť ukážkovejší. Krok do Slovenského rozhlasu som teda nezrýchlil len z dôvodu relatívne skorého začiatku festivalu City Sounds už od 18:00, ale aj preto, aby som sa zahrial. Je to síce dvojdňový festival, ktorý v pomerne náročnom slede ponúkol dvanásť koncertov, s ohľadom na kvalitu minulého roka som však vedel, že sa naozaj oplatí prichádzať načas.
Aby som ho teda v skratke priblížil po koncepčnej stránke: je to festival dvoch pódií, odohrávajúci sa vo veľkom a komornom štúdiu Slovenského rozhlasu. Začína sa vždy na menšom z nich, koncerty tam trvajú približne len 40 minút a skôr je zamerané na prezentáciu tuzemských talentov. Vo veľkom štúdiu koncerty trvajú hodinu a s malým idú "na striedačku". Je teda, i keď sa jedná o časovo vyčerpávajúci celovečerný program, možné vidieť všetky koncerty festivalu. To sa podarilo aj mne a živelnosť Alfreda Rodrígueza, ktorého prejav zdvíhal zo sedadiel, či intenzita domáceho Nikolu Bankova budú v mojich spomienkach figurovať ešte pekne dlho. Ale poďme pekne po poriadku...
Piatok bol okamžitým skokom do krásnej hudby
Festival otvorila speváčka a skladateľka Lotta, ktorá síce verejnosti zatiaľ nie je plošne známa, jedná sa však o technicky veľmi vyspelú a v hudobnej brandži už dlhšiu dobu pohybujúcu sa Dagmar Mišíkovú. Bol to môj druhý zážitok s ňou a je zaujímavé, ako sa s pesničkami zo svojho debutového EP Seafarer dokáže pohrať. Koncert mal rysy intimity, Lottu sprevádzal len Ľubomír Gašpar na cimbale. Aj keď má jej album elektronický základ, podarilo sa im jednotlivé pesničky veľmi citlivo a úderne pripraviť aj pre tento set-up a dostalo sa im za to zaslúženého uznania. Veľmi vkusný úvod večera.
Zdroj: Michal DzubinaAko som spomínal vyššie, festivalová dramaturgia obsahuje aj projekty, pri ktorých si zasnene predstavíte, aké skvelé by bolo mať v Bratislave bar, kde sedíte s priateľmi pri poháriku a počúvate orchester hrajúci súčasnú hudbu. Tento pocit som získal pri počúvaní projektu trubkára Lukáša Oravca, ktorý so svojím 13-členným Big Bandom predstavil debutový album Light Of Blue. Deväť vlastných kompozícií vytvorilo výbornú atmosféru - ide o hudbu, kde cítite ohromný aranžérsky cit a to má za následok veľmi širokú paletu ponúkaných emócií. Skvelý zážitok, pokiaľ môžete, napočúvajte si určite aspoň album.
Projekt Džez a Hrúza následne ponúkol na menšom pódiu niečo úplne iné. Bratia Milan a Ondrej Kopeckí, doplnení o basgitaru a bicie, ktorých som poznal len z projektu In Between Books Sessions boli príjemným osviežením, ale živá hudba s rapom mi nejako po chvíli začala splývať v jedno a kvantá predneseného textu sa stali len tokom slov, bez toho, aby som ich hlbšie vnímal. Rozhodne ale stoja za vypočutie, ideálne v domácom prostredí, kde sa dá na obsah textov plne sústrediť. Živým vystúpeniam by možno pre budúcnosť prospelo, keby mala tvorba kapely viac refrénov, aby aj náhodný poslucháč získal aspoň nejaké záchytné (a zapamätateľné) body. Napokon, dôkazom, že rap pre náročnejších so živým hudobným podmazom sa dá robiť aj chytľavo, sú Modré Hory. Džez a Hrúza majú potenciál osloviť podobné publikum.
Piatkovým domácim headlinerom na veľkom pódiu bol gitarista David Kollar, ktorý sa predstavil spolu s Rickom Coxom a Paolom Rainerim. A to už veru bolo niečo. Ako môj kamarát zvykne hovoriť – "zjedli hudbu". Jednoducho David Kollar je vo svojom hudobnom hľadaní a experimentovaní tak ďaleko, že hocičo bežné vás už ani náhodou nečaká. Hudobný prejav progresívneho tria sa ťažko uchopuje do slov, keďže ide o živé improvizované vystúpenie "Hudby štvrtého sveta", teda hudby neurčitého žánru či kultúrneho prostredia. Nástroje sú externalizované do ďalších polôh, plasticita sprevádza ako ich funkciu, tak to, čo vám nakoniec hudobne ponúknu. Zaujímavý a jedinečný zážitok.
Zdroj: Michal DzubinaZáverečný piatkový koncert na malom pódiu patril kapele Trilobeat. Ako sami vravia, pokúšajú sa o moderný prístup k inštrumentálnej hudbe a publiku predstavovali svoj tohtoročný album Zánikový horizont. Naživo zaujali hlavne klavírne kompozície Jakuba Mikulu a na priečnej flaute hrajúca Katarína Mikulová, ktorá sa postarala aj o vokály. Celý koncert bol príjemnou zmesou striedavej intenzity a temp. Tvorbu tejto kapely napočúvanú nemám, ale naživo to na mňa pôsobilo kompaktne a sviežo.
Plánovaným a aj skutočným vrcholom večera bola poľská basgitaristka Kinga Głyk. 25-ročná, vzrastom nevysoká, no neskutočne pódiovo vyhratá a inštrumentálne zručná hudobníčka so svojím typickým klobúkom na hlave ponúkla bratislavskému publiku vyše hodinovú smršť kvality. Zároveň z nej sálala neodolateľná pozitivita. Vidieť, že je zvyknutá koncertovať od mala a vystupuje stále s dávkou sympatickej pokory. Aj napriek pokročilej hodine sa aktívne pohybovala po pódiu, pri komornejších pasážach si sadla do sedu s prekríženými nohami a vzdávala hudobné pocty viacerým svojim vzorom, medzi inými Victorovi Baileymu, ktorého skladbu Low Blow má dlhodobo v repertoári. Vyššie napísané chcem ešte podčiarknuť tým, že následne vo foyeri trpezlivo čakala na svojich fanúšikov a podpisovala albumy alebo sa s nimi bez problémov odfotila.
Zdroj: Michal DzubinaSobota priniesla ešte silnejší program
Aj keď sa organizátori snažili o vyváženosť, sobotný program vo mne zanechal predsa len silnejší dojem. Víkendové publikum ako prví naštartovali martinskí Darkness Positive. Kapela okolo čoraz známejšieho Šimona Švidraňa (spolupracoval napr. aj s Vecom alebo Boy Wonderom) predstavila hlavne veci z aktuálneho albumu We Grew, pričom ide zväčša o inštrumentálne skladby, presahy do jazzu, funku, pekné vyhrávky. Mňa osobne to veľmi potešilo, kapela je zložená zo skvelých inštrumentalistov a myslím si, že už má ako svoj rukopis, tak aj neustále vzrastajúce publikum.
Slovenskú hudbu, ale už aj s výrazným medzinárodným presahom, ponúkol následne Nikola Bankov. Tohto 23-ročného saxofonistu pôvodom z Humenného som mal možnosť vidieť naživo prvýkrát a bolo to úžasné. V rečovom prejave skôr plachý a nenápadný, ako kapelník však maximálne sebavedomý. Už takto mladý sa pritom môže pýšiť ocenením Danish Music Awards a dostal sa aj do rebríčka magazínu Forbes 30 pod 30. V Bratislave so svojou päťčlennou kapelou, s ktorou skúša v dánskom Aarhuse, predstavil svoj nový album Dream Chaser ale zazneli aj kúsky z debutu The Bright Future (2019). V tomto prípade si lepší názov ako "svetlá budúcnosť" nemohol vybrať, presne na to som myslel sediac v hľadisku. Takto by mala vyzerať a znieť hudobná nádej, medzinárodný vývozný artikel. Veľa jeho skladieb v názvoch odkazuje k cestovaniu, pohybu, spoznávaniu nových domovov ale aj vzťahu k svojej domovine v krásnej Song for my Country. Výborná hudba, budem sa tešiť, kam sa Nikola posunie v priebehu rokov.
Zdroj: Michal DzubinaExperiment, ale tiež nie pre každého, následne ponúkli Baroque Goes Jazz Trio. Toto prepojenie žánrov naprieč stáročiami je autorský projekt flautistky (a v iných projektoch aj saxofonistky) Lenky Molčányiovej a multižánrových hudobníkov, huslistu Jána Kružliaka ml. a klaviristu Miloša Biháryho. Zaujímavé a iné, mňa však po chvíli ich zvuk trošku zdepresívnil, mohlo už ale ísť o istú hudobnú únavu. Ich počúvanie si rozhodne vyžaduje oddýchnutejšieho diváka.
Vrchol večera aj celého festivalu pre mňa priniesol klavirista Alfredo Rodríguez, ktorý ma dokonale prebral. Ani neviem čím začať. Technická virtuozita, skromnosť, práca s publikom, rytmika, energia... Asi všetko dokopy. Kubánska živelnosť a pestrosť publikum konečne voviedla do totálne odovzdanej nálady – tancovalo, tlieskalo, spievalo, bolo vidieť, že aj sami muzikanti sú mimo prekvapení a hrá sa im skutočne dobre. Komunikácia medzi triom na pódiu fungovala skvelo, hudba bavila ich samých, doťahovali sa, jemne predvádzali a, priznám sa, neviem či som niekedy videl rýchlejšieho klaviristu, ako je Rodríguez. Jeho patrón Quincy Jones pred desiatimi rokmi vedel, koho si berie pod ochranné krídla. Neplánovaný prídavok, kubánsky Thriller bol poctou práve jemu a bola to nádherná bodka za celým koncertom.
Zdroj: Michal DzubinaJediným hudobným sklamaním festivalu pre mňa bolo následné vystúpenie, a to aj kvôli obrovskému kontrastu s Rodríguezom. V prípade dua Uniqat, čo je gitarista Vlado Mikláš a bubeník Jakub Šindelář (hrajú spolu aj v Bert & Friends), je sklamanie o to väčšie, že ich debutový album Silence sa mi páči. Na City Sounds to bola ich absolútna koncertná premiéra, na ktorú sa vraj pripravovali celý mesiac. Škoda, nebolo to úplne vidieť a hlavne počuť. Najväčším problémom boli neskutočne silné bicie spolu s neprimerane hlasitou basou (ktorá pritom ani nehrala naživo ale z podkladu). Pri takto nastavenom zvuku bolo takmer nemožné počuť elektronické plochy a aj samotný Miklášov spev sa musel doslova predierať do pozornosti poslucháčov. Ak by taká bola aj samotná nahrávka, nebol by to problém (akurát by v tom prípade asi nehrali na tomto festivale), toto živé prevedenie však vôbec nereprezentovalo jej zvukovú delikátnosť a intimitu. Čo je škoda, pretože kde inde, ak nie v rozhlasovom štúdiu s kvalitnou akustikou, sa môže kapela odprezentovať čo najvernejšie svojej štúdiovej podobe? Verím však, že odohratím ďalších vystúpení sa Uniqat dostanú aspoň na albumovú kvalitu prezentácie svojej tvorby. A určite by im prospelo, ak by na pódiu neboli len sami dvaja.
Finále festivalu pripravil taliansky hudobník Nicola Conte, ktorý je známy prepájaním acid jazzu s bossanovou a prvkami starých talianskych melódií. Je známy nielen ako gitarista, ale aj ako producent či tvorca remixov. Tu však zostal popri role bandlídra len v polohe veľmi nenápadného gitaristu v zostave príznačne nazvanej Spiritual Galaxy. Koncert venoval legendárnemu saxofonistovi Pharoahovi Sandersovi, o ktorého smrti sme sa dozvedeli len pár hodín predtým. Rozjímavá atmosféra a celkové, až hypnoticky upokojujúce vyznenie koncertu bolo určite ovplyvnené aj nepríjemnou situáciou, keď vokalistka, na ktorej boli mnohé zo skladieb postavené, zostala z bližšie neurčených dôvodov hospitalizovaná v Londýne a do Bratislavy nepriletela. Conte bol asi jediný z umelcov, ktorý svoj koncert mohol predĺžiť a hral naozaj až 90 minút. Bolo to príjemné, kľudné a muzikantsky vycibrené až natoľko, že to po dvojdňovom festivalovom maratóne sotva mohlo publikum naozaj strhnúť. To však ani nebolo cieľom a kto si prišiel po spirituálny zážitok, dostal ho ako čerešnicku na záver.
Zdroj: Michal DzubinaČo dodať na záver? City Sounds je skvelý formát, ktorý na Slovensko dokáže pritiahnuť naozaj veľké mená súčasnej hudby oscilujúcej hlavne v jazze a pridružených žánroch. Hádam sa mu postupne podarí pritiahnuť aj tomu adekvátny počet divákov, pretože jeho jediným nedostatkom bolo aj tentokrát poloprázdne hľadisko veľkej koncertnej sály.
Autor: Vladimír Sokol
