Máme za sebou obdobie firemnej socializácie na vianočných večierkoch. Ja som tentokrát svoju účasť na firemke minulý štvrtok zavrhol a vybral som si umenie, čím som pravdepodobne predišiel minimálne bolestiam hlavy a neistým ranným stretom pohľadov na pracovisku. Obohatil som sa však o večer plný modernej a zaujímavej hudby.
Sľubná premiéra s albumom CMYK
Obe kapely teraz na koncerte predstavovali svoje novinky - domáci svoj debutový album CMYK (recenzia) a hostia svoju tretiu nahrávku Mounaiki. Pri vstupe do klubu som sa hneď zastavil pri merch stánku, kde ma milo prekvapila vizuálna zrelosť a precíznosť oboch kapiel. Jerguš a Tammy už dávnejšie v spomínanom rozhovore pre Hudba.sk spomenuli, že vnímajú kapelu ako celok zvukových ale aj vizuálnych prvkov, ktoré na seba nadväzujú. Spomenuli aj, že obaja majú synestéziu, čiže jednotlivé hudobné, či zvukové impulzy si vedia spojiť s farbou. Nie je preto prekvapivé, že ich hudobná prvotina má názov spojený práve s touto skutočnosťou, CMYK je totiž farebný model, založený na miešaní štyroch základných farieb (azúrová, purpurová, žltá a čierna) využívaný pri tlačiarňach. Skladby na albume sa členia do týchto štyroch farebných skupín s individuálnou symbolikou.
"The Youniverse je bluesrocková kapela, ktorá si vás príde zjesť zaživa," vyjadrujú sa hudobníci odvážne na svojom instagramovom profile. Na pódium takmer presne v sľubovanom čase vyjdú štyria zjavne ambiciózni a sebavedomí muzikanti a mám pocit ako počas sledovania epizódy Columba: hneď viem, kto bude ten vrah, resp. vrahovia. I Dare Never Seize Your Fire je názov prvej skladby koncertu, ktorá je práve z novinky CMYK. Vlniace sa stredné tempo, postavené na rytme pripomínajúcom špagetové westerny, uzatvára na nahrávke purpurovú stať. Na koncerte dokonale spĺňa funkciu prvej skladby a zaujme razantným gitarovým sólom okoreneným pravdepodobne whammy barovými sci-fi prvkami na spôsob Toma Morella.
Popri nových veciach zaznelo aj veľa skladieb z ich staršej tvorby a bol to podľa sľubu na sociálnej sieti poctivý blues rock. Hudobné výkony jednotlivcov boli perfektné a charizma dvoch lídrov nepopierateľná. Akurát v niekoľkých skladbách na začiatku koncertu som mal výhrady k zvuku, kde dominovali nekonkrétne basové tóny a zanikal spev. Táto neplecha sa neskôr utriasla a "audio obraz" začal byť čoraz konkrétnejší. K vrcholom možno zaradiť skladbu Aftershock, ktorá vyniká na žltej časti albumu.
Naživo mi v podaní prvej kapely večera chýbala azda len väčšia miera toho experimentátorstva, ktoré hudobníci predviedli na CMYK-u. Večný problém pri hudobných postprodukciách v štúdiu je adekvátne ich podať naživo. Kapela má dve možnosti - buď vytvorí koncertnú chiméru ako napríklad Fallgrapp alebo sa vyberie rizikovejšou cestou a pokúsi sa vymyslieť si inak zaranžované koncertné verzie skladieb, výsledkom čoho môže byť aj sklamanie diváka. Pokiaľ je však jadro zdravé, niet čo riešiť, viď napríklad legendu, ktorá je momentálne v kurze - Queen. Tá na koncertoch nehrávala naživo azda najočakávanejšiu časť Bohemian Rhapsody, lebo to skrátka nebolo potrebné.
V počte štyroch ľudí si mladá kapela v MMC pri premiére svojho nového koncertného programu počínala hrdinsky a aj napriek menšiemu počtu divákov podávala výkony akoby bol klub plný. Set uzavrela ďalšou novinkou, otváračkou albumu Silver, ktorá momentálne dosť často znie na vlnách Rádia_FM. Koniec dobrý, všetko dobré, vraví sa, a takáto bodka naozaj chutila. Alebo teda bodkočiarka - netradične až po dohratí koncertu totiž ešte nasledoval oficiálny krst albumu. Tejto úlohy sa zhostila frontmanka My Baby, ktorá CMYK posypala trblietkami.
Zdroj: .Pavol PapačMy Baby v MMC, 13.12.2018 - viac fotiekRoztancovaná bluesová psychedélia
Pod druhú kapitolu večera sa podpísali holandskí súrodenci van Dijckovci s novozélandským gitaristom Danielom "Dafreez" Johnstonom. "My Baby je viac ako meno kapely. Názov vyjadruje alegorickú postavu, ktorá je v hudobnom príbehu kapely ústredná. Je to akási fantómová múza, výsledok spoločnej fantázie členov kapiel. Opísať by sa dala ako dievča v sedemdesiatych rokoch, ktoré sníva o tom, aby bola rebelkou a tanečnicou v rokoch dvadsiatych," uvádza kapela na svojej stránke. Dokonca aj názov novej nahrávky má celkom široký význam. Mounaiki znamená v slovníku kapely akési šamanské meno, hľadanie identity, ktoré vedie k transformácii. Kapela má zjavne dopodrobna vypracovanú filozofiu. Otázkou je, či tá filozofia je aj nejako prepojená s reálnym vyznením kapely, ale to je už silne subjektívna záležitosť.
V každom prípade je My Baby naživo veľmi presvedčivá formácia, ba nazval by som ju až takým "koncertným strojom". Na ich vystúpenia neodporúčam ísť vo vysokých opätkoch a s divadelným mini ďalekohľadom. Ich hudba má totiž silný vplyv na masívne rozhýbanie pohybového ústrojenstva. Napríklad neuplynulo ani päť minút koncertu a už sa predo mnou vlnila Katarzia. Pokiaľ by som ich hudbu mal vyjadriť v dvoch slovách napadlo by mi asi slovné spojenie techno blues. Pred rokom by som netušil, že takúto vec vyslovím, ale uznávam, že títo ľudia prišli na formulku, ktorá v praxi sakramentsky funguje. Po hodine síce človek ich vzorec rozlúskne a pokiaľ sa nechytil na vlnu, môže mu to prísť miestami aj fádne, väčšina ľudí sa však zjavne chytila a kapela vytvorila skvelú párty atmosféru s ezoterickým nádychom.
Nebola to však žiadna čajovňová hudbička. Skôr taká zdravá psychedélia s obrovskými basami a to dokonca bez basgitary, za pomoci gitarových efektov. Danielove prsty chodili po vyšľapaných pentatonických cestičkách veľmi obratne a so slideom sa taktiež nestrácal medzi tónmi. Kapela podstúpila v minulosti aj turné s "týpkom" Seasick Steveom, z čoho si Daniel určite zobral nejaké posolstvo. Jeho slideová hra mi miestami dosť pripomínala práve Steveov štýl. Musím ešte spomenúť speváčkin skvelý hlas so zaujímavým rozsahom a veľmi dobrú interakciu s bubeníkom, teda jej bratom, ktorého hra bola veľmi melodická a energická. Taký nizozemský techno-Bonham.
Obidve kapely predstavili svoj vizionársky pohľad na hudbu a ukázali, ako sa dajú využiť rôzne "krabičky" na dofarbenie hudobnej histórie. Spoločným menovateľom bol blues rock, ktorý reprezentovali najmä výrazní gitaristi kapiel. Slajdové ťahy, hendrixovské rhythm & bluesové rozklady, ostré funky riffy, či psychedelické fidlikanie s delayom, to všetko bolo organickou súčasťou hry gitaristov, ktorí majú vo farbách svojich nástrojov jasno. Dôležitým spojítkom oboch kapiel bol tiež živelný a senzuálny ženský element.
Nedá mi ale na záver nespomenúť aj jeden zásadný rozdiel medzi oboma kapelami, na ktorom som sa zhodol aj s mojimi spoluposlucháčmi. The Youniverse ma viac oslovili na ich novej nahrávke, ktorá je podľa mňa skvelou, konceptuálne aj zvukovo originálnou a vyzretou platňou s veľkým potenciálom na export do zahraničia. Ich koncertný výkon je tiež presvedčivý, ale váha misiek je u mňa predsa naklonená k nahrávke. Možno to chce len čas - viac odohratých koncertov novinkám určite prospeje.
U druhej kapely ma naopak zaujal skôr živý výkon. Ich albumy pôsobia oproti koncertom príliš uhladene, človek, ktorý ich nikdy nevidel hrať, nemôže pri počúvaní štúdiových nahrávok tušiť, čo sa v nich skrýva. Na pódiu, aj vzhľadom na bohaté koncertné skúsenosti a fakt, že išlo o jednu z posledných zastávok ich jesenného turné, pôsobili oproti domácej kapele zrelšie a interakcia s publikom bola tiež neporovnateľná. Obidve kapely sú však pozitívni hrdinovia, ktorí sa snažia vniesť do modernej hudby zásadové prvky. Hm... Alebo do archaickej hudby moderné prvky? To je asi jedno. Robia dobrú vec a keď má vyzerať budúcnosť rockovej hudby takto, tak za mňa veľké ÁNO.
Autor: Tomáš Garai
Foto: Pavol Papač
