"Konečne!," mohli si vydýchnuť účastníci nedeľného vystúpenia kvarteta francúzskeho trubkára Erika Truffaza v bratislavskom Ateliéri Babylon. Dlhých 18 mesiacov totiž trvali "covidové manévre" – pôvodne avizovaný marec 2020 sa zmenil na vlaňajší september a po ďalšom zrušenom termíne v apríli 2021 už asi len málokto dúfal, že sa koncertu tento rok ešte dočkáme.

Napokon sa tak stalo, pričom Erik Truffaz do Bratislavy túto jeseň zavítal dokonca dvakrát. Kým v septembri bol hosťom slovenského gitaristu Davida Kollara na jeho živom zhudobnení prvého slovenského celovečerného hraného filmu Jánošík (reportáž), o mesiac neskôr sa karta obrátila a Kollar si na oplátku zahosťoval na koncerte Truffazovho kvarteta.

O rodákovi zo Švajčiarska, ktorý v apríli oslávil 61. narodeniny, už snáď bolo povedané a napísané všetko. Ešte koncom minulého storočia rezignoval na uhladenosť jazzového mainstreamu a svoju tvorbu postupne prevzdušňoval tanečnými rytmami, hip-hopom, groovmi či elektronikou. Svoju hudbu zvykne označovať ako jazzpop, čo nie je úplne presné ale nakoniec ani podstatné. Jeho originálny koncept akustického drum&bassu premiešaného s jazzom značne nabúral moje hudobné preferencie ešte začiatkom milénia.

V tých dobách nebolo jeho meno na Slovensku príliš známe, no po niekoľkých domácich koncertoch popularita tohto novátorského jazzového "apoštola" stúpla. Sám som mal doteraz možnosť vidieť štvoricu jeho koncertov v Bratislave, v Košiciach ako aj na zahraničných festivaloch. Aktuálne turné so sériou piatich českých a jediným slovenským koncertom reflektovalo Truffazov album Lune Rouge z roku 2019. Od jeho vydania síce ubehli už viac ako dva roky, no vzhľadom na neobohranosť na koncertoch ho ešte stále možno považovať za novinku.

Kapela snov

Keď som si na viacerých domácich portáloch overoval čas nedeľného koncertu, údaje sa mierne rozchádzali (19:00 vs. 19:30). Zvolený kompromis sa nakoniec ukázal ako prezieravý a keď som o štvrť na osem zostupoval do podzemných priestorov Ateliéru Babylon, líder práve uvádzal kapelu. Zároveň počas úvodného slova so šarmom sebe vlastným lámanou slovenčinou požiadal osvetlovača ("light-zvukařa") o stlmenie svetiel na pódiu. Chvíľu to síce trvalo, ale nakoniec bol jeho odkaz pochopený. To isté možno povedať aj o jeho hudbe, na ktorú sa treba naladiť, no odmena v podobe silného zážitku je istá.

Osadenstvo, ktoré sa z barovej časti klubu trúsilo do sály až počas úvodnej skladby, mohlo byť spočiatku nemilo prekvapené rozbehnutou revolúciou – konkrétne zádumčivou témou El Tiempo de la Revolución z rovnomenného Truffazovho albumu z roku 2012. Keď však ambientné plochy klávesových nástrojov začala narúšať ostinátna basgitarová figúra spolu s pochodovým rytmom bicích nástrojov, bolo jasné, že v ponuke dňa bude balzam na uši.

Vyčnievajúci kapelník často zatieňuje spoluhráčov, no Erik Truffaz Quartet som od prvých tónov vnímal ako celistvý organizmus, ktorý s "riadiacim centrom" komunikuje spontánne a nenútene. Atmosféra úvodnej skladby prebiehala v niekoľkých vlnách, lyrickú krehkosť vystriedali experimentálnejšie úseky s atakmi bubeníka a návrat témy sa rozpustil akoby v priestore.

Služobne najstarším členom zostavy bol Marcello Giuliani – pozoruhodne funkčný basgitarista, ktorý sa po Truffazovom boku objavuje už štvrťstoročie. Hoci Benoît Corboz začal v kvartete obsluhovať klávesové nástroje až na vynikajúcom albume In Between (2010), roky predtým bol zvukovým technikom starších Truffazových nahrávok. Objavom pre mňa bola vynaliezavosť najmladšieho člena zostavy. Bubeník Tao Ehrlich zastúpil pôvodne avizovaného Arthura Hnateka a výborne si počínal v hre s kapelou aj počas sólovania.

Popri skladbách z posledných albumov bola jediným "zárezom" do hlbšej minulosti Arroyo z prevratného Bending New Corners, ktorý na prelome milénia vyniesol Truffaza do stratosferických výšok. Napriek tomu, že som postrádal onen pulzujúci tep Guilianovo kontrabasu z pôvodnej verzie, voľnejšie podanie so zvonivým sólom z klávesov Fender Rhodes ma nesmierne potešilo.

David a Goliáš

Koncert kvarteta bol okrem spomínaných presunov výnimočný aj prítomnosťou už spomínaného hosťa, čo býva v prípade Truffaza skôr výnimkou. Intenzívna spolupráca francúzskeho trubkára s Davidom Kollarom začala nevinne vďaka košickému HevhetiaFestu. Obaja umelci totiž na seba narazili počas festivalovej tlačovej konferencie v auguste 2018. "Vravel si, že si môj fanúšik, avšak pri pohľade na svalnatého chlapíka s obrovskou dávkou energie som skôr predpokladal, že hráš heavy metal," zabáva sa Truffaz, keď v nedávno vydanej Kollarovej knihe O hudbe a dobe (Hevhetia, 2021) spomína na ich prvé stretnutie.

K metalu nakoniec nemalo Kollarovo hosťovanie ďaleko – údiv a obdiv na tvárach členov kvarteta počas freneticky šialeného gitarového sóla naznačovali, že niečo podobné nečakali. "Netušil som, že dokážeš hrať tak rýchlo," pošepol Truffaz prešovskému gitaristovi počas záverečného aplauzu. To už mal za sebou Kollar účinkovanie v troch skladbách z albumu Lune Rouge, ktorým ich, a aj koncert samotný, posunul na novú úroveň. V pamäti mi utkvel najmä záverečný prídavok v podobe titulnej skladby so syntetickými klávesovými sekvenciami a strojovým basgitarovým riffom – počas gitarového sóla sa kapela odrazu premenila z pôvodného Kraftwerku na Led Zeppelin.

Sympatické tiež bolo, keď Truffaz počas klaňačiek a predstavovaní členov kapely nezabúdal na zvukára, ktorého majstrovstvo prispelo k výnimočnému zvukovému zážitku. Ostáva len dúfať, že pozoruhodný klubový večer nepatril tento rok k posledným.

Autor: Peter Motyčka
Foto: Rudolf Baranovič - viac fotografií na FB profile