Ikonická rocková hviezda, sexsymbol a módny guru Lenny Kravitz, ktorého hudobné klipy vládli českým a slovenským televíznym hudobným kanálom v skorom úvode tretieho milénia podľa očakávaní ovládol tretí deň festivalu Colours of Ostrava.

Ťah na istotu dramaturgii vyšiel, “Princov učeň”, ako Lennymu Kravitzovi niektorí hovoria, prilákal do ostravského hutného areálu Dolní Vítkovice okolo 50 000 návštevníkov, čím takmer naplnil kapacitu obľúbeného letného festivalového dejiska. Vystúpenie si nenechal ujsť ani prezident Petr Pavel, ktorý si áčkový koncert najväčšieho českého festivalu vychutnával z tribúny. 

Suverénny Kravitz vyšiel na stage verný svojmu oldschoolovému koženému looku so sieťovaným tričkom odhaľujúcim dokonalé svaly, v doprovode kapely a vokalistiek. Hneď vzápätí dokázal, že aj keď banger Are You Gonna Go My Way nepatrí medzi najmladšie, jeho štadiónový riff funguje s rovnakou dynamikou tak, ako fungoval v roku 1993, keď vyšiel. 

Koncert ako z veľkej knihy rokenrolu? Nie úplne

Podľa očakávaní prišlo na dokonalé muzikantstvo, počas ktorého Kravitz striedal gitary s basgitarami, rovnako tak niet čo vytknúť jeho fantasticky znejúcemu barytónu. Problémom klasického priamočiareho rokenrolového setu sa stali dlhšie pauzy medzi jednotlivými skladbami, dlhé sóla a žiaľ aj príhovory, ktoré pôsobili, akoby čerstvý šesťdesiatnik zapol autopilota s režimom náhodného generátora slov. “Let's grow, let's dance, let's have faith“ a podobné floskule zakončil celibát praktizujúci spevák tézou: “I think it's my first time here, in this location“, čím fanúšikov presvedčil akurát o tom, že sám netuší, kde sa vlastne nachádza. Lennymu to však odpustíme. Život na turné musí byť v istom slova zmysle ako život v inkubátore, a verím, že človeka môže mierne odtrhnúť od reality.    

Samotnú šou priviezlo na festival 7 kamiónov a tím 60-tich ľudí, opulentné efekty ako v prípade štvrtkovej šou Sama Smitha na rovnakom pódiu však chýbali. Organizátorom Colours určite odľahlo, že sa Kravitz medzi jednotlivými zastávkami turné presúva tourbusom a nie lietadlom. Globálny výpadok počítačových systémov prekvapil celý svet a z piatkového programu kvôli nemu vypadla napríklad speváčka Sevdaliza.

Multiinštrumentalista a producentský “sám-systém” v Česku koncertuje pravidelne a skutočne, na viacerých tvárach 40tnikov a 50tnikov, ktorí tvorili drvivú väčšinu prítomného publika bolo badať nadšenie a spokojnosť. Kravitz stavil setlist na istoty tak, aby zazneli všetky hity vrátane American Woman a Fly Away. Nejedného mladšieho diváka koncertu som naopak zazrel zívať, a po úvode sme sa aj my rozhodli narýchlo zabehnúť na Fresh stage, pozrieť si, aspoň na chvíľu, virálnu senzáciu Klangphonics. 

Klangstrofa

Žiaľ, to čo predviedlo nemecké trio za 10 minút našej prítomnosti sa nazvať inak nedá. Klangophonics sa preslávili počas Covidu záživnými videami, na ktorých hrajú fantasticky sprodukované, mimoriadne chytľavé elektronické kompozície na najrôznejších bizarnostiach, akými je ukulele, vínový pohár, vysávač, šiči stroj, futbalová lopta, najrôznejšie kongá a podobne. 

Hravý a originálny set, ktorý v popise na webe sľubujú aj samotné Colours však nahradil jednotvárny technoloop, ktorý je možné naklikať v trial verzii akéhokoľvek AI audiogenerátora za 15 sekúnd. Gitarista stojaci v centre pódia pôsobil, akoby netušil, čo na stagei robí, namiesto hrania na nástroji len sem-tam postláčal gombíky na DJskej konzole. A bubeník... Asi to radšej ďalej ani nerozoberajme. Mám úctu k všetkým hudobníkom, ktorí niečo tvoria, a ak by Colours avizovali, že pôjde o elektronickú šou na štýl rovného beatu s občasným elementom živého hrania na gitaru či občasným zaťukaním na bicie, nebol by to problém. Takto to však pôsobilo ako zavádzanie.

Je to však subjektívny názor, a taktiež subjektívne hodnotím, že sa Klangophonics stali mojím trestom za zvedavosť a za to, že potrebujem vidieť vždy všetko a nedokážem si užiť headlinerský set nerušene, od začiatku do konca tak, ako 80 % normálnych ľudí. 

Festival alebo megakoncert?

Horkú pachuť vylepšili štandardne výborní Berlin Manson, ktorí zaliali Fullmoon stage svojimi dekadentnými punkovými epopejmi postkapitalistických realít. Skoré ráno sme uzavreli v krásnom stane New York, kde nám do tanca hrala kapela američanky Tonye Graves. Ostrieľaná speváčka v minulosti pôsobiaca v renomovanom zoskupení Monkey Business uzavrela energický set priemerne zahranými cover-verziami známych hitov.

Za zmienku nepochybne stojí aj holandská zostava Son Mieux, ktorá vystúpila na hlavnom pódiu v slote pred Lennym Kravitzom. Ich discopop s prvkami glamu zožal vynikajúcu odozvu nadšeného publika možno aj vďaka tomu, že ich celkový zjav, kompozície a dokonca aj vokálne frázovanie frontmana Camiela Meiresonnea výrazne pripomína Arcade Fire. S veľkým pódiom a centrálnym priestorom si ale poradili bravúrne a nepochybne si v Ostrave skonvertovali nejedného nového fanúšika, nebudem sa čudovať, ak im organizátori v Česku čoskoro zorganizujú vlastný koncert.  

Dramaturgický koncept Colours sa v jednotlivých dňoch čím ďalej tým viac približuje modelu jedného dominantného vystúpenia s niekoľkými predskokanmi, o čom svedčí aj brutálny nepomer návštevnosti areálu počas dňa a večer. Práve toto je jedným z významnejších rozdielov medzi Colours a Pohodou ponúkajúcou konzistentnejšie pôsobiacu dramaturgiu. Je super, že si tieto programovo mierne podobné festivaly konajúce sa týždeň po sebe idú každý vlastnou cestou. 

Celkový rozpačitý pocit by nepochybne vylepšilo predstavenie fantastickej Sevdalizy, dobre, že sa organizátorom podarilo aspoň presunúť jej koncert na sobotu, podobne ako sa im podaril doslova husársky kúsok v podobe až neskutočne rýchlej výmeny pôvodne avizovaných odpadlíkov Queens of the Stone Age za Toma Morella v stredu večer. Koncert najväčšej hviezdy ale v zásade vyšiel, z viacerých rozhovorov s fanúšikmi bola cítiť spokojnosť a fakt, že si tu prišli na svoje. A to je hlavné.

Prečítajte si komplexnú reportáž z 21. ročníka festivalu Colours of Ostrava od Mareka Majzona

Autor: Matej Kráľ