Výročie Nežnej revolúcie sa dalo osláviť mnohými spôsobmi. Niekoľko stoviek nadšencov folk rocku sa rozhodlo pre koncert Glena Hansarda v Istropolise. Na základe búrlivých reakcií po dva a pol hodinovom megakoncerte svoje rozhodnutie pravdepodobne neoľutovali.
Fanúšikov oboch kapiel však musel prekvapiť na novom, odbornou verejnosťou skvele prijatom sólovom albume This Wild Willing, na ktorom sa predstavil ako starý rozprávač à la Tom Waits. Nech vás ale albumová verzia skladieb nezmätie, Glenovým hrdlom totiž pravdepodobne nepretieklo také množstvo whiskey ani cigaretového dymu. Na koncerte spieva pesničky stále bravúrne s veľkou istotou aj pri najvyšších polohách.
Staré pesničky sú mŕtve
Koncertný večer naštartovala ďalšia írska hudobníčka Nina Hynes z Dublinu, ktorá má k Hansardovi zjavne blízko. Dokonca majú vo svojich kapelách toho istého gitaristu, Američana Roba Bochnika, ktorý hrával aj s oboma vyššie spomenutými skupinami Glena Hansarda.
Nina Hynes je umelkyňa, ktorá vie z minima nástrojov vyčarovať maximálny efekt. Tretím členom jej tria bola introvertne pôsobiaca Ruth O'Mahony Brady alias Romy, ktorá implementovala do hudby okrem zvukov vesmírnych lodí či rôznych beatov aj skvelé harmónie a to nielen na spev ale aj pískanie. V harmonizovaní spevov exceloval aj Bochnik, v dobrom spomínam aj na jeho flažoletové loopy a trochu mi je ľúto, že mu Hansard v rámci svojho koncertu nedal väčší priestor prejaviť sa.
Speváčka, ktorá počas koncertu prestriedala klavír, ukulele aj gitaru, počas jedného z príhovorov priznala, že v Bratislave bola naposledy pred jedenástimi rokmi a že nič z jej tedajšieho repertoáru nezahrá. "Priniesla som vám len nové skladby, staré pesničky sú mŕtve," povedala Nina, ktorá skutočne pôsobila dojmom nekompromisnej umelkyne - možno miestami aj nepochopenej. Jedným z vrcholov jej krátkeho polhodinového setu bolo spočiatku márne, ale nakoniec celkom vydarené rozospievanie publika pochmúrnou skladbou s odhodlaným refrénom Unfuck The World.
Zašlo to príliš ďaleko
Glen Hansard a jeho "folkový orchester" odštartovali svoj koncert s veľkou energiou. Spevák dokonca vo vášnivej chvíli počas úvodnej piesne z nového albumu I'll Be You, Be Me skoro roztrieskal gitaru a hneď po skončení parádneho prvého čísla Glen s dávkou zveličenia svojmu nástroju diagnostikoval smrť. "Snažil som sa robiť rock'n'roll, ale zašlo to príliš ďaleko," poznamenal pesničkár so smiechom v hlase. Napokon sa gitara vrátila na pódium v poriadku až na tretiu pesničku My Little Ruin z albumu spred štyroch rokov.
Hneď prvá skladba teda ukázala nielen to, že na šoumenstve Glena Hansarda sa nič nezmenilo, ale aj približné hudobné smerovanie koncertu. Veľké zastúpenie hudobníkov povoľovalo veľa priestoru pre vymýšľanie a dynamika celej kapely mohla vystreliť naozaj vysoko, čo sa miestami aj darilo. Neviem, či to bolo mojím umiestnením, priestormi alebo ozvučením, ale pri tých najsilnejších pasážach mi, žiaľ, unikali jednotlivé nástroje a z pódia sa na mňa valila len obrovská masa nekonkrétneho hluku.
Už po niekoľkých skladbách zostal Glen na pódiu sám a predviedol v takejto skromnejšej podobe dve skladby. Prvou bola baladická pesnička Bird of Sorrow z roku 2012, pri ktorej sa doprevádzal hrou na klavíri a ukázal kvalitu svojho hlasu v intímnejšej polohe. Nasledovala energická Winning Streak, v ktorej bol úplne vo svojom živle. Country-rockovú gitaru dofarbil skvelý spev s rozsahom, chrapľákom aj čistým falzetom. Je skvelé, že skúša nové veci, ale toto je poloha, ktorá mu naozaj sedí a fanúšikov asi nikdy neomrzí.
Ďalšie silné momenty priniesli napríklad gitarové sóla majstra z Barcelony Javiera Masa, ktorý hrával aj s Leonardom Cohenom, či sóla známeho saxofonistu Michaela Buckleyho. Napriek tomu, že podmienkou umelca bol koncert na sedenie, niektoré skladby nenechali dlho čakať ani na prvé tanečné kreácie v predných radoch, čo sprvu vyvolalo konflikt, no následne ich legitimizoval aj samotný Hansard. Ten napriek plagátom ku koncertu, na ktorých bol znázornený ako namosúrený faun, prekypuje naživo žoviálnosťou a humornými príbehmi, ktoré sú miestami síce trošku dlhšie, ale podané s veľkým oduševnením a nadhľadom.
Jedným z nich bol jeho príbeh o prvej návšteve Slovenska z roku 2001, keď hral s The Frames v popradskej Christianii (video z koncertu) a v kine v Tatranskej Lomnici. "Išli sme na malý výlet do Vysokých Tatier a potom sme sa tu rozpadli," hovoril so smiechom Hansard. Kapelu vtedy opustil gitarista Dave Odlum, ktorého nahradil práve Rob Bochnik. "Bola to najlepšia vec, ktorú mohol urobiť. Cítil sa tak slobodne, až opustil kapelu, a ja som rád, že tak urobil. Lebo je úžasný a ide si vlastnou cestou," dodal Glen.
Po vyše dvojhodinovom koncerte plnom skvelých hudobníckych výkonov a Ninou sľubovanej mágie sa kapela vrátila naspäť na pódium a nad rámec plánovaného programu zahrala ďalších dvadsať minút, ktorých sa zúčastnila aj predskokanka. V závere koncertu odznela aj oscarová skladba Falling Slowly, ktorá je azda najznámejšou skladbou umelca a v írskom romantickom muzikáli Once ju spieval ešte s Markétou Irglovou. Pieseň bola napriek jej absencii silná a bolo vidieť, že ju Hansard nespieva len z povinnosti. Vystúpenie nakoniec definitívne ukončil netradičnou "uspávankou" Dream Baby Dream od americkej post-punkovej legendy Suicide.
Koncert ukázal, že Glen Hansard stále má čo povedať, chce to povedať, a chce toho hovoriť veľa. Niekedy aj po stránke hudobných aranžmánov, ktoré niekedy pôsobili dosť megalomansky a miestami naozaj kúzelne. Obľúbený pesničkár do Bratislavy priniesol naozajstnú hudbu, ktorá nestagnuje, charizmu a prierez svojou tvorbou naprieč všetkými obdobiami, vrátane starších piesní, ktoré našťastie nepokladá za mŕtve.
Autor: Tomáš Garai
Foto: Anthony Mulcahy - Facebook.com/GlenHansardMusic
