Z dvoch najväčších pódií Bažant Pohody 2012 v sobotu poobede i večer zneli prevažne ženské hlasy. Po 23:00 sa však už k slovu dostali speváci z britských kapiel The Kooks a The Horrors či raperi z Public Enemy. Práve ich predĺžený koncert spôsobil, že po jednej v noci súčasne prebiehali tri koncerty, ktoré by stálo za to vidieť.
"Je to koncert, ktorý nás má upozorniť na to, že napriek všetkým snahám sme stále krehkí a môže sa nám stať čokoľvek," povedal pred začiatkom koncertu riaditeľ festivalu Michal Kaščák. Vystúpenie Jany Kirschner venoval návštevníkom festivalu, ale aj technikovi, ktorý sa smrteľne zranil pred šiestimi rokmi pri rozoberaní konštrukcie stanu, a taktiež dvom mladým ľuďom, ktorých pripravil o život spadnutý O2 stan - Nikole Kapkovej a Martinovi Kašákovi. Pri vyslovení ich mien sa Kaščákovi od smútku zadrhol hlas, návštevníci Pohody mu svoju podporu vyjadrili mohutným potleskom.
Tento rok festival zasiahla búrka v piatok večer. Na sobotu meteorológovia očakávali ďalšiu v rovnakej intenzite, no napokon letisko obišla a blesky bolo vidieť len v diaľke za Trenčínom.
Nové objavy aj Emilíana Torrini
Na Orange stagei boli mnohí fanúšikovia poobede zvedaví na formáciu I Blame Coco, ktorej líderkou je Stingova dcéra Eliot Paulina Sumner. 21-ročná hudobníčka, ktorá otca pripomína farbou hlasu aj pódiovým vystupovaním, má na konte spoluprácu s hviezdami tanečnej scény ako Robyn, Miike Snow či Sub Focus, no na Pohode sa predstavila najmä ako rockerka. Okrem vlastných pesničiek sa predviedla aj coververziou piesne Another Brick in the Wall, Part 2 od legendárnych Pink Floyd.
Na rovnakej scéne sa o niekoľko hodín neskôr predstavila Anna Calvi - neobyčajne charizmatická pesničkárka, ktorej je predpovedaná veľká budúcnosť. Na trenčianskom letisku ukázala prečo: jej hlas je naživo rovnako silný a presvedčivý ako v štúdiu a, hoci má len 30 rokov, pôsobila suverénne akoby minimálne 30 rokov strávila na koncertných pódiách. Jej dračí pohľad a chladnú krásu pri odchode z pódia zjemnil letmý úsmev, no prídavku sa nadšené publikum nedočkalo.
Emilíana Torrini, jedna z obľúbenkýň organizátorov Pohody, ktorá na festivale v sobotu zažila svoju vôbec prvú tlačovú konferenciu v živote, sa predstavila po západe slnka na hlavnom pódiu. Podobný koncert zaradí do prime time máloktoré podujatie, no sobotné večery sú na veľkých otvorených pódiách Pohody v posledných rokoch výrazne melancholické.
Torrini odohrala príjemný intímny koncert, počas ktorého povinná jazda Jungle Drum pôsobila tak trochu ako päsť na oko. Možno aj preto sa k emotívnym vrcholom predchádzajúcich ročníkov viac priblížilo v nasledujúcej hodine kalifornské kvarteto Warpaint. Z minulých účastníkov Bažant Pohody najviac pripomenulo koncert The xx, no na rozdiel od britskej mužsko-ženskej formácie sú Warpaint skutočne len XX. Štyri prirodzene pôsobiace a skvele zohraté hudobníčky predstavili zasnené skladby z debutového EP Exquisite Corpse (2008) a albumu The Fool (2010) a postarali sa o jeden z najsilnejších koncertov sobotného programu.
Ďalším bol koncert britskej gitarovky The Kooks, ktorá v sobotu prilákala pod hlavné pódium najviac ľudí. Viac info v samostatnom článku.
Skvelá šou po najdlhšej "zvukovej skúške" festivalu
Medzi najväčšie hviezdy tohtoročnej Pohody patrila aj americká hip-hopová legenda Public Enemy. Tá sa však v sobotu po polnoci postarala o poriadny zmätok, keď sa rapové ikony Chuck D a Flava Flav na pódiu v krytom stane Dome ukázali až po vyše tridsiatich minútach. Predtým sa ich "sprievodní raperi" spolu s energickou kapelou snažili niekoľkotisícové publikum zabávať namiesto toho, aby vysvetlili dôvod meškania a ubezpečili ľudí, že sa koncertu čochvíľa dočkajú. Po celý čas nikto nevedel, čo sa vlastne deje, a tak časť fanúšikov Dome postupne opúšťala.
Skutočnú príčinu sme sa doteraz nedozvedeli - najskôr bolo hranie bez hlavných členov označené za zvukovú skúšku, potom sa hovorilo o chýbajúcom mixpulte, no je možné aj to, že sa jednoducho čakalo, kým sa Chuck D a Flava Flav objavia na mieste koncertu. Nebolo by to prvýkrát, čo hip-hopové hviezdy na koncert na Pohode meškali. Koncert Wu-Tang Clanu sa v roku 2007 sa musel posunúť o hodinu a organizátori museli kvôli hviezdnej formácii na poslednú chvíľu meniť aj časy koncertov ďalších kapiel.
Pri Public Enemy sa tak nestalo, no tým, že ich koncert napokon trval približne do 1:45, nastala zvláštna situácia, kedy si fanúšikovia museli vybrať medzi nimi a Chase & Status Live, ktorí uzatvárali program hlavného Bažant Stageu. V rovnakom čase navyše zvonila aj Hrana na počesť skladateľa Mareka Brezovského. Tri žánrovo úplne rozdielne koncerty, no ak by to bolo možné, pozrel by som si všetky.
Vybral som si však Public Enemy, ktorí sa zrejme na Slovensko tak skoro nevrátia. A bola to dobrá voľba, keďže polhodinové meškanie raperi trpezlivým fanúšikom dokonale vynahradili vyše hodinovou šou. Tú robil najmä Flava Flav, ktorý predviedol skvelú prácu s publikom. Hneď po príchode na pódium všetkých prekvapil naozaj dlhým "óóó", neskôr aj hrou na bicie nástroje, či príhovormi o potrebe mieru vo svete alebo o odsúdení rasizmu, ktoré z jeho úst nezneli ako klišé. Public Enemy, ktorí tento rok oslavujú 25 rokov od vydania debutového albumu Yo! Bum Rush the Show (1987), sú totiž už od začiatku svojej kariéry známi politicky uvedomelými textami a ostrou kritikou amerických médií.
Samotný koncert miestami poznačil horší zvuk, no skladby ako Public Enemy #1, Bring the Noise, Don't Believe the Hype, Fight the Power alebo He Got Game odohrala kapela s plným nasadením a fanúšikovia to ocenili. Zaznela dokonca i úplne nová skladba, ktorá mala premiéru naživo len deň predtým na poľskom festivale Heineken Open'er. Ako pre Hudba.sk prezradil v rozhovore Chuck D, ide o nový singel, ku ktorému už kapela natočila aj videoklip.
Nechýbal ani energický funk a súčasný jazz
Organizátori Pohody aj tento ukázali, že majú skvelý nos na kvalitnú "čiernu hudbu", ktorá dokáže na festivale s návštevníkmi robiť divy. Medzi najväčšie prekvapenia a spestrenia patril tento rok v sobotu po 17:00 koncert Hypnotic Brass Ensemble - funkovo-hiphopovej dychovky ôsmich synov jazzového trubkára Phila Cohrana. Hráčov na dychové nástroje, medzi ktorými dominoval hlboký basový zvuk obrovského suzafónu, podporil ako deviaty člen kapely bubeník, ktorý v jednej z posledných skladieb s veľkým diváckym ohlasom zrýchlil až na drum&bassové tempo. Niektorí z bratov Cohranovcov navyše okrem hrania aj vynikajúco rapovali a komunikovali s publikom.
Hudobníci, ktorí spolupracovali s menami ako Mos Def, Wu-Tang Clan, De La Soul, Prince, Femi Kuti, Tony Allen či Gorillaz, previedli strhujúcu energickú šou, ktorej bolo v tak skorej hodine, keď sa väčšina ľudí ešte skrývala pred slnkom, priam škoda. Ak by totiž hrali v neskoršom čase, mohol to byť najlepší žúr tohtoročnej Pohody bez gitár a elektroniky. Taký, aké v predchádzajúcich ročníkoch spravila Sharon Jones či Trombone Shorty.
Posledným koncertom Pohody 2012 bolo pre mňa po druhej v noci vystúpenie Portico Quartet. Londýnski hudobníci mali pôvodne vystúpiť o 23:00, no kapele nedorazila batožina z letiska a tak sa koncert musel presunúť. Ľudí bolo pomenej, no atmosfére to neuškodilo - nočný jazz má na Pohode vždy svoje čaro a nebolo tomu inak ani tentokrát.
Dnes už je však v prípade Portico Quartet trefnejšie nehovoriť o jazze ako žánri, ale skôr o jazzovej muzikantskej virtuozite, s ktorou sa formácia pohybuje v nových, doposiaľ neprebádaných hudobných teritóriách. Kým na koncerte v rámci bratislavského festivalu NouveauNu_FM pred troma rokmi predviedli svoje prvé dva albumy s originálnym, no v žánri pevne zakoreneným zvukom, ich tohtoročná eponymná štúdiovka je výrazne inšpirovaná Reichovou minimal music a súčasnou elektronikou, najmä post-dubstepom ale aj tranceom či minimal technom.
Počas koncertu som si tak v istom momente spomenul na nedávne vystúpenie rakúskych Elektro Guzzi na Wilsonicu. Elektronika naživo v podaní Portico Quartet je síce menej úderná, no zvukovo farebnejšia, sofistikovanejšia a príjemne hypnotická. Škoda len, že koncert kvôli skorému rannému letu kapely trval asi o tretinu kratšie než mal. Dobrý dôvod zavolať ich aj na PICF 2012.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Igor Daniš
Súvisiaci interpreti: Public Enemy
