Keď bol v roku 1980 v slovenských kinách uvedený film slávneho karikaturistu Viktora Kubala Krvavá pani, išlo o divácky hit. Ako sa ukázalo, animovaný film, voľne inšpirovaný skutočným historickým príbehom Alžbety Bátoriovej, má potenciál osloviť aj po niekoľkých dekádach, čo len potvrdzuje jeho nadčasovosť.
Aktuálnu adaptáciu filmového soundtracku, ktorý vyšiel pod názvom The Bloody Lady (2024), nahrala kanadsko-americká umelkyňa claire rousay. A práve živé prevedenie tohto albumu spolu s premietnutím digitálne reštaurovaného filmu mohli diváci zažiť v stredu 3. apríla vo vypredanom kine Slovenského filmového ústavu – Lumière.
Mladá umelkyňa vo sfére experimentálnej elektronickej hudby nie je uplným nováčikom. Vo svojej tvorbe, ktorú sama nazýva spolovice ironickým pojmom emo ambient, využíva terénne nahrávky bežných zvukov z vonkajšieho sveta a v niektorých projektoch aj elektronicky modulovaný spev. Čisto inštrumentálny album The Bloody Lady organicky nadväzuje na jej tvorbu, no silný príbeh a netuctový dej filmu dáva jej kompozíciam sústredenejší a definovanejší emocionálny náboj.
Zdroj: Peter Grznar
To, čo vytvoríme, zostáva vo svete aj po tom, ako odídeme
Preplnené a stíchnuté Kino Lumière sa neodlišovalo od bežných projekcií, až na to, že naľavo od plátna sedela v prítmí za svojimi klávesami, elektronickými modulátormi a laptopom nenápadne pôsobiaca hudobníčka pozorne sledujúc obrazovku svojho počítača i dej na plátne. Film sa pomaly rozbehol záberom na zrúcaninu Čachtického hradu, ktorý bol v zápätí vystriedaný kubalovsky humorne zobrazeným životom na šlachtickom dvore a až detsky hravo poňatými prechádzkami hlavnej postavy lesom plným priateľských zvierat.
claire rousay, ktorá dej sprevádzala rozsiahlymi, na organ odkazujúcimi ambientnými plochami s občasnými tónmi elektrického piana postupne atmosféru zahusťuje. Niečo zlé, nevypovedané – aspoň ešte nie na plátne – je vo vzduchu, fatalisticky prítomné a hmatateľné. Keď sa dej filmu rozbehne predvídateľným smerom, umelkyňa reaguje umiernene, napríklad v podobe dôraznejšej, energickejšej hry na piane, no bez zmeny celkového tempa. Vo veľmi vypätých okamihoch filmu, akým boli napríklad scény s bazénom plným krvi, si vypomohla nahrávkami slákov, no bez stopy sentimentality. Dramatické navrstvené sample sláčikových nástrojov vytvárajú repetitívny motív nemajúci začiatok ani koniec, akoby bol vytrhnutý z nejakej dávnej, voľakedy zmysluplnej, možno ľúbivej melódie, no teraz len splašene koluje v pekelnej slučke.
Zdroj: SFU
Už v týchto bodoch sa hudobníčkino poňatie vzdialilo od tvorivej metódy, ktorú zvolil v roku 1980 autor pôvodnej filmovej hudby Juraj Lexmann, pre ktorého bol typický tradičnejší prístup. Ten spočíval v istej doslovnosti a až otrockom sledovaní deja a jednotlivých humorných gagov a ich neustále hudobné komentovanie. claire rousay vsadila skôr na atmosférickú kompaktnosť výsledku, ktorú udržovali rozsiahle, niekedy trochu staticky pôsobiace ambientné plochy, ale bez straty kontaktu s dynamikou príbehu.
Vo svojej interpretácii filmu hudobne reaguje striedmejšie – k zmenám dochádzalo typicky pri striedaní filmových scén, čo dodáva výsledku istý nadhľad nad podrobnosťami deja. To je viac ako vhodný prístup, ak chceme prepojiť krvavú históriu zo začiatku 17. storočia prerozprávanú na konci 70. rokov 20. storočia, navyše umelcom, ktorý bol známy najmä ako humorista. A práve práca s uchopením kontextu bola kľučová aj pre samotnú autorku, ako sama priblížila na margo vnímania novej filmovej hudby pre film.sk: "Myslím si, že viac než o samotný vplyv hudby ide o ideu 'spolupráce' naprieč dekádami (…) To, čo vytvoríme, zostáva vo svete aj po tom, ako odídeme..."
Zdroj: Peter Grznar
Kubalov hravý humor a srdce v hlavnej úlohe
Filmu po obsahovej stránke dominuje nápaditý a stále funkčný humor Viktora Kubala, ktorý nás zásobuje sledom rýchlych gagov a neočakávaných point, a predsa to nijakým spôsobom neuberá dramatickosti diela. Kubal vie, kedy zvážnieť a nevyhýba sa expresívnosti v podobe nahoty, krvi a násilia. Aj jeho bláznivý humor možno čítať skôr ako pripomienku absurdnej črty reality, kde utrpenie nevylučuje komickosť a naopak.
Dramatické vyznenie diela navyše podtrhuje ústredný symbol, ktorým je ľudské srdce. Keď hlavná postava v nešťastnej láske o to svoje prichádza, reaguje claire rousay nahrávkou tlkotu vlastného srdca, čím sa, no iba v tomto konkrétnom bode, zdanlivo približuje Lexmannovmu tradičnejšiemu prístupu. Táto doslovnosť má ale jasnú funkciu. Podčiarkuje motív srdca ako kľúčový symbol humanistického posolstva diela a v zhode s Viktorom Kubalom pomenúva, čo skutočnej krvavej pani spred štyroch storočí chýbalo.
Zdroj: Peter Grznar
Hudba odkrýva aktuálnosť starých diel
Nadčasovosť a univerzálnosť ľudských príbehov je najväčším opodstatnením súčasného trendu vytvárania novej, respektíve naživo improvizovanej filmovej hudby k historickým filmovým snímkam. Že je to funkčná cesta, dokazuje divácky úspech podobných projekcií uvádzaných v minulých rokoch v rámci spoluprác festivalov Hradby Samoty a Scandi a produkčnej spoločnosti Film Europe.
Ďalším benefitom tohto prístupu je aktualizácia kvalitných umeleckých počinov, ktoré zostávali nepovšimnuté niekedy len pre zdanlivý nádych zastaranosti a prekonanosti. Na aktuálnom spracovaní Krvavej pani je zaujímavé, že aj prostredníctvom záujmu zo strany sveta a jeho umelcov môžeme objavovať svoje rodinné striebro. No na spôsobe nezáleží, možno stačí len jedno: zhasnúť, pokojne sa usadiť a s oživeným srdcom sa nechať osloviť kvalitou, ktorá tu je s nami už dekády.
Autor: Peter Grznár
