V utorok 6. augusta sa bratislavskému klubu na lodi Pink Whale podarilo zorganizovať skutočne výnimočnú udalosť. V jeden večer tu totiž hostili až tri veľké zahraničné mená počas dvoch koncertných eventov na dvoch pódiách. Na vonkajšej palube sa predviedli výborní Show Me the Body z New Yorku, ktorí supportovali dnes už legendárnych Terror. Tí so sebou na loď priviezli riadne výbušný beatdown hardcore až z Los Angeles. V podpalubí sa zase predviedli A Place to Bury Strangers.
Rozhnevané bendžo
Keď sa povie bendžo, väčšina z vás si predstaví country, bluegrass alebo plešinu Ivana Mládka. Zapojte však tento hudobný nástroj k distortion či overdrive a výsledkom bude jedovatý punkový zvuk, pripomínajúci skôr gitaru. Pre kapelu Show Me the Body je signifikantný práve tento prepálený zvuk bendža a okrem neho vokálny aj pódiový prejav ich frontmana Juliana Cashwan Pratta, na ktorého by sa dali vyhlasovať stávky, či sa počas setu usmeje, s nekonečne vysokým kurzom.
Nahnevaná šou Show Me the Body obsahuje Julianove výzvy publiku, aby reagovalo živšie. Vpredu je totiž iba menší moshpit, ktorému sa ako starší návštevník radšej vyhýbam a kývem hlavou do post-hardcore týchto energických Američanov. V ich hudbe je zahrnutý punk, hardcore, rap, trap, sludge a tiež používajú aj synthy, ktoré manuálne obsluhuje ich basgitarista Harlan Steed. Vďaka tomuto pestrému žánrovému graffiti malo slovenské publikum možnosť užiť si kúsok newyorskej ulice na Dunaji.
Teror chytľavých riffov
Na kapelu Terror pricestovalo množstvo fanúšikov, ktorí vyrastali na hardcore a považujú ich za legendu žánru. Dvadsaťdvaročné fungovanie tohto kalifornského spolku absolútne nič neubralo na ich energii a živelnosti, ktorú by jej mohli mnohé mladšie kapely iba závidieť. "Pain into strength!", visí nad nimi na banneri s logom Terror a kapela naozaj do vystúpenia dáva ohromnú silu a výbušnosť, čo sa odzrkadľuje aj na reakciách moshpitujúceho a pogujúceho publika. Občas vidno aj odvážny crowdsurfing či stagedive.
Terror si svoje publikum podmaňujú spŕškou nekompromisných a chytľavých riffov a power chordov, ktoré by im mohli závidieť aj takí kráľi riffov ako Black Sabbath či Metallica. Ťažkotonážny a konkrétny zvuk mieri na primárne pudy tanečníkov a koncert je divoký ako rituálna seansa v jaskyni. Frontman Scott Vogel, ktorý v kapele pôsobí od jej začiatkov v roku 2002, navyše koncertu dáva priateľskú atmosféru a počas jeho príhovorov cítiť vo vzduchu solidaritu hardcore komunity, ktorá neuznáva celebritnú hierarchiu.
Zdroj: Pavol Hubinák
Audiosmrť z Brooklynu
Z opačného konca narábajú s hlukom A Place to Bury Strangers, podobne ako ich kolegovia Show Me the Body, z New Yorku. Kapela sa sama pýši prívlastkom "loudest band in the world". V mojom rebríčku sú to síce Swans, ale pravdepodobne to závisí aj od venue a možností koncertnej aparatúry. APTBS však na Pink Whale nezostali svojej povesti nič dlžní. Raz som čítal jeden sexistický mém, ktorý hlásal, že shoegaze je noise pre ženy. APTBS hrajú shoegaze, ktorý je tak hlučný, že prehluší aj mnohé harsh noisové projekty, ktoré znejú ako frontová línia vojny.
Melodické pesničky tohto tria sú ako cibuľa, ktorá má veľa vrstiev. Melódia a chytľavosť pop songu sa skrýva niekde v jej najhlbšom vnútri za obrovskou wall of sound, ktorá je umne a zároveň spontánne a živo vystavaná pomocou množstva pedálov a efektov, na ktorých použitie má táto kapela doslova absolútny a právoplatný patent. Gitarista a vokalista je totiž zakladateľom legendárnej značky gitarových krabičiek z Brooklynu, Death by Audio. Tie sa dokonca objavili na merchovom stolíku vedľa vinylov a tričiek, ktoré šli počas tohto večera na dračku.
APTBS zahrali prierez svojou staršou tvorbou, ale aj najnovšie pecky z ostatného albumu See Through You: Rerealized, na ktorom sa objavili aj ich kolegovia z Nového Zélandu Data Animal, ktorých Pink Whale hostila už v minulosti. Smršť z reproduktorov vyzlieka crowd v podpalubí lode donaha a počas explózie v outre koncertu všetci umierajú na špeciálnu a extatickú "smrť zvukom".
Keďže som sa zúčastnil palubového programu so Show Me the Body a Terror, nestihol som podporiť slovenskú noiserockovú kapelu Wine Fault, s ktorou nedávno urobil rozhovor kolega Matej Sekerka, a taktiež je vonku aj jej stále čerstvý album Maybe Scissors (recenzia + rozhovor). O druhý akt pred finálnym vystúpením večera sa postaral berlínsky dark, coldwave synthpopový projekt Skelesys.
Autor: Renat Khallo
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
