Kedy naposledy ste si mohli povedať, že hudba, ktorú práve počúvate je nevšedná, originálna, živelná či úplne odlišná od "bežného štandardu"? Pre mnohých ľudí to bolo práve v pondelok 7. apríla, keď mali možnosť zočiť na jednom pódiu najrozličnejšiu zmes zvukov, obrazov či hudobných emócií. V petržalskom Klube za zrkadlom vystúpili bratislavskí Longital so zahraničným, francúzsko-japonským zoskupením s názvom Volapük. A aby toho nebolo málo, o vizuálnu podobu na plátne sa postarali obrazoví majstri VJ Kufrík Brothers.

Akcia uskutočnená v spolupráci s Francúzskym inštitútom predstavila Bratislave už kultovú hudobnú skupinu Volapük v zostave Takumi Fukushima (spev, husle), Michel Mandel (basklarinet), Guillaume Saurel (violončelo), Guigou Chenevier (bicie). A hoci sa častokrát označujú ako džezová formácia (súvisí to aj so vznikom zoskupenia priamo na jednom džezovom festivale), ich nepredvídateľná hudobná zmes sa vymyká akémukoľvek škatuľkovaniu.

Japonská speváčka a huslistka Takumi Fukushima, prirovnávaná tiež k Ive Bittovej, zbierala svoje hudobné skúsenosti už predtým a to v japonskej alternatívnej legende s názvom After Dinner. Dnes sa jej meno spája práve s nevšednou formáciou Volapük. Zaujímavosťou je, že Takumi celý bratislavský koncert odspievala a odohrala s bosými nohami.

Volapük, alebo svetová reč, je spojením hneď niekoľkých žánrov, ktoré možno označiť ako hudobnú avantgardu. Kým na jednej strane pôsobí formácia zohrane, na druhej akoby sa na vás valilo niekoľko odlišných zvukov, pripomínajúcich skôr hudobný súboj nástrojov. Energia a živelnosť, to sú "kúzla", ktoré všetky hudobné nevšednosti spájajú v jedno.

Využitie zvukov ako nafukovanie a vyfukovanie balóna či reťaze behajúcej po bicích nástrojoch G. Cheneviera, pripomínajúcej skôr pohyb hada, rozosmiali nielen ľudí z publika, ale i samotnú Takumi. Už o malú chvíľu však prišlo to, čo je pre Volapük bežné a to neočakávaná hudobná zmena. Kým pred chvíľou ste sa ešte smiali, teraz cítite ako vám prebieha mráz po chrbte pri zvukoch pripomínajúcich skôr vŕzganie dverí. A kým na plátne sa objavujú jednooké stvorenia behajúcej hydiny, rozmýšľate či sa koncert nezmenil v hororový film. Aj tieto pocity nám ponúkli francúzsko-japonskí hostia počas svojho vyše hodinového koncertu.

Po kratšej prestávke pokračovali, už v miernejšom tempe, bratislavskí Longital. Dvojicu, ktorú tvorí Shina (speva, basgitara)a Daniel Salontay (spev, gitara, slák) doplnili virtuálne prítomní elektronickí spoluhráči Xi Di Nim a Lemur Jazz Mutant, tvorcovia všetkých ostatných potrebných zvukov a efektov.

Hneď úvodná pieseň s názvom 'Je čas ísť', či nasledujúca 'Výprava' s chytľavou pasážou kde Shina spieva "ak chceš zostaň alebo choď, môžeš ísť" ,akoby divákom/poslucháčom ponúkali možnosť rozmyslieť si svoju prítomnosť na koncerte. Tí čo ostali a nebojím sa povedať, že asi všetci, dostali možnosť zalietať si imaginárnym spôsobom po vlnách hudby Longitalu.

Rozdielnosť s ich francúzsko-japonskými hosťami bola viac než len badateľná. Prevažne pomalší hudobný charakter, príjemne ladené tóny s akoby upokojujúcimi účinkami, to je len časť toho, čo ponúka Longital. Piesne plné obrazov, príbehov či vecí, nad ktorými sa nezamýšľame, hoci sú pre nás bežné, dotváralo plátno plné života za vizuálnej pomoci už spomínaných VJ Kufrík Brothers. A hoci už na začiatku koncertu privítal Daniel Salontay publikum so slovami "naše piesne sú o láske", nechýbalo im srdce ani v ich prevedení. Piesne boli precítené, príjemné.

A pre fanúšikov či tomu, komu sa piesní málilo, mám dobrú správu. Už v lete sa Longital pustia do nahrávania nového albumu, ktorý by mal oficiálne vyjsť 15. októbra, pod ich vlastnou značkou Slnko records.

Text: Eva Brezovská
Foto: Michal Škop