Jeden z najväčších a najlepších európskych festivalov Primavera Sound v Barcelone minulý víkend (31.5. - 1.6.) priniesol nabitý program na 22 pódiách. V nasledujúcom texte prinášame reportáž z viacerých strhujúcich momentov, ktoré sa v prímorskom areáli španielského festivalu dali zažiť.
Súčasťou podujatia bol aj infostánok, kde sa bolo možné obrátiť v prípade akejkoľvek diskriminácie na základe rodu, a pred koncertmi bolo medzi reklamami na obrazovkách premietané informačné video o sexuálnom obťažovaní. Súčasťou "novej normy" boli tento rok aj kroky k zníženiu environmentálneho dopadu festivalu. V tomto kontexte bolo bizarným zážitkom pokrytie plochy medzi dvomi najväčšími pódiami umelým trávnikom, čo síce pomohlo s prašnosťou, no človek sa nemohol nepozastaviť nad plochou plastu, ktorá sa rozprestierala všade navôkol.
Každý večer aspoň jedna kráľovná
Aktuálny ročník Primavery jednoznačne patril ženám, a to nie len vďaka spomínaným deklaráciám. Medzi bohato zastúpenými špičkovými hudobníčkami bolo hneď niekoľko skutočne výnimočných vystúpení. Obzvlášť tri sa postarali o zážitok, ktorým jednoznačne potrvrdili slová, ktoré z pódia zneli často - o hudbe ako sile, ktorá spája, zjednocuje a má priam hojivé účinky. Zároveň predstavujú príbehy žien, ktoré sú si vedomé svojej vlastnej sily a majú plnú kontrolu nad svojím miestom vo svete.
"I am an artist and I take this shit seriously," ubezpečila nás šamanka par excellence, Erykah Badu. Každý moment jej vystúpenia bol hlboko precítený, od prvej pozdravnej mantry Hello až po záverečnú Bag Lady. Organicky plynúca energia odkazovala k elektrizujúcim jazzovým improvizáciám a Erykah dirigovala koncert podľa vlastného uváženia - viackrát pri spontánnom nápade zastavila pieseň a menila jej smerovanie, či dokonca osvetlenie. Ukázala tak majstrovskú lekciu v dokonalom splynutí s tvorbou, ktorú hlboko preciťuje so všetkou patričnou vážnosťou, a zároveň sa neostýcha odložiť obrovský klobúk a ťarbavo sa roztancovať po pódiu.
Zdroj: Sergio Albert - Primaverasound.comErykah Badu (Foto: Sergio Albert - Primaverasound.com)K nemenej významnej roli v hudobnom svete má našliapnuté aj Solange, ktorá na svoj prelomový album A Seat at the Table (2016) tento rok nadviazala nahrávkou When I Get Home. Experiment, ktorý predstavujú prevažne krátke pesničkové skice, je aj naživo ťažšie stráviteľný ako jej doterajšia tvorba. A hoci sa dav pod pódiom rozjasal až pri starších hitoch ako Cranes in the Sky či Losing You, aj subtílnejšie nuansy nových skladieb zarezonovali. F.U.B.U. Solange opäť adresovala konkrétnym ľuďom dole pod pódiom a pridala aj aktuálnu oslavu všetkého čierneho a hnedého skladbou Almeda.
Ako speváčka vysvetlila pri záverečnom dlhom príhovore, jej nový album je snahou otvoriť sa duchovným silám a (po dlhodobých zdravotných problémoch) zhmotniť víziu novej životnej energie. Priznala tiež, že stará Solange by po technických problémoch odišla z pódia, no dnes je pre ňu najdôležitejšie zdieľanie spoločného zážitku s publikom. To malo na Primavere možnosť vôbec prvýkrát zažiť špeciálnu scénografiu, ktorú spolu s aranžmánmi a choreografiou vytvorila sama hudobníčka. Kvôli produkčnej náročnosti dokonca Solange v apríli odriekla účasť na Coachelle. Kľúčovými sú aj tu minimalizmus, geometria, repetitívnosť a sofistikovaná symbolika. Vystúpenie zachytáva Solange v procese spresňovania, cizelovania svojej identity a pozície v (nielen) hudobnom svete. Unikátnym spôsobom prepája ezoteriku, intelektuálny experiment, jazz a twerkovanie, zosobňujúc jednu z možných podôb dnešného černošstva.
Vystúpením, ktoré mi však naozaj vyrazilo dych, bol koncert FKA twigs. Svojou pôsobivou prepracovanosťou sa približovalo skôr opere než popovému koncertu. V úvode scénu tvorili vzdušné plachty s motívom oblakov a osamotená hudobníčka s veľkým opereným klobúkom pôsobila ako vystrihnutá z rokokových obrazov. Čoskoro však aj ona klobúk odložila a spolu s ďalšími štyrmi tanečníkmi vytvárala neuveriteľné tanečné kreácie. Vystriedala viacero bohatých kostýmov, v jednom momente na pódiu predviedla kung fu zostavu s mečom, v ďalšom predviedla hypnotizujúci tanec na tyči, k záveru strhla zavesené plachty a konečne odhalila kovovú konštrukciu s kapelou. Nad tým všetkým sa vznášal jej hlas, ktorý sa ani na chvíľu nezadýchal a aj naživo do nových skladieb a hitov ako Water Me, Papi Pacify či Two Weeks vkladal všetku potrebnú naliehavosť.
Napriek tomu, že som videla už naozaj veľa dobrých koncertov, tento zážitok tak rýchlo niečo neprekoná. Absolútna precíznosť hudobného a tanečného výkonu ma nechali v úžase nad tým, čoho je ľudské telo schopné. Ak máme umenie vnímať ako pozdvihnutie k čomusi viac, vytrhnutie z bežnej reality a precítenie zázračnosti svojich životov, tak v prípade FKA twigs je misia splnená. Zároveň jej hudobný príbeh hovorí o procese, v ktorom človek trpí a hľadá lásku, no cez osamotenie a bolesť prichádza k poznaniu samého seba a vyťaženiu tohto poznania na dosiahnutie vyššej verzie svojho bytia. To je príbeh, ktorý môže zažiť každý z nás, hoci vo väčšine prípadov nebude výsledkom aj dychberúce hudobné dielo a špičkový tanečný výkon.
Zdroj: Sergio Albert - Primaverasound.comFKA twigs (Foto: Sergio Albert - Primaverasound.com)Poézia, energia a rap
Väčšina festivalových dní pre mňa už tradične začínala v divadelnej sále prímorského festivalového areálu - predstavila sa tu napríklad Julien Baker. Drobná hudobníčka vďaka svojmu hlasu ani v obrovskej sále nezanikne a príbehy jej duševných útrap rezonujú aj v minimalistickej zostave hlas - gitara - husle. Podobne úsporne sprvu pôsobia aj The Necks, experimentálne jazzové trio, ktoré sme mali možnosť vidieť aj na bratislavskom NEXTe. Aj tu nechali slnkom znavenú myseľ najskôr unášať do hladiny alfa repetitívnym minimalizmom, aby ste sa náhle prebrali v absolútne očarujúcom momente.
A ak hovoríme o kráse, o jeden z najsilnejších koncertov sa postarala kapela Big Thief. V publiku si ich užívala napríklad aj Courtney Barnett, rozhodne totiž patria k tomu najzaujímavejšiemu na súčasnej indie scéne. Nežnejšie folkové polohy novších skladieb striedali dravejšie staršie kúsky ako Shark Smile, Masterpiece alebo Mary a zaznela aj čistá country skladba Pareidolia gitaristu Bucka Millsa. Kapela zaliata katalánskym slnkom na pódiu plnom lúčnych kvetov vytvorila jednu z najpoetickejších atmosfér festivalu.
Medzi hudobníkov, ktorí sa opakovane radi do Barcelony vracajú, rozhodne patrí Mac DeMarco s kapelou. Tentokrát si však očividne úžívali menej lokálnych produktov a odohrali pomerne triezvy set, v ktorom však zazneli aj staré chuťovky ako napríklad Rock and Roll Night Club. Vyššie spomínaná Courtney Barnett si neprišla len užiť ostatné kapely, ale odohrala aj svoj vôbec prvý koncert v Španielsku. Pre tých, ktorí poznajú predvšetkým pohodové, lakonicky odspievané skladby austrálskej hudobníčky, bolo vystúpenie prekvapivo dravé a energické. V strhujúcom sete zazneli viaceré agresívne gitarové momenty a Courtney sa tak viac ako výrazne zapísala do pamäte španielskeho publika.
Záver večera priniesol aj rôzne pohľady na hip-hop – kým trapový rytmus Dannyho Browna vytvoril pod pódiom mosh pit spotených bielych chlapcov, neskôr v noci Rico Nasty priniesla ženský ekvivalent, vrátane čudesných trúbení, ktorými očividne všetci súčasní raperi a raperky potrebujú hajpovať svoje publikum. Pohľad starej školy, vrátane samplu Wu-Tang Clanu, priniesol Nas, ktorý napriek slušivému Louis Vuitton svetríku nestratil nič zo svojej pouličnej drzosti.
Dnu a von, svetlo a tma
Na festivale, ktorého headlineri vystupujú v skorých ranných hodinách, nemáte veľké očakávania od koncertov, ktoré začínajú na rozpálenom amfiteátri o piatej poobede. O to príjemnejšie prekvapená bola Lucy Dacus, ktorú pri španielskej premiére privítal dav spievajúci texty jej piesní. Emocionálna inteligencia jej tvorby fungovala aj naživo a priniesla katarzné momenty ako Night Shift, úvahu nad súčasnou Amerikou Yours & Mine, ale aj novinky v podobe coveru La Vie En Rose a My Mother & I. Dacus tiež predstavila zatiaľ nevydanú skladbu I Would Kill Him o týraní vo vzťahu.
Výhodu tieňa a sústredenej pozornosti publika v divadelnej sále naopak opäť mali aj Julia Holter s kapelou či Dirty Projectors. Väčšie zoskupenia tak nemuseli bojovať s prímorským vánkom, ktorý niektoré vystúpenia skresľoval, ale naopak, nechali naplno vyznieť Juliine hlasové experimenty a neskôr nové kúsky z dielne Davida Longstretha a spol. Horúce slnko bolo naopak skvelým spoločníkom pre set Sons of Kemet, britského zoskupenia nominovaného na Mercury Prize 2018. Zvuk klarinetu, saxofónu a tuby tentokrát rozšírili nie dve, ale rovno štyri zostavy bicích. Fúzia jazzových, afrických a karibských prvkov tak pohltila a rozpálila naozaj každého. O silný záver sa postaral aj básnik Josh Idehen, ktorého deklamácia s prehláseniami proti spoločenskej nerovnosti v inak inštrumentálnych skladbách vyznela o to silnejšie.
Zdroj: Facebook.com/primaverasoundfestivalsSons of KemetO veľkú show s tanečníčkami a viacerými zmenami kostýmov sa v piatok postarala Janelle Monáe. V súlade so svojím novým albumom niekoľkokrát adresovala slová podpory všetkým minoritám, černošským a migrantským komunitám, ako aj LGBTI ľuďom. Vyslovila aj nesúhlas s politickou situáciou v USA a obmedzovaním reprodukčných práv žien, no okrem vyjadrenia svojich postojov publikum predovšetkým zabávala. Naživo predviedla bezchybný vokál aj moonwalk, zopakovala tanec s ikonickými vulvovými nohavicami z videoklipu Pynk a koncert zavŕšila stage divingom.
Aldous Harding odohrala skladby zo svojej aktuálnej novinky Designer, no na pódiu sa obmedzila na strúhanie typických grimás a pohybové kreácie zo svojich klipov vynechala. A hoci nové piesne sú popovejšie ladené, išlo o jeden z koncertov, ktorým by na silnejšie vyznenie zrejme viac svedčal uzavretý priestor a skorší čas. Temná nočná hodina naopak prospela kapele Low, ktorej najnovšie skladby v aktuálnom spoločenskom kontexte tiež ešte značne potemneli. Zazneli aj staršie kúsky ako Lazy alebo Especially Me, no nad harmonickými hlasmi Alana a Mimi tentokrát často dominovali dunivé gitary. Napriek tomu, ako na záver ďakovala kapela, išlo o povznášajúci zážitok, v ktorom pomalé, hypnotické gradovanie prinášalo obzvlášť silné vyvrcholenia.
Zdroj: Facebook.com/primaverasoundfestivalsJanelle MonáePop celým srdcom
Medzi to najzaujímavejšie z minuloročnej produkcie patril aj album Yvesa Turmora a jeho živé prevedenie v ničom nezaostávalo. Kdesi medzi tanečnou hudbou, popovou či soulovou baladou a experimentom sa na pódiu odohrávalo niečo, čo sa ťažko pomenováva, no vystihuje ducha doby. Chaos, rýchlosť zmien, preťaženie vnemami sú len niektoré z faktorov, ktoré sa podieľajú na existenčnej úzkosti, ktoré Tumor dokáže autenticky interpretovať. Distortion, darkness a dance sú tri slová, ktoré mi po tomto koncerte zostali v hlave.
Emočná plochosť ma, naopak, prekvapila pri kúsku vystúpenia Miley Cyrus, ktoré sa mi podarilo vidieť. Hoci som nestihla viaceré hity, ako ani práve vydané novinky, ktoré Cyrus na festivale predstavila, pri skladbách ako Wrecking Ball ma skutočne zaskočilo, ako mechanicky dokáže popová hviezda odspievať potrebné a nič viac.
Že sa to dá robiť celým srdcom, ukázala o čosi neskôr na rovnakom pódiu švédska popová hviedza Robyn. Stage premenila na akúsi snovú, antikou inšpirovanú krajinu, v ktorej sa chvíľami naháňala či zápasila s ďalším tanečníkom. Kostýmom s akcentovanými bradavkami, ako aj živelnými gestami, sprevádzala aktuálne aj staršie skladby a ich príbehy o túžbe. Opäť nebola núdza o skvelú choreografiu, ktorú Robyn predvádzala s plným nasadením a podobne ako mnohé ďalšie hudobníčky na festivale tak zosobnila ženu, ktorá vie, čo chce a nebojí sa to dať najavo.
Priestor indoorovej sály sa ušiel aj Tirzah, ktorá tiež patrí k prelomovým objavom uplynulého roku. V širokých teplákoch a podobne bezvýrazná ako Miley na prvý pohľad pôsobila, že len absolvuje niečo ako bežnú skúšku s kapelou. Všetku emóciu však sprostredkuje svojím hlasom a nakoniec je to tiež nesmierne silná "podívaná". Kostýmy, scénografia aj tanečné vsuvky sú nakoniec vždy len bonusom, to podstatné vyrozpráva hlas či nástroje.
Netradičné spojenie nástrojov priniesol Tim Hecker a Konoyo Ensemble. Ambientnú elektroniku v tomto projekte dopĺňa japonská hudba gagaku a tradičné ľudové nástroje sa tak snúbia s Heckerovou produkciou. Niekedy ťažko rozoznať, ktorý zvuk vychádza z koho rúk, no výsledkom je pohlcujúca meditácia striedajúca dunivé pasáže s krehkými subtílnejšími momentami. O uvoľnení a prežívaní prítomnosti je aj (hoci na celkom inom spektre) koncert, ktorý predviedla Miya Folick. Americká hudobníčka sa predstavila na jednom z menších pódií, prakticky pontóne obmývanom vlnami. Idylické prímorské prostredie tak prispelo k radostne uvoľnenému a pre Miyu typicky eklektickému setu, ktorého súčasťou bol aj cover Joni Mitchell, rozhorčená #metoo skladba Deadbody a čerstvá novinka Malibu Barbie.
Lokálne hrdinky
Medzi španielske hviezdy, ktorých tvorba prekračuje lokálny význam, jednoznačne patrí Rosalía. Hudobníčka, ktorá zosobňuje súčasné uchopenie tradičného flamenca, na pôde svojho domovského mesta pochopiteľne zažiarila. Nepotrebovala k tomu ani účasť Jamesa Blakea na hite Barefoot in the Park, no ich spoločný duet bol splneným snom pre mnohých. Ak ste Rosalíi nepodľahli už na základe jej nahrávok, v obklopení nadšeného miestneho davu si vás jednoducho získala - inovatívne, autentické uchopenie tradícií do súčasnej formy je naozaj niečo, na čo môžu byť Katalánci právom hrdí.
Podobne autentickým lokálnym pohľadom prispela aj Nathy Peluso, pôvodom Argentínčanka pôsobiaca v Madride. Nathy rapuje a vraj má riadne podrezaný jazyk, v španielčine to ťažko posúdiť, no flow mala naozaj závideniahodný. Okrem toho hip-hop premiešava so soulom a dokonca zanôtila aj klasiku Bang Bang (My Baby Shot Me Down), ktorú preslávila Nancy Sinatra. To všetko vo flamencovom červenom úbore, dokazujúc tak, že vášeň je univerzálna, či už v tradičnom odeve vlníte bokmi v rytme flamenca alebo twerkujete.
Zdroj: Facebook.com/primaverasoundfestivalsRosalíaKráľovnou twerku je však jednodznačne Lizzo a jej tanečníčky Big Girls. Dramaturgickým lapsusom, ktorý okomentovala aj sama Solange, bolo zaradenie koncertu Lizzo a neskôr Tierry Whack na jeden koniec areálu, kým Solange presne v tom istom čase vystupovala na jeho opačnom konci. Zachytiť všetky tri bol teda výkon nadľudský, no pre odhodlanú fanynku nie nemožný (vďaka novej kyvadlovke, ktorá v obrovskom areáli pre 220-tisíc ľudí premávala). Lizzo dojato konštatovala, že išlo o zatiaľ najväčší festivalový dav, pred ktorým vystupovala, čím spoločné skandovanie jej skladieb o sebaláske a body positive prístupe získalo ešte väčšiu silu. Zároveň je naozaj úctyhodnm výkonom, že Lizzo dokáže s plným nasadením spolu s davom skákať a tancovať a ani jedna nota nie je zadýchaná.
Tierra Whack je podobne plná energie - jej bleskový set iný ani nemôže byť. Ako sama mladá raperka povedala, má problém s udržaním pozornosti a aj v Barcelone chrlila jednu skladbu za druhou - koncert trval presne 40 minút, čo je pri 15-minútovom debutovom albume celkom dobrý výkon. A napriek tomu, že Whack World vyšiel v sprievode úžasných vizuálov, koncertnej verzii Fruit Salad či Unemployed nič nechýba.
Ďalším dôkazom, že dobrej hudbe nič extra netreba, je aj raperka Cupcakke. Tá sa opäť spolieha predovšetkým na svoj podrezaný jazyk a hoci na pódiu nepredvádza žiadne choreografie, jej vystúpenie patrilo k tým najenergickejším (s rozhodne najčastejšie používaným slovom "pussy"). Mojím osobným záverom za Primaverou Sound bol James Blake, ktorého španielske publikum miluje a láska je to očividne vzájomná. Blake miestnym fanúšikom ďakoval za podporu nového albumu, ako aj energiu, ktorú mu v posledných hodinách festivalu venovali. Na oplátku zopakoval Barefoot in the Park (tentokrát bez živej spoločnosti Rosalíe) a vytiahol aj klasiky ako Limit to Your Love.
Tohtoročná Primavera teda naozaj patrila predovšetkým silným ženským osobnostiam, či už v rámci mainstreamového popu, nezávislej scény alebo hip-hopu. Slabšie boli tento rok zastúpené tvrdšie a experimentálnejšie žánre, no v rámci festivalu zároveň boli zverejnené dve zásadné novinky - 20. ročník festivalu prinesie exkluzívny návrat kapely Pavement. V roku 2020 sa tiež prvýkrát k doterajším miestam konania v Barcelone a v Porte pridá aj Los Angeles. Bude zaujímavé sledovať, čo takéto rozšírenie prinesie festivalu v pôvodnej lokalite, no som presvedčená, že opäť pôjde o jeden z najsilnejších hudobných víkendov na našom kontinente.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Facebook.com/primaverasoundfestivals, Primaverasound.com
Súvisiaci interpreti: Erykah Badu, FKA twigs
