Naozaj veľkých hviezd nebolo tento rok na najväčšom rakúskom festivale veľa a ani z tých zopár, ktoré sa organizátorom podarilo získať, väčšina neohúrila. Podujatiu navyše nevyšlo ani ideálne počasie. Napriek tomu naďalej platí, že Nova Rock je najlepším rockovým festivalom v regióne.
Cieľová skupina: mladí Rakúšania, ktorým to zatiahnu rodičia
Najprv si musíte zvoliť, koho chcete osloviť. Dotiahnuť sem prog či extreme metalové kapely by síce bolo ušľachtilé, ale ich fanúšikovia by určite minuli menej peňazí ako násťroční šnicložrúti, ktorých radi zasponzorujú rodičia. Hlavne, že im pár dní nebudú píliť nervy. Keďže kasu drží tatko alebo mamka, musíte zohnať pár mien, ktoré budú poznať aj oni. V tomto prípade úlohu splnili Korn, The Offspring, Alice Cooper, Volbeat, či Red Hot Chili Peppers. Potom samozrejme potrebujete aj kapely, na ktoré tam mladí budú chcieť ísť. Tie sa dajú naberať bagrom, takže žiadny problém: Billy Talent, Editors, Bullet for My Valentine, Periphery, Caliban, August Burns Red, Cypress Hill, Killswitch Engage, Heaven Shall Burn, a tak ďalej.
No a na záver potrebujete veľkú kopu vaty, ktorou vyplníte zvyšný čas štvordňového festu. Niečo, čo neurazí a dá sa na to hopsať aj s dvoma promile alkoholu poctivo nazbieraného z predraženého a dosť hnusného piva alebo preriedeného vínneho striku. V lepšom prípade to bude Amon Amarth, Dropkick Murphys alebo NOFX, v horšom najrôznejšie rakúske a nemecké bludy. Následne všetko hodíte do čarovného mixéra, z ktorého vám vypadne rozpis, a - voilá - lineup je na svete.
Takáto rozmanitosť je jedným z dôvodov, prečo sú festivaly také obľúbené. Častokrát ani neviete, akú kapelu tam objavíte a stanete sa jej fanúšikom. Ak ich ale pomiešate veľmi nešetrne, vznikne značne eklektická zmeska, ktorá občas postráda aj základnú logiku a zaniknú v nej skvelé kapely na úkor priemerných (alebo vyslovene zlých). Bohužiaľ, to bol aj prípad Nova Rocku 2016. Našťastie nás ale čakalo aj niekoľko veľmi príjemných prekvapení. Poďme teda zhodnotiť jednotlivé vystúpenia.
Zdroj: Novarock.at / Volume.at Štvrtok: nespoznaný Maynard a famózny Korn
Maynarda Jamesa Keenana považujem za jednu z najdôležitejších persón novodobej rockovej histórie, fascinujúcu legendu, ktorú rešpektujem aj keď so svojou domovskou kapelou nevydala album už desať rokov. Kult jeho osobnosti je uctievaný najmä doma v Spojených štátoch, kde Tool ako i ostatné Maynardove projekty koncertujú najčastejšie. Puscifer je elektronický projekt, ktorého je tento drobný muž s veľkým hlasom jediným stálym členom, dá sa teda považovať za projekt sólový. Napriek veľkým očakávaniam jeho v poradí len ôsmy európsky koncert zanechal rozpačité dojmy. Najmä kvôli publiku. Keenan sa v myšlienkach azda vrátil o štvrťstoročie dozadu, pretože tak málo ľudí pod pódiom nevidel snáď od čias pred vydaním Opiate (1992).
Tá hŕstka mladých Rakúšanov nastúpená v prvých radoch túžobne očakávala obľúbencov Billy Talent a na experimentálnu elektroniku, ktorej prezentácia bola veľké teátro, nemali kapacity. V strede pódia stál ring, v ktorom medzi sebou bojovalo päť superhrdinov - zápasníkov, ktorí fanúšikov zaujali viac než hudba a ľudia tlieskali smrtiacim dorážkam na podlahe, nie gradácii piesne Grand Canyon či textu The Remedy. Samotný koncert sa začal nástupom kapely bez akejkoľvek spätnej väzby a skončil po 55 minútach za vlažného potlesku. Po koncerte sa ma jeden z návštevníkov pýtal, že či to naozaj pred ním stál ten spevák z Tool. Inde som zachytil poznámku v zmysle "myslel som, že to je rakúska kapela". Odchádzal som však s príjemným dojmom. Nikdy by mi totiž nenapadlo, že svojho najobľúbenejšieho hudobníka uvidím z tak tesnej blízkosti, ako sa mi to podarilo v Nickelsdorfe. (ak)
Zastúpenie na festivale mali aj Vikingovia. Asi je vám jasné, že reč bude o Švédoch Amon Amarth, ktorí svojím melodickým deathom dokážu rozprúdiť nejedno publikum. Nič iné sa nedalo čakať ani na Nova Rocku. Ich vystúpenie patrilo medzi príjemné prekvapenia, keď kvalitou zvuku, impozantnosťou pódia a nasadením prekonali nejedného headlinera festivalu a ich výkon by určite ocenil aj samotný Odin. Vyvážený setlist bol poskladaný prakticky z celej diskografie kapely. Fanúšikov rozohnili najmä skladby Deceiver of the Gods, Guardians of Asgaard, či záverečná Twilight of the Thunder God. (pm)
Kapela Billy Talent bola dlhé roky mojou veľkou "pleasure". Je to parádny punk rock, charakteristický skvelými zapamätateľnými riffmi a trošku otravným vokálom. Nesporne však skvelá festivalová kapela, ktorá si získala srdcia najmä mladších ročníkov. A bolo to zaiste právom. Ich vystúpenie bolo energické, bezchybné a v tom najlepšom význame krátke. Rýchla kadencia hitov mi jednoducho zabránila pozrieť sa na hodinky. Moje nadšenie však nezdieľali kritickejší kolegovia, ktorí si poklepávali po čele, keď ma uvideli spievať si slová Devil on My Shoulder, Red Flag či Rusted from the Rain. Odvtedy je Billy Talent mojou veľkou "guilty pleasure". (ak)
Naproti tomu slávnych nu-metalistov z mesta Bakersfield v Kalifornii som nikdy nejako extra neadoroval. Jasné, hiťasy ako Blind, Here to Stay či Got the Life poznám, no zároveň môžem s rukou na srdci potvrdiť, že po albume Untouchables (2002) som o tvorbe kapely Korn stratil akýkoľvek prehľad. V myšlienkach pred koncertom mi to však vôbec nevadilo. Rozhodol som sa, že si ho užijem a napravím si spadnuté kútiky úst z nepochopeného Pusciferu, Amon Amarthu a posmešných kamošov, ktorí mi s Billy Talentom nedajú pokoj. Však nejaké hity snáď zahrajú, nie?
To, čo sa nasledujúcu hodinku aj pol odohrávalo na pódiu, ma jedným slovom odrovnalo. Majstri Korn na čele s Jonathanom Davisom zahrali koncert, ktorý je snom každého fanúšika. Playlist bol podľa mňa čistou službou fanúšikom. Jednoducho prídeme, zahráme všetky najväčšie hity, ktoré ľudia milujú a je to! Koho zaujíma dubstep? Hater bola jedinou novou skladbou, ktorá je však vynikajúca a perfektne zapadla medzi silné single z minulosti Falling Away from Me, Did My Time či Y'all Want a Single. Fandovia v predných radoch sa šli pomiasť pri tónoch pokrúteného intra z albumovej dvojky Twist, ktoré bolo malým vokálnym cvičením. Mohli by sme sa baviť, ktorý z množstva hitov kapela vynechala, a že je to škoda, ale bolo by to zbytočné. Korn sú skrátka fantastickí a ich profesionálna show s doslova chrumkavým zvukom spravili zo štvrtkového večera veľký koncertný sviatok. Hneď v nultý deň sme si zároveň užili najlepší koncert celého festivalu. Ale to sme zatiaľ nevedeli. (ak)
Zdroj: Novarock.at / Volume.atSpevák kapely Korn Jonathan DavisPiatok: Garbage jemne za horizontom a sklamanie legendárnych punk-rockerov
O zvyšnom programe sa píše o čosi ťažšie. Nevyvážený lineup sa snažil zavďačiť každému, čo malo za následok, že ste na koncerte stretli veľké množstvo ľudí, ktorých daný interpret nebavil. Masa desiatok tisíc ľudí je poriadne rôznorodá, no mohli si vyberať len medzi dvomi možnosťami. Na tak veľký festival je to skrátka málo. Tretí stejdž patril skôr menej známym kapelám, takže naň zavítali jedine "skalní" alebo úplní zúfalci.
Medzi piatkové vrcholy patrili Garbage, alternatívno-rocková legenda vedená nespútanou Shirley Manson. Za zmienku stojí aj bicmen Butch Vig, producent albumu Nevermind od Nirvany. Je úctyhodné, že táto škótsko(Shirley)-americká (všetci ostatní) kapelka funguje už 23 rokov bez zmien v zostave. Žiaľ, znovu bolo evidentné, že ľudia na hity Stupid Girl, I Think I'm Paranoid, či Cherry Lips reagovali unavene či nezaujato. Nepomohli ani kontroverzné reči speváčky typu "túto pesničku venujem ukrajinskej masérke, s ktorou som mala dnes sex". Od ružovovlasej copatej Shirley, ktorá čoskoro oslávi päťdesiatku, to nepríde nijako sexi. (ak)
V roku 2009 ste mali možnosť vidieť na Terchovskom budzogáni The Offspring a kto tam bol, vedel že sláva to bola nevídaná. O sedem rokov neskôr to už také horúce nie je a aj keď počuť songy z albumu Americana (1998) môže mať fajn nostalgický efekt, Dexterovi chlapci ten efekt spoľahlivo skazili svojou katastrofálnou interpretáciou. Kdejaký stredoškolský cover band by tú Have You Ever či Want You Bad zahral lepšie. Domrvené gitary, kedy Noodles nebol schopný chytiť správne baréčko v správny čas, bubeník Parada, ktorý vynechával celé doby (a paráda to teda nebola), no a Dexter, robiaci všetko možné, len nie intonujúci. Vyložene utrpenie sa na to dívať. Páni sú už skoršieho roku výroby a nemajú toľko energie ako v roku 1998. Iggy Pop by sa chytil za hlavu a napríklad žánrovo spriaznení NOFX zahrali o štyri triedy lepšie. Strašná obrovská škoda, ktorej nepomohol ani výber fantastických hitov. Keď vám obľúbenú skladbu naživo domrvia, pustíte si to radšej z CD. Ešteže máme ten Billy Talent. (ak)
Chuť na indie-popových Rakúšanov Wanda sme si nechali zájsť. Je síce fajn, že organizátori podporujú domácu produkciu (Alebo len plnia 30-percentné kvóty? Haha!), ale dať na medzinárodný festival ako headlinera v zahraničí prakticky neznámu kapelu je trochu rana pod pás. Namiesto toho sme sa vydali na menšie pódium skontrolovať, ako sa má David Draiman s kapelou Disturbed. Časy ich najväčšej slávy sú nenávratne preč, spolu s nu metalovým obdobím. Odkedy sa ale minulý rok znovuzrodili a vydali nový album, opäť sa dostali do povedomia. Do setlistu sa im zmestilo až 17 skladieb, vrátane niekoľkých coverov, v ktorých Draiman ukázal, že spievať stále vie. A ide mu to naozaj dobre. Za zmienku stoja najmä dve skladby - The Sound of Silence, pôvodne od dua Simon & Garfunkel a Killing in the Name (Rage Against the Machine), počas ktorej kapele na výpomoc prišiel aj Benji Webbe (Skindred), ktorý na festivale vystúpil v ten deň. (pm)
Sobota: keltskí punkáči a pocta legendám
Ďalšou perfektnou typicky festivalovou kapelou sú americkí Dropkick Murphys, ktorí svoj punk rezli írskym folklórom a ich produkcia je perfektnou tancovačkou na letný večer so silnými štadiónovými refrénmi (The Boys are Back, Rose Tattoo). Pred hlavným ťahákom sobotňajšieho večera naladili na pozitívnu vlnu a boli jednou z tých kapiel, od ktorých dostanete oveľa viac, než očakávate. (ak)
Aj keď Alice Cooper nepatril medzi hlavné hviezdy, bolo psou povinnosťou absolvovať vystúpenie tejto legendy. Každému, kto tak učinil, bolo odmenou perfektné a prehnane teatrálne predstavenie - presne tak, ako sa to na zakladateľa shock rocku patrí. Ak ste jeho koncert ešte nezažili, tak najlepšie bude, keď si predstavíte akýsi hororový muzikál s gilotínami, monštrami, maskami a skvelým hudobným výkonom. Celé vystúpenie navyše vyvrcholilo poctou muzikantom, ktorí nás už bohužiaľ opustili. Vychutnať sme si tak mohli aj Pinball Wizard od The Who, Fire od Jimiho Hendrixa, Suffragette City od Davida Bowieho a Ace of Spades od Motörhead (pretože inú skladbu asi nenahrali...). Mimochodom, spev si v poslednej menovanej na starosť zobral basák Chuck Garric a ak Lemmy načúval, určite sa mu na tvári objavilo niečo, čo vzdialene pripomínalo úsmev. Bodkou na záver bol - ako ináč - song School's Out s útržkami Another Brick in the Wall od Pink Floyd. Ako prídavok sme ešte dostali Elected a s veľmi dobrým pocitom sme mohli čakať na poslednú kapelu večera. (pm)
A čakať, a čakať, a čakať... Je síce pravda, že Cooper svoje vystúpenie o pár minút predĺžil. Rozhodne to ale nebola pol hodina - presne toľko si totiž páni z Volbeat dali načas. Nikdy sme sa netajili, že nepatríme medzi veľkých fandov tejto dánskej kapely, ktorú posilnil aj Rob Caggiano (áno, ešte stále nosí tú čiapku). Po inštrumentálnej stránke to majú zvládnuté naozaj super. Aj sa fakt snažili chalani. Ale už od začiatku sme žartovali, že budeme tipovať, počas ktorej skladby odídeme. A naozaj nechýbalo veľa. Pokročilý čas, vyčerpávajúce výkyvy počasia, monotónny spev a jednotvárne skladby nám na nálade rozhodne nepridali. (pm)
Zdroj: Novarock.at / Volume.atAlice Cooper na Nova Rocku 2016Nedeľa: nepochopení Deftones a nepodarení Red Hot Chili Peppers
Najnáročnejším dňom celého festivalu bola pochopiteľne nedeľa. Postapokalyptická krajina plná odpadkov vhodne doplnená potácajúcou sa mládežou bola ako vystrihnutá zo seriálu Walking Dead. Príjemne nepôsobili ani pretrvávajúce výkyvy počasia, ktoré akoby kopírovali lineup. Moderný hard rock v podaní Gary Clark Jr. sprevádzalo ešte slnko, ktoré ale čoskoro vystriedal dážď a nemecké duo Mono & Nikitaman.
Únik sme nenašli ani na červenom pódiu, ktoré takmer celý deň patrilo metalcoreovým kapelám (The Amity Affliction, We Came as Romans, Killswitch Engage a Heaven Shall Burn). Ak by sme k dispozícii nemali rozpis kapiel, bolo by ťažké rozoznať, kto práve hral. Spoločným znakom bola prvoplánová tvrdosť, primitívnosť a neuveriteľne prehnaná vulgárnosť. Príjemným spestrením boli iba poľskí black metalisti Behemoth, ktorí dokázali prekvapivo prilákať dosť veľký dav. Nechýbal "corpse paint", ohne, pentagramy, ani umelá krv. A k tomu solídny výkon a skladby ako Ora Pro Nobis Lucifer, Ov Fire and the Void, či Messe Noir. (pm)
Na modrom stejdži poobedie spríjemnili už spomínaní americkí punk rockeri NOFX. Ich nenútený prejav, skromné pódium a hutná dávka politickej nekorektnosti na festivale vynikali. Fanúšikovia výborne reagovali aj na sprosté narážky členov kapely ("Počkať! Rakúsko nie je súčasťou Nemecka?" / "Všetci predsa vedia, že je to Maďarsko..."). Aj hudobný výkon bol veľmi dobrý. The Offspring by si z nich mohli brať príklad. (pm)
Soundtrack k západu slnka ochotne sprostredkovali živelní Kalifornčania Deftones. Až na drobné technické problémy svoju úlohu zvládli výborne a okrem starých hitov (My Own Summer, Diamond Eyes, Digital Bath) zahrali aj viacero noviniek z albumu Gore (Hearts/Wires, Prayers/Triangles, Rubicon). Frontman Chino Moreno nenechal nič dlžný svojej povesti a mnoho času strávil pri divákoch (alebo dokonca na nich). Na prvý pohľad chudobná scéna tak upriamila pozornosť na to, čo bolo na ich koncerte najpodstatnejšie - samotná kapela a jej hudba. Celému koncertu tak chýbalo len jediné - fanúšikovia. Pred pódiom by sa ich síce dalo spočítať na niekoľko desiatok tisíc, väčšina z nich sa však rozprávala, popíjala pivo a čakala na vyvrcholenie podujatia. (pm)
Tým malo byť vystúpenie excentrických Red Hot Chili Peppers. Práve oni boli hlavným ťahákom a - ako to už býva zvykom - v ich čase už nehral nikto iný. Pozornosť všetkých prítomných sa upriamila na pódium vybavené množstvom svetiel a piatimi obrazovkami. Krátko po pol desiatej sa dotmolili všetci členovia. Anthony Kiedis s typickými fúzikmi, Chad Smith so šiltovkou, ktorá mu už zrejme prirástla k hlave, nenápadný Josh Klinghoffer, ktorému by ste na ulici hodili euro do klobúka, a samozrejme Flea. Jeho asi veľmi opisovať netreba. Práve on bol už tradične najvýraznejšou osobnosťou a jeho basácke umenie držalo vystúpenie celej kapely nad vodou. Za bicími mu dobre sekundoval Smith. Z frontmana Kiedisa som mal skôr pocit, že bol na koncerte len krovím a jeho spevácky výkon by neustál ani v lokálnej karaoke súťaže. Za zmienku stojí napríklad domrvený refrén Dani California. Anthony sa zrejme niekam ponáhľal, takže spievať začal o dve doby skôr.
Najväčším - a najpočuteľnejším - problémom bol však posledný prírastok do zostavy RHCP. Gitarista Klinghoffer, ktorý po dlhých rokoch vystriedal excelentného Johna Fruscianteho, mal čo robiť, aby stíhal hrať. Aj keď niektoré skladby boli zámerne spomalené, na výkon svojho predchodcu sa skrátka nechytal. V skladbe Snow (Hey Oh) dokonca pravidelne vynechával, až sa nakoniec dal trochu tichšie a tváril sa, že na pódiu nie je. Aby som mu ale nekrivdil, novšie skladby (Dark Necessities, The Getaway, We Turn Red) mu sedeli omnoho lepšie. Užíval si aj improvizácie, ktorými kapela rozhodne nešetrila, a v ktorých opäť vynikal predovšetkým Flea a dravý zvuk jeho basy.
Kapela si napokon všetko vyžehlila nesmrteľnými hitmi, ktorých slová má každý vryté do mozgovej kôry. Pri skladbách Can't Stop, Scar Tissue, Californication, či By the Way naskakovali zimomriavky, keď mnohotisícový dav spieval tak hlasno, že speváka vlastne ani nebolo treba. V prídavku ešte Josh pridal sólový cover Tonight od Iggyho Popa. Potom nasledovali skvelé stariny Under the Bridge a Give It Away. Miesto rozlúčky dali RHCP dvojminútovú "jam session", po ktorej už nasledoval len pompézny ohňostroj a nastal čas vrátiť sa do reality. (pm)
Celkovo teda máme z ostatného ročníka Nova Rock trochu zmiešané dojmy. Lineup bol síce najslabší za posledných pár rokov, na druhej strane prilákal rekordnú návštevnosť. Festival prvýkrát pôsobil preľudnene, ale organizačne bol zvládnutý veľmi dobre. Zostáva nám len dúfať, že organizátori popri snahe zarobiť nezabudnú ani na náročnejších divákov, ktorým nestačí len kontinuálne sa nalievať za zvukov ľahko stráviteľných kapiel.
Zdroj: Novarock.at / Volume.at Autori: Pavol Magic (pm), Adrián Kozák (ak)
Foto: Novarock.at / Volume.at
Súvisiaci interpreti: Korn, Red Hot Chili Peppers
