Po reportáži z prvej polovice festivalu Sziget vám prinášame jej pokračovanie. Od 10. do 12. augusta bolo podujatie plné zaujímavých koncertov, ktoré neskazilo ani chladnejšie počasie či nižšia návštevnosť. Nie všetky vystúpenia však naplnili očakávania.
Obrovské rozdiely aj medzi headlinermi
Piatkový večer patril najmä formáciám The xx a The Stone Roses. Tento výber však predstavoval do ucha bijúci kontrast, a tak zatiaľ čo prví menovaní predviedli maximálne vypäté, pocitovo gradujúce vystúpenie; druhá menovaná legenda viditeľne zaspala v 90. rokoch a neukázala takmer nič zo svojho brit-popového umenia. Starším pánom chýbalo nasadenie, ale publikum si ich odrhovačky zaspievalo celkom rado. Treba však povedať, že generačne mladší mládenci (a veľmi sympatická deva) si museli získať srdcia tých, ktorí prahnú po hlbokých myšlienkach a osobných výpovediach. Spojenie takmer post-rockového ladenia gitár a silných melódií vo mne zarezonovalo až tak, že som tejto kapele podvedome prisúdil škatuľku post-pop.
S niečím podobným sa v sobotu predstavil pesničkár Fink, ktorému sekundovala výborne zohratá kapela. Moderátor uviedol Angličana ako výnimočného pesničkára a nemýlil sa. Vystúpenie malo všetky atribúty potrebné k tomu, aby z človeka vyžmýkalo kadejaké marazmy a zostalo v ňom iba to čisté a ľudské. Maximálne sústredenie, spev či skôr rozprávanie a pesničková vyzretosť - to nemohlo skončiť ničím iným, než katarziou väčšiny prítomných. Anglickú ojedinelosť v ten deň potvrdil aj elektronický Leftfield, ktorý si na publikum posvietil výbornými vizuálnymi efektmi.
Atmosféru anglickej soboty narušili hlavné "atrakcie" Sum 41 a Snoop Dogg. Prví zahrali nadupaný neo-punk, ktorý bol síce melodický, no od pravého drsného punk rocku mal veľmi ďaleko. Americký raper to na divákov skúsil z playbacku a napodiv mu to vyšlo. Roztancovanému davu stačilo, že vidia starého dobrého Snoopyho naživo a že sa môžu vlniť v monotónnom rytme.
Veľkú úctu si naopak zaslúžia The Horrors, ktorí kombinujú post-punk, shoegaze a alternatívu, no pritom znejú skutočne rockovo. Poctivé vystúpenie depresívnych chalanov v čiernom miestami pripomínalo začiatok 80. rokov, kedy v Británii operovala trojica Joy Division, The Cure a Killing Joke, no väčšina nápadov pochádzala z modernej školy. Vynikajúcu bodku za predposledným dňom urobili na menšom pódiu legendárni pub-punkeri The Pogues, kombinujúci keltské motívy s dravým rockom. Ani po 30 rokoch nestratila kapela nič zo svojej energie. Ich vystúpenia na Szigete vždy patria k silným zážitkom.
Viac fotografií z festivalu Sziget 2012
Aj Slováci mali na Szigete zastúpenie
Ani záver festivalu sa nezaobišiel bez dosť podstatných rozdielov. Na jednej strane tu boli médiami tlačení a značne podpriemerní Američania LMFAO, na strane druhej ponúkli organizátori umelecké lahôdky v podobe vystúpení Lamb a The Ting Tings. Lamb ma dostali do kolien vďaka temnému zvuku, kde pulzoval trip-hop a ambient Andyho Barlowa, v strede sa vznášala ezoterická gitara a čosi neurčito sláčikové, a zvrchu celej zmesi kraľoval fantastický ženský hlas Lou Rhodes.
Neuveriteľný zážitok umocňovali improvizácie, ktoré preniesli skladby do ďalších dimenzií a napriek tomu v nich neboli hluché miesta. Pred prídavkom kapela neodišla z pódia, pretože Andy navrhol, že sa budú tváriť ako keby ich publikum volalo späť. Hneď nato prišlo zdrvujúce finále a o titule najlepšieho koncertu 20. ročníka Szigetu bolo aspoň pre mňa rozhodnuté. O záverečný akt na pódiu A38 sa postarali obľúbení The Ting Tings. Výborná šou, skvelé pesničky, parádny spev, no v porovnaní s elektrizujúcim vystúpením Lamb tomu čosi chýbalo. Každopádne išlo o profesionálny výkon.
Za zmienku určite stojí aj slovenská blues-rocková kapela Joint Venture, ktorá sa prezentovala na pódiu Blues Kocsma. Hŕstka fanúšikov dokonca tancovala blízko stageu a celkom slušná návštevnosť ma priviedla k záveru, že Slováci reprezentovali svoju krajinu so cťou a hanbu určite neurobili. Kapela veteránov čerpala hlavne zo 60. rokov, o čom svedčila i cover verzia creamovskej Spoonful. Perličkou určite je i to, že počas jedného z koncertov pri hlavnom pódiu vytŕčala z publika slovenská vlajka. Aj keď iba nakrátko a ojedinele, ale pri viacnásobne vyššom počte britských, holandských, írskych, talianskych a nemeckých zástavách sa nestratila.
Viac fotografií z festivalu Sziget 2012
Bilancia na záver
Počasie nerobilo problémy, koncerty bežali podľa harmonogramu až na pár presunov, zásoby jedla a pitia boli prakticky nevyčerpateľné, nikde sa netvorili kolóny, hygiena sa držala vyššie nad priemerom podobných podujatí a komfort pre diváka zabezpečilo množstvo informačných centier. Hudobné žánre však boli vyvážené dosť neproporčne. Napríklad metaloví fanúšikovia tento rok vyšli naprázdno, pretože organizátori im ponúkli iba priemerné kapely. V nedeľu to z biedy nevytrhli ani Amon Amarth hrajúci so zlým zvukom a bez štipky fantázie. Treba však oceniť, že priestor dostala vážna hudba, opera, nu-jazz, dubstep či šansón.
Novinkou oproti predošlým ročníkom bola platba všetkými možnými druhmi kariet a priamy prenos zo stageu A38 na Youtube. Návštevnosť však nedosiahla čísla z predošlých troch ročníkov (v roku 2009 navštívilo Sziget rekordných 390 000 návštevníkov), čo mnohí prisudzovali slabšiemu výberu interpretov a headlinerov. Napriek tomu nemožno 379 000 platiacich divákov považovať za neúspech. Medzi nimi sa po prvýkrát objavil aj 76-ročný Michael Eavis, zakladateľ legendárneho Glastonbury, ktorý prehlásil, že "Sziget je hudobne pestrejší a zrejme i oveľa viac čistejší než Glastonbury". Už teraz sa však budúci návštevníci možu tešiť na to, ako Sziget v roku 2013 vykročí do tretej dekády svojej existencie.
Autor: Marek Danko
Foto: Martin Laškovský
