Nech sa na to pozriete z akéhokoľvek uhla, pri Red Hot Chili Peppers to bolo vždy v prvom rade o hudbe. Bratislavský koncert kalifornskej štvorice, na ktorý si odskočili v rámci turné k novému albumu Unlimited Love, bol lekciou inštrumentálneho majstrovstva. Kapela patriaca k rockovej špičke z obdobia 90. a nultých rokov prilákala v rámci trojdňového festivalu na Tehelné pole najviac fanúšikov.
Bratislava mala v tomto prípade šťastie. U tak dlho fungujúcich kapiel je totiž iné zažiť jeden z prvých koncertov po reunione, kedy to medzi muzikantmi poriadne iskrí, než vidieť stopäťdesiaty koncert dvojročného turné, kedy často ani tí najväčší profesionáli nedokážu úplne zakryť únavu, pocity vyhorenia či ponorkovú chorobu. Fanúšikovia RHCP vedia, že sa im to v minulosti nie vždy darilo, no v nedeľu večer z pódia viac ako hodinu a pol sršala čistá radosť.
*Spresnenie (19:00): Podľa oficiálnej informácie od organizátorov malo podujatie v nedeľu 28 600 návštevníkov. Naproti tomu v sobotu na Dua Lipe bolo takmer 20-tisíc fanúšikov.
Zdroj: Martina MlčúchováPrekvapivo dobrý spev a energie na rozdávanie
Kapela zostala verná tradícii z predošlých šnúr a set otvorila minimalistickým inštrumentálnym jamom. Už po niekoľkých minútach však mohli tisícky fanúšikov na štadióne jasať nad otváracou funkovou hymnou Can't Stop. V bezchybne odvedenej muzikantskej stránke sa zaleskol charakteristický vokálny prejav polonahého búrliváka Antonyho Kiedisa. Aj po ohlásení bratislavského koncertu pritom z viacerých strán zneli hlasy skeptikov, že naživo je práve on v kapele tým pomyselným najviac haprujúcim kolieskom nákupného košíka. Tentoraz však kvalite jeho spevu a celkovému prejavu až na pár drobných intonačných chybičiek, ktoré na koncertoch aj tak nikto nerieši, nie je čo vytknúť.
Bol dokonca aj o čosi výrečnejší než obyčajne, keď po pár minútach koncertu poďakoval fanúšikom, že priviedli aj svojho "frajera, frajerku, kamoša, rodiča, dieťa, exfrajerku, strýka aj nepriateľa". Kalifornský rodák sprevádzal funkové nakladačky ako Give It Away či Dani California svojimi nezameniteľnými pohybmi, po pódiu lietal ako víchor a jeho polo-spievané, polo-rapované verše väčšinu koncertu spoľahlivo nakopával spievaný reverb tisícok nadšených fanúšikov.
Zdroj: Martina MlčúchováVýnimkou boli len skladby Black Summer (aj tu však mnohí spievali refrén s Kiedisom), She's a Lover, The Heavy Wing, These Are The Ways, Whatchu Thinkin' a White Braids & Pillow Chair z posledného albumu Unlimited Love, o ktorého kompozičnú stránku s dôrazom na gitarové melódie sa vo veľkej miere zaslúžil gitarista John Frusciante. Do kapely a na koncertné pódiá sa 52-ročný hudobník vrátil po takmer dekáde, počas ktorej v kapele na poste gitaristu pôsobil multiinštrumentalista Josh Klinghoffer.
Najmladší (a najintrovertnejší) člen kapely podal na pódiu tradične sústredený výkon a jeho umenie určite potešilo uši a oči každého gitaristu. Na pódiu vyzeral John veľmi spokojne, čo je v jeho prípade a s jeho históriou prežívania slávy a masových koncertov azda rovnako dôležité ako samotné technické skills. V každom prípade boli jeho sóla, ako aj jamovacie duetá s ikonickým basákom Michaelom Balzarym, ktorému nikto nepovie inak ako Flea, silným korením koncertu. Rovnako tak aj prekvapivo skoro zaradené sólo a celkový výkon metronomického fusion bubeníka Chada Smitha, ktorý spolu s Kiedisom a Fleom tvorí neotrasiteľné jadro kapely už od 80. rokov.
Zdroj: Martina MlčúchováČo v setliste zaznelo a čo v ňom chýbalo
Ako to už býva, novinky zožali v porovnaní s nesmrteľnými hitmi ako Californication, Give it Away, Otherside či The Zephyr Song vlažnejšie reakcie, v celkovej koncepcii sa však vynímali nádherne a potešili tak aj poctivcov, ktorí si napočúvali úplne najčerstvejší hudobný progres kapely. Na albume Unlimited Love sa kapela vracia k melodickejšej tvorbe, o čo sa vo veľkej miere okrem Fruscianteho zaslúžil aj producent Rick Rubin. Jeho podpis možno nájsť pod albumami Californication, Stadium Arcadium, By the Way aj Blood Sugar Sex Magic, teda zbierkou, ktorou americká kapela v roku 1991 celosvetovo prerazila a zaradila sa medzi prvoligové kapely z hľadiska koncertov aj čísel počúvanosti.
Menším nedostatkom setlistu bola absencia niektorých z najzásadnejších skladieb a najväčších hitov kapely ako Under the Bridge, Scar Tissue alebo Around the World, je však logické, že pri turné k novému albumu a setliste s 19 skladbami nie je možné zaradiť úplne všetky top skladby. Prekvapením naopak nebolo, že z dvoch albumov z minulej dekády I'm With You (2011) a The Getaway (2016) nezaznelo vôbec nič. Je to celkom logické, keďže navrátilec Frusciante s nimi nemá nič spoločné.
Zdroj: Martina MlčúchováVrchol koncertu aj s votrelcom na pódiu
Absolútnym highlightom koncertu z hľadiska intenzity bol už spomínaný funkový banger Give it Away, počas ktorého boli diváci na pár sekúnd aj svedkami kurióznej scénky. Polonahému odvážlivcovi sa krátko po začiatku skladby podarilo vyliezť na stage, v tanečnom tranze doskákal z pravej strany priamo medzi hudobníkov takmer do stredu pódia, a potom už stačilo len počítať, koľko strážcov poriadku v čiernom bude treba na jeho spacifikovanie. Nakoniec ho do zákulisia po drsnom touchdowne odnášali asi piati. Okrem modrín a pár výchovných slov si určite z koncertu odnesie aj zážitok na celý život. Po dohratí skladby sa kapela odobrala rovnakým smerom ako zápasníci, publikum ju však mohutným skandovaním dotiahlo naspäť a zaznel prídavok, tvorený novou skladbou White Braids & Pillow Chair a záverečnou erupciou pri hite By The Way.
Medzi pesničkami sa nerečnilo veľa a nebolo to ani potrebné. Najčastejšie sa fanúšikom vo svojej typickej neurotickej polohe prihováral Flea. Síce mu často nebolo príliš rozumieť (hrubé struny, tenký hlas), ale aj tak bolo cítiť, že si koncert náramne užíva a potrebuje si uletieť aj slovne. Mnohokrát pritom jeho vtipné poznámky smerovali skôr k členom kapely než k publiku. Aj spoločný smiech hudobníkov potvrdzuje slová z úvodu, že sú v rámci vzájomných vzťahov vo skvelej fáze a spoločné hranie ich baví.
Z krátkych príhovorov stojí za zmienku veta "táto skladba má Slovak vibe", čo je v prípade koncertu RHCP na Slovensku pekný dvojzmysel. Išlo totiž o skladbu Me & My Friends, ktorou hudobníci vzdali poctu svojmu prvému gitaristovi kapely Hillelovi Slovakovi. Jeho krátke, no mimoriadne plodné pôsobenie v začiatkoch kapely má stále citeľný dopad na štýl, zvuk a celkový zjav súčasných RHCP.
Zdroj: Matúš Zeťák / LovestreamPozrite si celý fotoreport z koncertov nedeľného LovestreamuSetlist RHCP na Lovestream festivale 2022:
1. Intro Jam
2. Can't Stop
3. Dani California
4. Charlie
5. Black Summer
6. The Zephyr Song
7. She's a Love
8. Thirty Dirty Birds
9. Snow ((Hey Oh))
10. Me & My Friends
11. Whatchu Thinkin'
12. Otherside
13. The Heavy Wing
14. Californication
15. These Are the Ways
16. Soul to Squeeze
17. Give It Away
Prídavok:
18. White Braids & Pillow Chair
19. By the Way
Skutočná predkapela RHCP? Jednoznačne Rival Sons!
Približne 100-minútové vystúpenie RHCP bolo z pohľadu návštevnosti suverénne najsilnejším večerom trojdňového festivalu Lovestream, konajúceho sa na štadióne Tehelné pole v centre Bratislavy. Pred RHCP sa na rovnakom pódiu vystriedalo šesť kapiel, vystúpil napríklad aj britský popový pesničkár Calum Scott s kapelou alebo domáce zostavy Horkýže Slíže, No Name či Inekafe.
Ak by však návšteva RHCP na Slovensku bola samostatným koncertom a nie súčasťou festivalu, tak asi jediná kapela z jeho lineupu, ktorá by u fanúšikov obstála ako vhodný predskokan, by boli Američania Rival Sons. Stačí sa pozrieť, aké predkapely majú "čili papričky" v rámci bežných zastávok svojho turné - sú medzi nimi veľké mená svetovej hudby, v podstate headlineri stredne veľkých európskych festivalov ako Thundercat, Beck, Nas, A$AP Rocky, Anderson .Paak & Free Nationals a v americkej časti turné dokonca The Strokes, Haim či St. Vincent. Pri všetkej úcte k domácim kapelám z nedeľného programu, ich účinkovanie na jednom pódiu s RHCP sa v kontexte celého turné nedá pomenovať iným slovným spojením ako "úplná haluz".
Isté žánrové prieniky, resp. spoloční fanúšikovia, tu ale samozrejme sú. Najmä v prípade Horkýže Slíže si aj fanúšikovia v tričkách RHCP radi zakričali refrény rockových hitov "svého mládí" ako Emanuel Bacigala, Silný refrén, Malá Žužu, L&G Song, A ja sprostá alebo Maštaľ. A Kuka v indiánskej čelenke si možno aspoň vizuálne predstaviť v jednej kapele s Fleom.
Zdroj: Matúš Zeťák / LovestreamNajviac zdvihnutých obočí vyvolali pri zverejnení slovenskej časti nedeľného programu No Name, ktorí začali naozaj zostra hitom Čím to je. Hneď pri prvom refréne natočil Igor Timko mikrofón odvážne do publika, druhé "Čím to je" však bolo len veľmi slabým echom, čím si zaangažovanosť niekoľkotisícového davu preveril hneď na začiatku.
Napriek tomu kapela odohrala štandardne kvalitný koncert a aj keď má jej tvorba z nejakého dôvodu na Slovensku viac hejterov než Martin Jakubec, väčšina prítomných vyzerala, že im takáto kulisa k povaľovaniu sa na futbalovom trávniku nijak neprekáža. Tí, čo koncertu naozaj venovali pozornosť, však museli uznať, že ide o hudobníkov, ktorí svoje remeslo ovládajú na vysokej úrovni, nech už si o ich hudobnom cítení, vkuse a svojskej textovej poetike myslíte čokoľvek.
Spevák si určite získal pár nových fanúšikov a fanúšičiek aj svojím šarmom, keďže takmer po každej skladbe neúnavne skúšal slnkom utlmené publikum pobaviť a prebrať k životu kreatívnymi príhovormi a bonmotmi. Za všetky aspoň jeden: "Vy tu vpredu sa tvárite, ako keby ste tu boli za trest." Ak to bol sebaironický vtip, tak palec hore, ak nie, stačí dodať, že tí ľudia vpredu si kúpili najdrahšie lístky kvôli úplne inej kapele. V každom prípade niet pochýb o tom, že No Name je skupina, ktorá na také veľké pódium patrí, akurát by lepšie zarezonovala v piatkovom programe. No v tom prípade by si jej koncert nemohol zboku pódia vypočuť Chad Smith.
Zdroj: Matúš Zeťák / LovestreamPozície prvých zahraničných účinkujúcich sa v nedeľu zhostili spomínaní Rival Sons z Kalifornie, ktorí majú pevnú fanúšikovskú základňu nielen medzi bežnými rockovými fanúšikmi, ale aj ostrieľanými veteránmi ako KISS, AC/DC, Aerosmith, či Judas Priest. Formácia na čele s lídrom Jayom Buchananom predviedla všetko, čo z nej robí výbornú (nielen) koncertnú kapelu: autorské skladby postavené na chytľavých riffoch, technickú zručnosť, ohnivý vokál frontmana okorenený bluesom i soulom, ale aj charizmu na pódiu.
Štýlovo nahodení hudobníci tiež ukázali vynikajúcu zohratosť, a to aj napriek tomu, že sa za bicie nástroje prekvapivo posadil Ben Bowers. Ten nahradil stáleho bicmana Michaela Mileya, ktorý sa stal novopečeným otcom malého synčeka. Tradičnú zostavu v zložení Scott Holiday (gitara) a Dave Beste (basgitara) harmonicky dopĺňal bradatý klávesák a perkusionista Todd Ögren, ktorý je pevnou súčasťou koncertnej zostavy.
Aj napriek tomu, že vo väčšine prípadov udreli Rival Sons na tvrdú hard-rockovú strunu s Buchananovým vokálom, ktorý sa jemne obtiera o odkaz jeho hudobného vzoru Roberta Planta (Led Zeppelin), úplne iný emočný náboj vložil tento 46-ročný spevák do skladby Shooting Stars z albumu Feral Roots, 2019. Skladbu, ktorú venoval Ukrajine, odohral na pódiu sám, len v sprievode akustickej gitary. Jeho vybrúsený vokál v texte "Moja láska je oveľa silnejšia, než dokáže byť tvoja nenávisť..." v sebe niesol naliehavosť a jemné technické nuansy typické pre amerických folkových hudobníkov z konca 60. rokov, protestujúcich proti vojne vo Vietname. Veľká škoda, že tento koncert trval len necelých 45 minút.
Zdroj: Martina MlčúchováZaradenie rockerov z Rival Sons medzi No Name a Caluma Scotta nebolo ideálne, no na ich smolu bol britský spevák a skladateľ na festival zabookovaný ako väčšia hviezda a v tomto smere sú pravidlá hudobného trhu neúprosné. Okrem vlastnej tvorby Calum Scott ponúkol aj hit This Love od Maroon 5, ktorý spieval aj v roku 2015 v televíznej šou Britain's Got Talent, vďaka ktorej odštartovala jeho kariéra. Na samotné vystúpenie nemožno povedať zlého slova, v sprievode sympatických hudobníkov ponúkol koncert plný poctivých popových pesničiek a emotívnych balád, ktoré vyvrcholilo v závere jeho prelomovým singlom. Opäť ide o cover, ale jeho verzia piesne Dancing on My Own je úplne iná ako originál od švédskej speváčky Robyn.
Calum Scott je podobný typ umelca ako James Blunt, ktorý skrátka naživo neurazí a neotravuje ani tých, ktorí podobnú hudbu bežne nepočúvajú. Dokonca sa to rockerom môže aj viac či menej tajne páčiť. Aj v prípade Scotta bola teda odozva publika priaznivá. Len pred RHCP skrátka žánrovo celkom nesadol a po jeho vystúpení nebola medzi fanúšikmi núdza o názory a rozhovory v zmysle: "Bol fakt dobrý, ale oveľa viac by sa hodil v sobotu pred Dua Lipou". Mimochodom, 33-ročný spevák si pri svojej prvej návšteve Slovenska šplhol aj medzi slovenskými médiami, ktorým sa na rozdiel od RHCP venoval po koncerte v média zóne a ochotne odpovedal na ich otázky.
Dramaturgická šachovnica No Name / Rival Sons / Calum Scott / RHCP už na prvý pohľad pôsobila čudne. Našťastie to 20-tisíc fanúšikov hlavnej hviezdy festivalu od jeho návštevy neodradilo. A samozrejme to ani nebolo niečo, čo by mohlo fanúšikom headlinera pokaziť zážitok. Veľká časť návštevníkov aj tak na festival prišla ako na bežný koncert, čiže až po 19:00. Nebola to však jediná vec, ktorá na Lovestreame nebola celkom domyslená. Pôvodne sme preto chceli v tomto článku zahrnúť aj naše celkové zhodnotenie tohto nového festivalu. No keďže už aj teraz je nekonečne dlhý, necháme to radšej na zajtra... Ak ste dočítali až sem, ďakujeme a budeme radi, ak sa podelíte o svoje dojmy z koncertov v diskusii.
Autori: Matej Kráľ (RHCP), Júlia Šimková (Rival Sons), Patrik Marflák (ostatné kapely + doplnenie recenzie RHCP)
