Návrat Nicka Cavea na festival Pohoda po deviatich rokoch bol dokonalým (re)štartom festivalu v prvom veľkom ročníku po pandémii. Austrálsky umelec s jeho početnou koncertnou zostavou priniesli zážitok, ktorý len tak niečo neprekoná. Prvý deň ponúkol aj špeciálny koncert kapely Midi Lidi a Laca Lučeniča s pesničkami Mira Žbirku.
Vypredaná Pohoda 2022 sa ešte len rozbieha, no už sme zažili pravdepodobný hudobný vrchol tohto ročníka. Nick Cave & The Bad Seeds odohrali vo štvrtok v noci podobne intenzívny koncert ako pri svojej slovenskej premiére v roku 2013 či o štyri roky neskôr vo viedenskej Stadthalle, kam zavítali v rámci turné k oceňovanému albumu Skeleton Tree (2016). Napriek tomu bol môj tretí zážitok s nimi iný a výnimočný.
Nielen svojou dĺžku, keď si kapela beztak štedrú dvojhodinovku predĺžila o ďalších desať minút. Setlist koncertov je v rámci zastávok aktuálneho letného turné veľmi podobný, nie všade však zaznie duet Henry Lee, ktorý spolu s Nickom odspievala namiesto PJ Harvey jedna z jeho vokalistiek.
Výnimočná je aj zostava tohto turné, v ktorej popri starých harcovníkoch na čele s multiinštrumentalistom a kráľom atmosfér Warrenom Ellisom podporuje emotívnosť a farebnosť koncertu práve vokálne trio. Celá kapela hrala fantasticky, dynamické zmeny v rámci jednotlivých skladieb - od úplne tichých pasáží, v ktorých Cave opantáva publikum svojím hlasom a charizmou, až po mohutné explózie energie - sú presne ten dôvod, pre ktorý zážitok z jej koncertu neomrzí.
Zdroj: Adam ZvolenskýPrispela k tomu i celková dramaturgia so striedaním skladieb z rôznych albumov a období, ale aj nálad. Epické príbehy a "vražedné balady" zo staršej tvorby v polovici vystúpenia vystriedali niektoré z najintímnejších a najosobnejších skladieb Caveovej kariéry z albumov Skeleton Tree a Ghosteen - Bright Horses, I Need You a Waiting For You. Druhú menovanú odspieval spevák sám pri klavíri, tak ako na komornom live albume Idiot Prayer z roku 2020. Väčšinu koncertu však strávil na dlhej úzkej plošinke, tiahnúcej sa pozdĺž predných radov publika, kde priamy dotyk s ním zažili desiatky fanúšikov. Tým šťastnejším dokonca aj podpísal knihu, nešťastnejším zase vzal z ruky mobil, s úškrnom si ho strčil do vrecka a vzápätí ho nedbanlivo hodil približne tam, odkiaľ ho zobral.
Drsný humor v príhovoroch, teatrálna gestikulácia, hádzanie mikrofónu o zem, či kľačanie na rukách publika sú stále neoddeliteľnou súčasťou pódiovej šou tohto temného kazateľa, no aj jeho prístup bol tentokrát v čomsi iný než pred deviatimi rokmi. Možno je to stále ešte čerstvým návratom na najväčšie koncertné pódiá pod dlhej pandemickej prestávke, možno tým, že sa vrátil na festival, ktorý sa mu už predtým zapáčil (inak by zrejme neprišiel znova), a možno s tým niečo majú aj osobné tragédie, ktorý zažil za posledných sedem rokov. V každom prípade pôsobil veľmi srdečne a vďačne, počas koncertu viackrát povedal "Ďakujem, Slovakia" a keď sa po štedrom trojskladbovom prídavku s publikom lúčil druhýkrát, bolo jasné, že nešlo len o frázy. "Ste nádherní, ďakujem," zneli jeho posledné slová desať minút po polnoci.
Bol to koncert, ktorému nič nechýbalo, mne osobne snáď len skladba Hand of God, mrazivá a uhrančivá otváračka z najnovšieho albumu Carnage (2021), ktorý nevyšiel pod hlavičkou Bad Seeds ale len dvojice Cave - Ellis. Napriek tomu z neho zaznela titulná pieseň aj mohutný White Elephant, ktorého gospelový záver znie naživo ešte lepšie než na nahrávke. Medzi moje ďalšie osobné vrcholy koncertu patrili Jubilee Street, Tupelo, Red Right Hand, The Mercy Seat a nesmrteľná Into My Arms. Celkovo však vystúpenie nemalo slabého miesta a pamätný zážitok z Pohody 2013 podľa mňa ešte prekonalo. Snáď príde Nick Cave na Slovensko aj do tretice.
Zdroj: Adam Zvolenský(Ne)moderná pocta Mekymu
Koncert, ktorý sa odohral predtým na druhom najväčšom pódiu, uviedol Michal Kaščák v angličtine so slovami, že ide o našu lokálnu záležitosť a Mira Žbirku anglicky hovoriacim fanúšikom predstavil ako "slovenského Paula McCartneyho". Verím, že aj samotný Meky toto prirovnanie bral s nadhľadom, porovnávať sa so svetovou legendou je v našich končinách úsmevné, ale z hľadiska významu pre lokálnu scénu to sedí. A to, že je niečo lokálne, ešte neznamená, že to nemôže byť veľká festivalová udalosť - práve v tom je Pohoda skvelá, že na svojich najväčších pódiách stavia najvýznamnejšie domáce mená na rovnakú úroveň ako svoje zahraničné hviezdy (tento rok si napr. na hlavnom pódiu v sobotu v noci zahrá FVLCRVM).
Hovoriť však o koncerte Nemoderný chalan ako o klasickej pocte zosnulému umelcovi nie je úplne presné. Väčšina ľudí si totiž pod slovným spojením "dôstojná pocta" predstaví skladby zahraté čo najbližšie k originálu a zaspievané aspoň tak, aby sa nikto neurazil. Toto však bola pocta iná. Bol to totiž skôr koncert kapely Midi Lidi s pesničkami Mira Žbirku, ktoré Petr Marek a spol. zahrali úplne podľa seba.
Nič na tom nezmenila ani prítomnosť Laca Lučeniča, ktorý aj tak nechcel hrať to isté, čo hral v pôvodných aranžmánoch z osemdesiatych rokov. Výsledkom bol koncert, ktorý možno konzervatívnejší Mekyho fanúšikovia - najmä ak nepoznajú tvorbu a pódiovú prezentáciu Midi Lidí - označili za "nedôstojnú poctu". Podstatné však je, či by sa to páčilo samotnému Mekymu, ktorý bol nadšencom novej hudby a fanúšikom rôznych podivností, aj kapely Midi Lidi. Tento koncert v podstate začali vymýšľať spolu s ním, žiaľ, napokon sa ho nedožil.
Zdroj: Adam ZvolenskýPrvé prekvapenie koncertu prišlo po hite Kúp mi knihu, ktorý po spevákovej smrti vrátila na výslnie obľúbená reklama slovenského kníhkupectva. Pesničku Do člna uviedol Petr Marek vtipne ako "štandard", Midi Lidi ju totiž hrávajú už dlhé roky a práve vďaka tomuto coveru sa s Mekym spoznali aj osobne, dokonca si ju s nimi raz v Prahe zaspieval.
Napokon to však úplný štandard nebol, keďže na konci skladby sa ku kapele na pódiu pridal spevákov syn David Žbirka a okamžite ho ovládol. Skvelý hlas, prirodzená charizma aj extravagantné oblečenie mnohých prekvapili. David, ktorý žije v anglickej metropole, kde má aj svoju kapelu Sunnbrella, vyšiel na scénu pred tisícky fanúšikov ako hviezda a je celkom možné, že ňou raz aj bude. Otec by bol naňho určite hrdý, aj preto, že neprišiel len zaspievať karaoke. Pieseň totiž originálne doplnil textom z piesne To sa dá.
Zdroj: Martina MlčúchováDavid na pódiu zostal aj pri ďalšej skladbe Zlomky poznania, ktorej väčšinu odspieval ďalší hosť Mišo Kaščák, a druhýkrát sa na scénu vrátil v poslednej skladbe 22 dní, ktorú Midi Lidi prerobili na nepoznanie. Asi najväčší hit koncertu dostal takmer až noise/kraut-rockový šat, iné skladby (Chlapec z ulice, Slávou opitý) zase zneli ako techno či bass music. Väčšina setu sa niesla práve v tanečnejších rytmoch súčasnej elektronickej hudby, nebolo to žiadne retro. Výnimkou bola skladba Pozri, ktorú odspievala členka Midi Lidí Markéta Lysá ako jedinú v češtine ("Koukni co pro tebe mám...").
Jednoducho, Midi Lidi si s pesničkami Mira Žbirku naozaj urobili, čo chceli, a kto sa chcel baviť a zatancovať si, rozhodne sa nenudil. Akurát Laco Lučenič mohol byť v aranžmánoch aj na pódiu výraznejší, on však nikdy nepatril k tým, ktorí by sa tlačili dopredu, takže zrejme bolo všetko tak, ako malo byť. Je málo pravdepodobné, že by sa tento koncert takto v celku a v tejto zostave niekedy zopakoval, ale snáď Midi Lidi do svojich bežných koncertov po tejto skúsenosti zaradia aj ďalšie Mekyho "štandardy".
Zdroj: Ondrej KoščíkNapriek zrušeným koncertom je čo (a s kým) oslavovať
K trom najočakávanejším bodom štvrtkového programu patrilo aj otváracie vystúpenie ukrajinskej kapely DakhaBrakha, ktorá začiatkom roka, len pár dní pred začiatkom ruskej invázie, odohrala skvelý koncert v Bratislave. Žiaľ, tento koncert sa musel na poslednú chvíľu zrušiť, keďže speváčky skupiny dostali covid. Náhradu sa organizátorom narýchlo vybaviť nepodarilo, a tak bolo od pol ôsmej večer na hlavnom pódiu ticho. Zo zdravotných či logistických dôvodov sa museli zrušiť aj koncerty National Orchestra of Afghanistan, Shame, Mezerg (piatok) a Black Pumas (sobota). Najmä v prípade poslednej menovanej kapely je to veľká škoda a som zvedavý, čo ponúknu organizátori ako náhradu v sobotnom prime time na hlavnom pódiu. Zrejme nepôjde o úplne nové meno, ale niektorý z koncertov sa z menšieho pódia presunie na hlavné.
To v prvý deň napokon patrilo len Nickovi Caveovi a po jeho koncerte sa kroky približne dvoch desiatok tisíc fanúšikov rozišli dvoma hlavnými smermi. Časť sa vybrala na koncert britskej indie/elektro-popovej kapely Metronomy, druhá si zase išla zaskákať na Gleba a jeho bangre. My sme dali prednosť doplneniu živín a tekutín, ako aj vstrebávaniu zážitkov z koncertného vrcholu. Metronomy z diaľky zneli ako soulmates Pudingu Pani Elvisovej, čo po intenzívnej temnote a emóciách Nicka Cavea nie je úplne to pravé, a z Gleba sme stihli len posledné minúty, keďže svojou šou nepochopiteľne ukončil o 10 minút skôr. Po asi dvadsaťminútovej pauze nasledoval Grandmaster Flash so svojou audiovizuálnou lekciou z histórie rapu v kombinácii s multižánrovou retro párty, v ktorej zaznelo všetko od rapových klasík, cez Michaela Jacksona a Queen až po Seven Nation Army. Bolo to v podstate to isté, čo vlani v Bratislave, len o niečo dlhšie.
Zdroj: Martina MlčúchováPohoda 25 - pozrite si celý fotoreport z prvého dňa
V rovnakom čase sa v menšom tanečnom stane za mixpultom striedali bývalí aj súčasní členovia Pohoda tímu, ktorí výberom svojich obľúbených skladieb od interpretov účinkujúcich na všetkých minulých ročníkoch Pohody oslávili 25. výročie festivalu. Všetko najlepšie a ďalších minimálne 25!
Oslava dnes pokračuje s hviezdami ako Wolf Alice, Sigrid, The Libertines, Flume, Floating Points a mnohými ďalšími.
Autor: Patrik Marflák
Súvisiaci interpreti: Nick Cave & Bad Seeds
