Betónová plocha letiska v Trenčíne je rozpálená a zaliata slnkom ako vždy, ani zďaleka však nenachodíte toľko kilometrov ako počas veľkej Pohody. Nie je dôvod - na práve prebiehajúcej sérii "miniPohôd" je takmer všetko sústredené v kompaktnom priestore, kde obvykle stojí iba hlavné pódium a jeho auditórium.
Čakanie je spojené len s príchodom na festival, najmä pre tých, ktorí musia absolvovať antigénový test a počkať si na jeho vyhodnotenie. Plynulý priebeh pre festival zabezpečuje medzinárodne úspešná slovenská spoločnosť Vacuumlabs, vďaka ktorej sa to dá celé aj prechodom cez turnikety na vstupe do areálu zvládnuť do pol hodiny. Podľa organizátorov však bola veľká časť stredajších návštevníkov zaočkovaných a pre tých testovanie nie je povinné, iba odporúčané. V tom prípade je vstup na festival ešte jednoduchšou záležitosťou.
Vzhľadom na zodpovedne realizované opatrenia a spomínaný veľkorysý "životný priestor" sa môžu ľudia na festivale cítiť bezpečne aj bez rúšok a užívať si Pohodu, ktorá napriek skromnejšiemu programu v mnohom pripomína už druhý rok absentujúci festival. Hlavným dôvodom je štandardne nadštandardný servis s veľkým zmyslom pre detaily, nekonvenčný prístup k hudobnej dramaturgii a v neposlednom rade aj genius loci samotného trenčianskeho letiska. Pri menšom počte festivalových stavieb aj domáci fanúšik ešte viac vníma prostredie obklopené zo všetkých strán pohoriami, z ktorého sú každoročne očarení zahraniční prvo-návštevníci a účinkujúci. Obrysy Strážovských vrchov sa tentoraz budú pekne vynímať aj na fotografiách z koncertov, keďže všetky tri najväčšie pódiá ich majú vo svojom pozadí. Z druhej strany je zase typickou scenériou Pohody západ slnka nad Bielymi Karpatami.
Zdroj: Pavol KarellBelgickí Shht na Pohode on the Ground (foto: Pavol Karell)Časť programu v dobrých rukách slovenských klubov
O hudobný program sa, s výnimkou hlavného pódia, ktorého dramaturgiu má na starosti samotný tím Pohody, starajú predovšetkým ľudia z desiatich slovenských klubov, pričom každý deň je odprezentovaná iná dvojica podnikov. V otvárací deň festivalu to bol najdlhšie fungujúci slovenský klub Bombura z Brezna a domáci trenčiansky klub Hangár, ktorý sa naopak otvoril len tesne pred pandémiou. Kluby okrem svojich obľúbených kapiel a dídžejov priniesli na festival aj ďalšie bonusy ako napríklad stolnotenisové stoly a stolný futbal.
Každý klub má svoj vlastný prístup k hudobnej dramaturgii, čo prispelo k pestrosti programu. Bombura priniesla žánrovo rozmanitý lineup, v ktorom sa predstavilo mladé rockové triom 300 Hrmených inšpirované 70. rokmi, pesničkárka Nina Rosa spievajúca na festivalové popoludnie ideálne sa hodiace akustické piesne vo viacerých svetových jazykoch (vrátane sympatických coververzií - okrem iného zaznela napríklad i Lambada), jazz/progrockoví Trilobeat či žánrovo čoraz viac nezaraditeľná kapela Vojdi.
Koncert, v ktorom prešovskí hudobníci v členitých kompozíciách prechádzajú od rafinovaných jazzových pasáží, cez pulzujúce groovy až po výbušné metalové šialenstvo, si môžete pozrieť na RTVS v prvom z piatich špeciálnych vydaní relácie Klubtúra on the Ground. Výber z festivalových koncertov na Pohode on the Ground bude v sobotu odvysielaný aj online (konkrétne kapelu Vojdi môžete v noci zo soboty na nedeľu vidieť aj na Facebook stránke Hudba.sk). Program Bombury vyvrcholil po polnoci roztancovaným koncertom českých miláčikov Pohody Midi Lidi, ktorí predstavili svoje dva nové albumy.
Zdroj: Ondrej KoščíkPetr Marek z Midi Lidi na Pohode on the Ground (foto: Ondrej Koščík)Hangár bol zo stredajšej dvojice klubov ten hlučnejší. Denné sloty pred západom slnka patrili kapelám Personal Spaces (post-rock/krautrock), Fyasco (hardcore) a Nov (shoegaze so slovenskými textami sa nepočuje často) a po zotmení sa o zábavu postarali Medial Banana so svojou Riddim Show (vokalisti + DJ), v ktorej zazneli všetky veľké hity momentálne najúspešnejšej slovenskej reggae kapely. Nočný program patril tanečnej elektronike v podaní Jimmyho Pé či drum&bassového veterána Lixxa. Fanúšikovia rôznych foriem experimentálnej hudby si zase prišli na svoje pri električke T3 - kultúrny prostriedok, kde v stredu znelo napríklad folklórne techno skupiny Varkocs či tvorba elektronickej producentky a speváčky Ma'am.
Klubové pódiá hrajú naraz, no sú od seba vzdialené len niekoľko desiatok metrov, takže na rozdiel od veľkej Pohody trvá presun medzi nimi naozaj krátko a nie je problém pozrieť si časť koncertu, odbehnúť si na druhý a potom sa vrátiť. Nevýhodou sú presluchy. Hoci obe pódiá sú natočené rovnakým smerom, miešanie zvuku v priestore sa nedá úplne eliminovať. Najmä Nina Rosa s jej komorným vystúpením tak bola miestami doprevádzaná divokým screamom a hutnými gitarami kapely Fyasco, ktorej koncert bolo počuť aj v ešte vzdialenejšom Café Kušnierik počas diskusie o vakcinácii. Občas je na klubových pódiách počuť aj útržky zo zvukových skúšok na hlavnom pódiu. Nie je to však nič, čo by poslucháč nedokázal vyriešiť tým, že sa posunie čo najbližšie k pódiu, resp. zvukárovi. Bonusom je tieň, ktorý nájdete pod strechou každého z trojice kruhových pódií.
Zdroj: Naďa KoščíkováFoto: Naďa KoščíkováFestival bez jednoznačných headlinerov
Pohoda nikdy nestavala svoj program iba na headlineroch a pre Pohodu on the Ground to platí ešte viac, aj keď k tomu nešťastne prispeli aj pandemické okolnosti. Už od začiatku bolo jasné, že na hlavnom pódiu organizátori ponúknu kapely, ktoré by na veľkom festivale vystupovali "iba" na niektorom zo stredne veľkých pódií. Neboli to však žiadne druhotriedne mená. Dva pôvodne potvrdené ťaháky - výborné, kritikmi oceňované britské kapely Black Midi a Black Country, New Road - by nielen kvôli farbe v ich názve boli na veľkej Pohode určite považované za "čierne kone" festivalu. Pre jej malé vydanie, zamerané prevažne na tých najvernejších a najnáročnejších fanúšikov festivalu, boli teda ideálnou voľbou hlavných hviezd. Žiaľ, kvôli sprísneným pandemickým opatreniam ohľadne cestovania (členovia týchto mladých kapiel sa v Británii ešte nedostali na rad na očkovanie a museli by byť po návrate zo Slovenska v karanténe) museli pár týždňov pred festivalom svoju účasť zrušiť.
V programe tak z pôvodného zoznamu britských kapiel zostali len dve - Wooze a Dry Cleaning. V prvom prípade sa zdal extravagantný imidž hudobníkov zaujímavejší ako hudba, navyše koncert sprevádzali technické problémy, ktoré narúšali jeho rozbeh. Po pár skladbách som preto dal prednosť spomínanej diskusii o očkovaní a možno skúsim dať Wooze šancu inokedy. Dry Cleaning uviedol Michal Kaščák na pódium so slovami, že ide o jeho aktuálne najobľúbenejšiu kapelu, ktorej vinyl má na gramofóne už niekoľko mesiacov. Kto pozná jeho vkus, mohol už vytušiť, čo bude nasledovať.
Londýnske artrockové kvarteto je inštrumentálne skvelé - ak zavriete oči a započúvate sa do údernej rytmiky s vynikajúcou basou a intenzívnymi výpadmi gitaristu, ktorý má hlavný podiel na gradácii repetitívnych pulzujúcich skladieb, ich hudba vás dokáže strhnúť. Elementom, ktorý poslucháčov rozdeľuje na tých, ktorí sú z Dry Cleaning nadšení, a tých, ktorí si túto kapelu úplne užiť a oceniť nedokážu, je speváčka Florence Shaw. Jej prejav je totiž viac rozprávaním ako spevom a až na pár expresívnejších momentov pôsobí veľmi monotónne. Dá sa povedať, že práve basgitara a gitara v tejto kapele "spievajú" viac ako samotná líderka.
Zdroj: Ondrej KoščíkDry Cleaning na Pohode on the Ground (foto: Ondrej Koščík)Samozrejme, ide o umelecký zámer a názov kapely zvádza k hodnoteniu, že aj keď je to "suché", dokáže to byť zvláštnym spôsobom očistné. No vzhľadom na to, že počas koncertu je takmer nemožné vnímať texty, tak tomu pre poslucháča, ktorý ich tvorbu nemá napočúvanú, jednoducho stále niečo chýba. Ak domácu prípravu nestíhate, najlepšie si koncert Dry Cleaning užijete, ak sa budete sústrediť iba na inštrumentálnu hudobnú stránku, ktorá má pri väčšine skladieb moc dostať vás do tranzu a rozhýbať boky. A možno popri tom postupne prídete na chuť aj uhrančivej frontmanke, ktorá na pódiu počas vystúpenia vyzerá tak trochu strašidelne a znepokojivo, no v príhovoroch sa mení na celkom príjemnú dámu.
Stredajší koncert sa zhodou okolností začal približne v rovnakom čase ako predĺženie zápasu Anglicko-Dánsko na ME vo futbale, ktorý zrejme britskí hudobníci pred koncertom sledovali v zákulisí. Bubeník mal dokonca na sebe oblečené niečo, čo pripomínalo futbalový dres. Neprekvapilo preto, keď sa po asi tretej pesničke v jednom z prvých príhovorov k publiku Florence spýtala, ako to vyzerá s futbalom. Z hľadiska jej veľmi pohotovo odpovedal zelenovlasý bubeník kapely Wooze: "Two one!" (Anglicko tesne predtým dalo gól na 2:1, čo bol neskôr aj finálny výsledok) a mužskí členovia Dry Cleaning pri tejto informácii spontánne vyhodili ruky nad hlavu. Bol to sympatický moment, ktorý "poľudštil" dovtedy veľmi profesionálne a odmerane pôsobiacu štvoricu. Možno sa Dry Cleaning s ďalšími koncertmi na Pohode on the Ground uvoľnia ešte viac a v nasledujúcich dňoch príde k intenzívnejšej chémii medzi nimi a publikom.
Tá naopak zafungovala prakticky okamžite pri jednej z dvojice kapiel, ktoré sa stali na poslednú chvíľu náhradníkmi v lineupe hlavného pódia. Belgickí Shht, ktorí sú jedným z obľúbených predpandemických objavov tímu Pohody a vlani prispeli do vysielania Pohody in the Air naozaj nekonvenčným polhodinovým videom, pritom vôbec nemali ľahkú situáciu. Okrem toho, že namiesto nich si ľudia kupovali lístky na úplne iné zahraničné kapely, totiž pricestovali do Trenčína bez speváka, ktorý bol tesne pred odletom pozitívne testovaný na Covid. Napriek tomu sa rozhodli prísť aj v trojici. Frontman im na doplnenie zostavy odporučil svojho kamaráta, tanečníka Davida, ktorý sa v Trenčíne ukázal aj ako veľmi schopný konferenciér. Aj vďaka nemu si tak pri Shht môžete byť istí, že ich šou plná majstrovskej hudobnej improvizácie a nepredvídateľných momentov bude každý deň iná.
Zdroj: Ondrej KoščíkZábava počas koncertu Shht (foto: Ondrej Koščík)Sympaticky uletení Belgičania do vystúpenia zapojili aj Slovákov z publika, ktorí boli dosť odvážni (alebo podgurážení) na to, aby si s nimi zaspievali. Samozrejme, prinieslo to aj vtipné momenty na hranici trápnosti, no klobúk dole pred každým, kto si na to trúfol a ešte len trúfne. Najlepším momentom počas stredajšieho koncertu bolo, keď si publikum vypýtalo skladbu od Black Midi, kapela spustila rytmus skladby bmbmbm a jeden z fanúšikov naozaj výborne imitoval prejav speváka Geordieho Greepa, dokonca aj s prekladom do slovenčiny (she moves with a purpose - hýbe sa s účelom). Spontánne a neplánovane tak v stredu zaznela aj skladba kapely, ktorá na Pohodu on the Ground prísť nemohla.
Ešte surrealistickejším zážitkom ako koncert Shht bol však špeciálny bod programu, kvôli ktorému som vôbec nevidel koncert ďalšieho z náhradníkov, holandskej kapely Altın Gün. Keď sa totiž počas hrania ping-pongu okolo vás začnú objavovať rôzni obskúrne doobliekaní ľudia a výjavy (napr. sekanie bublín z bublifuku samurajským mečom), tak nie je iná možnosť než vybrať sa rovnakým smerom ako oni. Ukázalo sa, že potulovanie týchto zvláštnych postavičiek po letisku je pozvánkou na predstavenie nového cirkusu. Medzinárodné zoskupenie 12 Birds & 1 Stone, ktoré tvoria študenti cirkusovej školy Ésacto'Lido vo francúzskom Toulouse, na letisku predstavilo svoju šou s názvom No one's land. Súčasťou predstavenia plného dychberúcich žonglérskych a akrobatických kúskov s lanami, hojdačkou či fitloptami bola aj hudba, či už vo forme akustického hrania alebo live samplingu, rôzne vtipné rekvizity a kostýmy a najmä obrovská dávka absurdného humoru a nečakaných situácií. Okrem rôznych iných jazykov počas vystúpenia znela aj slovenčina, jednou z členiek súboru je totiž aj mladá Slovenka, ktorá sa divákom prihovorila na konci predstavenia.
Zdroj: Ondrej KoščíkČlenky súboru 12 Birds & 1 Stone krátko pred predstavením (foto: Ondrej Koščík)Kreatívna cirkusová šou bola pre mňa osobne asi najpríjemnejším prekvapením stredajšieho programu a milé bolo neskôr vidieť členov súboru už v civile tancovať pod pódiom Bombury na Midi Lidi. Tento výjav však nebol ojedinelý - aj počas iných koncertov sa v hľadisku objavovali tváre ostatných účinkujúcich, nielen z radov slovenských hudobníkov. A dokonca bolo medzi fanúšikmi často vidieť aj členov Pohoda tímu, ktorí obyčajne na veľkom festivale na užívanie si koncertov nemajú čas (alebo sa oveľa lepšie stratia v dave). Jedinečná atmosféra Pohody je jednou z najväčších devíz festivalu a tento rok pokojne môže mať aj prívlastok rodinná. Akurát pri každom z piatich festivalových dní bude tá "hudobná rodina" vyzerať trochu inak.
Pohoda on the Ground je zároveň iná v tom, že pri účasti iba tisíc ľudí denne je asi tak 30-krát menšia šanca náhodne stretnúť kamarátov a známych ako na veľkej Pohode. Tam sa pravidelným návštevníkom Pohody bežne stáva, že sa niekoľkokrát denne "zrazia" so starými priateľmi, ktorých už počas roka príliš nestretávajú, a mnohí tak namiesto vyčerpávajúceho obiehania pódií trávia hodiny spoločným posedávaním a rozhovormi. Na Pohode on the Ground je takýchto stretnutí aj leňošenia v stanovom mestečku podstatne menej, a tak môžu fanúšikovia za jeden deň "malej Pohody" bez väčšej námahy vidieť viac programu ako za rovnaký čas pri bežných ročníkoch.
Aj tak sa však pri prechádzaní po letisku nedá ubrániť myšlienkam na to, či aspoň v roku 2022 konečne opäť zažijeme Pohodu tak, ako sme boli zvyknutí do roku 2020. Snáď sa to po dvoch ročníkoch provizórnych, aj keď sympatických, kreatívnych a veľmi príjemných foriem festivalu, konečne podarí. No ako sa hovorí, keď neprší, aspoň kvapká a Pohoda on the Ground bude určite patriť medzi festivalové vrcholy leta 2021. Zažiť ju môžete ešte v piatok, sobotu a v nedeľu.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Ondrej Koščík (titulná fotografia), Pavol Karell, Naďa Koščíková
