Hlavná stránka

>

Magazín

>

Reportáže

>

Pohoda In the Air: Festival, ktorý treba zažiť online

Pohoda In the Air: Festival, ktorý treba zažiť online

13.07.2020 - 15:00 | Michaela Kučová

Keď prichádzame na letisko, víta nás prázdny a tichý priestor. Žiadne veľké pódiá, z ktorých by sa vetrom niesli útržky koncertov, žiadne kľučkovanie medzi stanmi, nijaké stretnutia naľavo od zvukára. Znie to ako bláznivý nápad – robiť festival len tak, do vetra. Nazvážať umelcov a umelkyne z celého Slovenska aj okolitých krajín a vytvoriť im absolútne neštandardné podmienky.


Festivalový areál uzavrieť a na vystúpenia nepustiť ani pozvané médiá. A predsa – aj táto Pohoda priniesla množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Od prvého momentu je totiž jasné, že celý tím Pohody sa sústredí na to podstatné: priniesť svojmu publiku napriek všetkým prekážkam rovnako silné momenty ako po minulé roky. Aj tento ročník je nabitý množstvom skvelej hudby, literatúry, vizuálneho umenia a debát. Drvivá väčšina z nich sa odohráva naživo v rôznych zvyčajne nedostupných priestoroch letiska, zahraničné vystúpenia a časť vizuálneho programu tvoria vopred nahrané videá. Na festivale je minimum ľudí – účinkujúci, festivalový tím, niekoľko novinárov a novinárok, výhercovia festivalovej súťaže. Ostatní môžu festival navštíviť len online – počas živého prenosu či spätne v archíve vystúpení.


Využiť (prázdny) priestor

Domnievam sa, že reportáže z hudobných podujatí sú čítané primárne z dvoch dôvodov. Buď ste tam boli a chcete si ich pripomenúť, alebo ste sa ich nemohli zúčastniť a chcete vedieť, ako to prebiehalo. Tentokrát v oboch prípadoch stačí jednoducho otvoriť YouTube a zadať Pohoda In the Air. Môžete sa dojať pri úvodnom koncerte festivalu, počas ktorého Milan Lasica a Dorota Nvotová potvrdili nestárnucu silu piesní Jara Filipa (a zároveň v nových skladbách aj dedičnosť vzájomnej hudobnej chémie). Môžete porovnávať, aké rôzne špeciality si s vidinou hrania "do prázdna" pripravili kapely – od tematického exitu Veľkej potreby až po prepracovaný svetelný dizajn skupín ako Billy Barman či Luvver.

Medzi výnimočné momenty patrí aj oživenie zoskupenia Neuropa, ktorá na svoj návrat využíva inštaláciu Ilony Németh. Umelkyňa, ktorej tribúna bez javiska je pravidelným návštevníkom dobre známa, výnimočne povolila dielo využiť aj na vystúpenia. Na jednej strane tribúny sa v piatok večer rozostúpi dychová sekcia, na druhej zvyšok kapely, pomedzi rady sedadiel sa rozžiaria svetlá a nasleduje elektrizujúca polhodina. Inštalácia tak naďalej dokazuje, že súčasné umenie nemusí byť niečím odstrašujúcim, pasívnym a do seba uzatvoreným, otvára sa novým funkciám, komunikácii a tvorivej synergii. Hudobníkov podľa frontmana Michala Kaščáka priam hypnotizuje a rovnako je to aj z pohľadu diváka.


Koncert, ktorý nepočuť

Koncept streamovaného festivalu je v podstate transformáciou živého podujatia na internetovú televíziu. Videá, ktoré zaslali zahraničné kapely, by pokojne mohli byť súčasťou niektorého z mnohých formátov youtubeových koncertov. Domáce kapely sa však ani naživo nenechajú zahanbiť poetickou Marinou Satti či Bazzookas naháňajúcimi čriedu oviec. Vytrvalý dážď síce celý sobotný program presúva do interiérov, ale Stroonov vibrafón znejúci z letiskovej veže či temnota Tittingur valiaca sa z pôsobivo nasvieteného skladu znie rovnako magicky ako deň predtým set Niny Pixel spod obrovského vyradeného satelitu.

Priestor Garáže je zas tak správne kontaktným a špinavým pozadím napríklad pre koncert trnavských Wilderness, ktorý si k svojej punkovej náloži prizývajú aj saxofón Mira Tótha. Jednoznačne najkreatívnejší prístup zvolili zahraniční hudobní hostia, ktorí boli na letisku fyzicky prítomní – Midi Lidi odohrali svoje najväčšie hity doslova unplugged. Naozaj nešlo o technické zlyhanie, ale konceptuálne vystúpenie, v ktorom hudba naplno znela len v slúchadlách kapely a vo videu zneli len vokály a údery do nástrojov.

Keď v piatok vyrážam na festival, stále si nie som celkom istá, čo ma na tejto Pohode čaká. Blízkym, s ktorými zvyčajne trávime čas na festivale spoločne, vysvetľujem bizarný plán – idem do Trenčína, aby som pozerala prenos z koncertov priamo na letisku, len kúsok od miest, kde sa odohrávajú. Celý program tohtoročného festivalu je totiž nastavený na streaming, efektné scény z prázdneho letiska nemôže kaziť hŕstka pobehujúcich novinárov a novinárok. Fyzická účasť na festivale je tak nakoniec skôr nevýhodou – drvivú väčšinu času je nutné tráviť v stane s niekoľkými obrazovkami, na ktorých beží prenos (na rozdiel od streamingu online) nezladeného zvuku a obrazu.

Výhodou však je, že môžeme nasať atmosféru jednotlivých zákutí areálu, v aute presvišťať ranvejom priamo cez zvyčajný Orange Stage, z balkóna letiskovej veže rozmýšľať, kde to býva môj obľúbený stánok vo food courte. V hangári uhly kamier pomedzi lietadlá dovoľujú miniatúrne publikum, no jediný z koncertov, ktorý sa mi takto podarí vidieť naživo, ešte prehlbuje zvláštny pocit odcudzenia. Dravá energia projektu Drť je naozaj strhujúca, počas filmovania však len tíško postávame. Koncert je zároveň nazvučený len pre potreby streamingu, naživo vôbec nepočuť Kaščákov vokál s výrokmi šéfa ŠtB Alojza Lorenca. Napriek skrehnutiu z chladného daždivého počasia celá ožívam, no tá energia nemá kam ísť.


Nostalgia a nové možnosti

Výmena energie je asi najväčším otáznikom tohto ročníka. Aj v rozhovore so Štefanom Hríbom riaditeľ festivalu vysvetľuje, ako je pri tomto type práce nevyhnutná spätná väzba publika. Mohlo by sa zdať, že tohtoročná Pohoda bola len akýmsi exkluzívnym večierkom pre vybraných. V skutočnosti bol tento festival pripravený pre jeho zvyčajných návštevníkov, tých, ktorí teraz sedia doma. Na letisku sa deje všetko pre to, aby práve oni mali najväčší zážitok. Je to iné zviera, festival, ktorý treba zažiť, sa mení na udalosť, ktorú treba vidieť.

Na letisku cítiť istú nervozitu, ako veci klapnú, oproti štandardnej produkcii však viacerí z organizačného tímu hovoria, že ide o výrazne menej náročnú situáciu. Čísla, ktoré priebežne naskakujú pri jednotlivých videách, však hovoria jasne: chceme byť spolu. Túžime po spoločných zážitkoch, aj keď pre mnohých znamená sledovanie prenosov najmä nostalgiu po "skutočnej" Pohode. Desiatky tisíc zhliadnutí sú jasným dôkazom o životaschopnosti kultúry a smäde po nej, ale aj špecificky o sile značky Pohoda, ktorá sa v záplave zdieľaného obsahu očividne nestratí. Festival má čo povedať, aj keď v tomto roku prišiel o jednu z najvýraznejších charakteristík – miesto, kde stretnete rovnako naladených ľudí.

Zdanlivo bláznivý nápad streamovaného festivalu má nepochybne aj svoj racionálny základ, kontinuita podujatia ale aj udržanie organizačného tímu sú faktory, ktoré netreba podceňovať. Urobiť festival, ktorý je dostupný každému s internetovým pripojením, je však predovšetkým darom publiku. Tomu stálemu, vracajúcemu sa rok čo rok, ale aj tomu novému. Pohoda In the Air je najlepším riešením neistej situácie s neustále meniacimi sa pravidlami a prognózami.

Hŕstka ľudí na trenčianskom letisku spravila maximum pre to, aby druhý júlový víkend opäť priniesol niečo výnimočné. Aj táto verzia bola reprezentatívnou ochutnávkou toho, čo festival prináša už dvadsaťštyri rokov v celom spektre – od insitného jobusovského humoru až po svieže objavy ako Haďáci. Ak niekto nemohol či nechcel navštíviť festival v minulosti, práve tento ročník ponúka možnosť nezáväznej ochutnávky, zoznámenia sa a prekonania prípadných predsudkov. Nepochybujem o tom, že o rok na letisku uvidíme aj mnohé nové tváre.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Martin Šveda


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti