Už 15 rokov sa milovníci jazzu môžu každý rok tešiť okrem jesenných Bratislavských jazzových dní aj na ich menšiu jarnú verziu. V druhom "post-covidovom" ročníku jarných džezákov stavili organizátori na veľké meno. Legenda Stanley Clarke bol nesporne dobrou voľbou, na festival priniesol fúziu jazzu a rockovej hudby a poriadnu dávku energie.
Priznám sa, že moje prvé stretnutie s jazzom si úplne nepamätám. Dostal som sa k nemu nejakým zvláštnym spôsobom skrz kapely, ktoré žáner šalamúnsky miešali s rockovými prvkami, ktoré mi boli bližšie. Vtedy som ešte nevedel, ale volalo sa to fusion.
Medzi prvé jasné spomienky však viem spoľahlivo zaradiť obal platne, na ktorej je dominantná letiaca čajka v pozadí s mierne rozmazaným azúrovo-zeleným morom, oblohou a kúskom tmavej pevniny. Skúsený jazzman určite rozpoznal, že ide o nahrávku Chicka Coreu Return to Forever. Je to zároveň názov albumu aj projektu, ktorý klávesový génius rozbehol v roku 1972.
Stálicou formácie bol okrem Coreu, ktorý sa, bohužiaľ, nedávno už pobral k nekonečnu, aj Stanley Clarke. Ten dal v nezabudnuteľnej zostave jazzovej base úplne nové chute. Skúsený hudobník bol hlavnou postavou tohtoročného jarného vydania džezákov a poctu vzdal aj Coreovi. Postaral sa o skvelý večer nielen pre publikum svojich rovesníkov. Energiu a vášeň, ktoré z neho sršia na pódiu, mu môžu závidieť aj omnoho mladší hudobníci a poslucháči.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Napätie a minimalizmus
Poďme ale pekne po poriadku. Večer otvárala domáca zostava Altar Ensemble na čele so saxofonistom Nikolajom Nikitinom a klaviristom Ľubošom Šrámekom. Tí propagovali svoj nedávno vydaný album Directions & Connections. Početná formácia s prizvanými hudobníkmi s rutinou striedala atmosferické plochy dlhých súzvukov akustických nástrojov s ťažkými groovmi kontrabasového veterána Juraja Grigláka a bulharského perkusionistu Kirila Stoyanova, ktorý éterickú dažďovú marimbu striedal s cajonom.
Kapela bola poskladaná veľmi dobre a aranžmány boli miestami očarujúce. Ďalšími umelcami, ktorí dokresľovali atmosféru skladieb, boli Lucia Harvanová (husle), Oskar Török (trúbka), Sisa Michalidesová (flauta), Peter Preložník (klávesové nástroje), ktorý sa na albume Directions & Connections postaral o postprodukciu.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Počas koncertu konferoval Nikitin, ktorý dal k skladbám a ich názvom stručný výklad, ktorý pošťuchol abstrakciu inštrumentálnych kompozícií určitým smerom. Ja osobne mám takéto podnety rád. Priblížil napríklad homonymá v názve skladby Lazy Lady, ktorý má svoj jasný význam v angličtine, no prvá pasáž piesne reflektuje skôr na slová v slovenčine "lazy" a "ľady". Skladba Soul Points zase odkazuje na miesta, ktoré si zapamätáme vďaka stretnutiam s ľuďmi, ktorých máme radi. Pri tejto pesničke si tak na pekný hudobný podmaz môže každý zo spomienok vytvoriť svoj vlastný príbeh.
Ďalšia interaktívna hračka je Griglákova pieseň Petrichor. Kto by nevedel, je to termín pre zemitú vôňu, ktorá vzniká, keď zaprší. Pieseň prešla plynulo do skladby Johna Coltranea After The Rain. Hudba Altar Ensemble je plná napätia, miestami by som si ju vedel predstaviť aj ako podmaz do umeleckého filmu. Je to moderný a inteligentný jazz, a za mňa veľké plus, že tieto méty dosahuje bez akýchkoľvek elektronických komponentov, len za pomoci akustických nástrojov.
Určite preto návštevu koncertu Altar Ensemble odporúčam. Je otázkou osobného vkusu a aktuálneho rozpoloženia, či si poslucháč vychutná každý jeho moment – malou výčitkou, ktorá mi v utorok občas prebehla hlavou, by bolo, že nie každá plocha pre sólovú improvizáciu bola dostatočne zaujímavá a opodstatnená. Najviac som si vychutnal spoločné pasáže, nazvem ich "zacyklovačky", ktoré mi trochu pripomenuli obdobie minimalizmu na spôsob Eberhardta Webera a ľudí, ktorí sa pohybovali v jeho gravitačnom poli. V každom prípade ide o originálny jazzový projekt, ktorý by mohol osloviť náročnejšie jazzové publikum aj v zahraničí.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Hudobná múdrosť, mladá energia
Po asi hodinovom programe nasledovala krátka prestávka, po ktorej prišiel čas na úplne inú šálku kávu. Organizátor Peter Lipa si v predslove zaspomínal na prvú príležitosť, keď Stanley Clarke navštívil Bratislavu. Bolo to ešte v roku 1985 v PKO a bola to prakticky prvá veľká svetová hviezda, ktorá bola hosťom Bratislavských jazzových dní.
Udalosť tak mala s blížiacim sa koncom socializmu veľkú symboliku, čo umocňovalo aj to, že Clarke na koncerte zahral známu skladbu od Brucea Springsteena Born In The USA. "Vtedy bolo v móde na basovej gitare strielať, inými slovami slapovať. Do strún sa udieralo a vydávalo to krásne zvuky. Stanley bol v tomto matador. Na pódiu mal pripravenú aj druhú basgitaru a pozval si na pódium záujemcov, ktorý by si s ním spolu zastrielali," povedal Lipa. Pred 38 rokmi si s legendou "zastrieľal" aj Juraj Griglák, čo bola milá náhoda. "Prvýkrát sa ukázal práve tu a až potom išiel do filharmónie," uzatvoril uvádzací príbeh Lipa.
Hviezda večera začala koncert zhruba 20-minútovým šialenstvom, teda svojskou verziou skladby pôvodne od Georgea Dukea Brazilian Love Affair. V pesničke sa ukázal každý jeden člen kapely. Clarke okolo seba vyskladal zostavu z neznámych mladých, ale veľmi šikovných hudobníkov. Na klávesoch hral Beka Gochiashvili zo štátu Georgia, na saxofóne Emilio Modeste z Virginie a na gitare Colin Cook z Washingtonu. Ako "najstaršieho" člena predstavil iba 23-ročného bubeníka Jeremiaha Colliera z Chicaga. Skladbu s latinskoamerickým vibeom zdobili virtuózne sóla, v ktorých sa hudobníci doslova predháňali.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Moje obavy z toho, či Cook dokáže zahrať zverstvá Al Di Meolu, sa veľmi rýchlo rozplynuli po tom, čo to tento chodiaci arpeggiator rozbalil. Cook vyzeral ako mladý rocker z nejakého netflixového seriálu. Dlhé blond vlasy, "topgunky", štíhla postava, skrátka žiadny archetyp jazzmana. Aj tu však platí pravidlo nesúď knihu podľa obalu. Clarke ako správny basák komunikoval najviac s mladým bubeníkom, ktorému nechával počas celého koncertu patričný priestor na sebarealizáciu. Ten však tiež nebol prototypom jazzového bubeníka a bicie nehladkal. Tejto hudbe však ráznejší prístup vyslovene sedí.
Akurát to nesadlo až tak s priestorom Stars Auditoria. Pre tých, ktorí tento koncept nepoznajú, ide prakticky o cirkusové šapitó za bývalým Polusom dnes známym ako Vivo. Nejde teda vyslovene o ustanovizeň určenú na koncerty takéhoto rázu. Bicie som v úvodných minútach koncertu počul všade možne, len nie tam, odkiaľ zvuk vychádzal. Po čase som sa to však naučil filtrovať (alebo sa zvukárovi podarilo echá skrotiť) a koncert som si užil v plnej miere.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Po sólach omladiny prišiel na rad majster Clarke, ktorý ukázal, že sa právom radí k velikánom tohto nástroja. Spustil takú smršť tónov, prevažne v orientálnej stupnici, že zrazu spozornel aj ten, komu už koncentrácia upadala. Nedalo sa pozerať inde len na vyše meter deväťdesiat vysokého, štíhleho a veľmi vitálne pôsobiaceho pána v strede pódia. Po tejto skladbe zobral frontman do ruky svoju typickú basu Alembic a s kapelou odohrali už skladbu Chicka Coreu zo sedemdesiatych rokov Beyond the Seventh Galaxy. Tachometer pre BPM však ukazoval oveľa vyššiu hodnotu než tomu bolo v pôvodnej albumovej verzii. Pre mňa to bol vrchol predstavenia. Skladbu od Return to Forever v tom najlepšom období zahrali excelentne a úplne som vedel precítiť a stotožniť sa aj s názvom tejto kompozície.
Nasledujúcou pesničkou si uctil idola Charlesa Mingusa prerábkou skladby Good Bye Pork Pie Hat. Išlo o ďalšiu zložitú kompozíciu popreplietanú improvizáciami, po ktorej nasledovala Clarkova autorská pieseň School Days. Ide o hravú, priam punkovú pesničku, v ktorej si to hudobníci očividne užívali a Clarke si tu konečne aj prvýkrát "zastrielal".
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Nasledovala ďalšia "Coreovka" No Mystery, ktorá je na základe Stanleyho slov jeho obľúbená. Ide tiež o komplikovanú pieseň, v ktorej v tom čase zažiaril svojou hrou Al Di Meola. Cook vytiahol akustickú gitaru a zjavne sa schyľovalo z jeho strany k veľkému finále. Mladý inštrumentalista mal síce istý čas pravdepodobne problémy s nástrojom či technikou, lebo sa utiahol do backstageu, kde očividne niečo riešil s technikmi. Následne sa však na finále vrátil na pódium a predviedol skvelý výkon, po ktorom padali sánky.
Samotný koncert síce trval jeden a pol hodinu, dokopy však odznelo len asi šesť skladieb. Určite to nebolo nič pre človeka, ktorý si k jazzu zatiaľ len hľadá cestu, ale skôr pre skúseného "používateľa", keďže minimálne kompozície Chicka Coreu sú plné rôznych rytmických a harmonických mindfuckov. Spojenie skúseností, hudobnej múdrosti a mladej energie bolo chutným koktejlom, ktorý pri jazz fusion funguje skvele. Ako som už spomenul, nejde o čistokrvný jazz, ale jeho rebelskú, rockovú verziu, do ktorej sa toho "zmestí" omnoho viac než tzv. "walking bass", či swingový beat. Koncert hodnotím veľmi pozitívne a teším sa až sa Clarke opäť zatúla do našich končín.
Autor: Tomáš Garai
Súvisiaci interpreti: Stanley Clarke
