One Day Jazz Festival je dôležitou súčasťou slovenského hudobného života už 15 rokov. Tentokrát bol však festival ešte veľkolepejší než doposiaľ. Program sa roztiahol na niekoľko mesiacov, a dokonca zavítal aj do viacerých okolitých krajín. Celý cyklus jednodňových jazzových seáns sa začal v júni v Budapešti, precestoval cez Prahu a ďalšie kúty Slovenska a skončil veľkolepým koncertom japonskej hviezdy Hiromi Uehera a jej nového projektu Sonicwonder v Bratislave.
Hiromi je jedna z umelkýň, ktorá bola na mojom koncertnom "bucket liste" už dlho. Prvýkrát som sa k nej dostal cez môjho učiteľa gitary, ktorý bol z nej unesený. Nečudoval som sa. Neskôr ma Youtube algoritmy dostali k jej koncertom s Chickom Coreom. Čo môže byť pre dvadsať-niekoľkoročnú umelkyňu väčším uznaním, než si sadnúť za zrkadlový klavír s týmto géniom a odpáliť dekel nielen obecenstvu ale tak trochu aj Coreovi? Už vtedy bolo vidieť, že je síce silnou sólovou interpretkou, ale vie aj hudobne počúvať, pýtať sa, odpovedať, komunikovať. Pozvanie Martina Valihoru, ktorý má s ňou za sebou tiež viac spoluprác, prijala už tretíkrát a hlavné mesto obohatila o vynikajúci hudobný zážitok.
"Nejazzový" štart
Záverečná šou rozrastajúceho sa festivalu sa konala vo Veľkom štúdiu Slovenského rozhlasu, čo si zaslúži hneď plusové body. Kto tam ešte nebol na koncerte, vrelo odporúčam. Milujem tie priestory a to nielen kvôli vizuálu, ktorý je očarujúci. V zavesenej sále je pravdepodobne najlepší zvuk, aký na Slovensku viete nájsť a ten krásne vynikne pri prevažne akusticky hrajúcich kapelách. Taká bola aj prvá polovica večera, ktorú zastrešila hudba z trochu iného súdka než Hiromi.
Zatiaľ čo projekt japonskej umelkyne mal v sebe prísľub zvuku elektronických synťákov, prvá kapela bol česko-slovesnký big band so supportom organizátora Martina Valihoru za bicími. "Dnešný začiatok nebude jazzový, lebo bude naozaj presne načas. Potrebujem zachovať isté časové hodnoty," konferoval úvod podujatia Valihora a pustil sa do hrania.
Zdroj: Víťo Fila
CZ/SK Big Band Matúša Jakabčica je na jazzových festivaloch známy pojem. Tentokrát teleso svojím vystúpením vzdalo poctu jazzovému bubeníkovi Buddymu Richovi, ktorý tiež pôsobil ako líder v big bande. Kapela bola skvelo zohratá a dychy naozaj hrali takmer ako jeden veľký orgán. V sále rozhlasu bolo počuť každý jeden inštrument, hudbu ste si vedeli rozložiť na drobné a znovu poskladať. Valihora búchal do bicích s vášňou, až mu pri jednej so skladieb musel podať vypadnutú paličku dirigent Jakabčic. Ten mal celé vystúpenie pod kontrolou a raz za čas si okrem vedenia telesa zahral aj na prichystanej gitare. Okrem klasických bigbandoviek odznela v takomto aranžmáne napríklad aj pesnička od The Beatles Norwegian Wood.
Ansámbel zahral aj skladbu, ktorej aranžmán robil podľa slov Valihoru jeho profesor, ktorý učil aj Jakabčica. "Je to profesor ktorý bol veľkou osobnosťou v škole a v jazzovom a aranžérskom svete, a volal sa Greg Hopkins," povedal hudobník, ktorý študoval hudbu na Berklee v Bostone. Skladba, ktorú od Hopkinsa zahrali, sa volala Nutville a vyznačovala sa menej tradičnými, respektíve menej ľubozvučnými harmóniami než predošlé kompozície, avšak bola to pieseň o to zaujímavejšia.
Zdroj: Víťo Fila
V závere koncertu sa pridal k účinkujúcim aj známy jazzman Juraj Griglák, ktorý sa na base predviedol aj klasikou od Jaca Pastoriusa Birdland. Kapela zahrala skladbu na jednotku. Bodku za celou produkciou dala ďalšia spolupráca. Na pódiu vystriedal Grigláka Oskar Rózsa a ku klávesom si sadol Eugen Vizváry, a zabezpečili energickú jazz-rockovú bodku za prvou časťou večera. Nasledovala krátka prestávka a po nej hlavný bod večera. Ale ešte malé intermezzo…
Dobrý bod za vkus
Počas pauzy som si všimol, že oproti rozhlasu pri Národnej banke Slovenska je odparkovaná dodávka prezidentského kandidáta Ivana Korčoka s jeho veľkou fotkou. Zrazu z nej vystúpi samotný Korčok, pozdraví sa a náhlym krokom si to nasmeruje do rozhlasu na koncert Hiromi. Nechcem predbiehať udalosti a hovoriť, že má môj hlas, ale za hudobný vkus za mňa dobrý bod.
Zdroj: Víťo Fila
Klaviristka, ktorú treba vidieť
Poznáte vtip (neručím za jeho kvalitu), že príde sedliak do zoologickej záhrady, pozrie sa na žirafu a povie: "Takéto zviera predsa neexistuje."? Podobný pocit môže mať človek na koncerte Hiromi. Síce som už predtým mal niečo od nej napočúvané a napozerané, naživo je to predsa len o inom. Hiromi hrá naozaj neskutočne, až do takej miery, že keby ste nevideli, že to pokrýva jeden človek, asi by ste ani neuverili svojim ušiam.
Koncert začala pomerne dlhým predpísaným monológom v slovenčine. Väčšina takýchto dobrodruhov skončí pri dvoch frázach, ale klaviristka si trúfla na viac a predstavila celú kapelu milou lámanou slovenčinou, čím si publikum okamžite získala. Potom odštartovala pohodovou prvou pesničkou z nedávno vydaného albumu Sonicwonderland – Wanted. Priamočiary štvorakordový začiatok na klavírnom krídle na seba pomaly nabaľoval ostatné nástroje, ktoré pokrývali tiež šikovní hudobníci z rôznych kútov sveta.
Zdroj: Víťo Fila
Ako prvého by som vyzdvihol francúzskeho basgitaristu Hadriena Ferauda, ktorý má za sebou spolupráce s veľkými menami jazzovej scény ako John McLaughlin, Lee Ritenour, Jean-Luc Ponty či Bireli Lagrene. Vysoký blonďák z kapely doslova vytŕčal. Jeho komunikácia s líderkou kapely bola intenzívna a celé to vyzeralo ako hra, v ktorej si medzi sebou hádzali lopty s nápadmi a inšpirovali sa k ďalšiemu pokračovaniu. Nevedel som presne, čo z toho celého je improvizácia, ale vzhľadom na to, že pesničky boli niekedy aj niekoľkonásobne dlhšie ako na nahrávke, bola to asi značná časť.
Predviedol sa aj šikovný trúbkar Adam O'Farrill. Ako jediný melodický nástroj ťahali pozornosť jeho témy ale aj improvizácie, ktoré neboli ani tak o rýchlosti, ako o premyslensti a zasadení nástroja do veľmi pohodlnej hudobnej pôdy, ktorú preňho pripravili ostatní hudobníci. Na dodanie objemu využíval aj rôzne efekty, nie však v takej miere ako Hiromi.
Zdroj: Víťo Fila
Hiromi vo svete Supermária
V druhej skladbe Sonicwonderland už bolo počuť šialené japonské nintendo úlety útlej umelkyne. Striedala tri nástroje – spomínané klavírne krídlo, na ňom položený syntetizátor so šialenými tónmi a ďalšie klávesy vedľa, kde mala nastavené zvuky elektrického piana či organu. Niekedy striedala tieto inštrumenty takým tempom, že mala jednu nohu vo vzduchu. Skrátka Hiromi. Oplatí sa mimochodom pozrieť aj klip k tejto skladbe, kde vystupujú protagonisti z kapely vo virtuálnej podobe v podobnom 2D svete aký poznáme z hry Super Mario.
Takýchto dobrodružných skladieb bolo na koncerte viac. A hoci odzneli len skladby z nového albumu, čo si na turné dovolí máloktorý umelec, ani tie kvôli ich extrémne dlhým prevedeniam nestihli zahrať všetky.
Ďalším významným elementom koncertu bol Gene Coye na bicích, ktorý mal vždy úprimnú radosť z tém, ktoré Hiromi prinášala a niekedy ho s nimi zjavne aj prekvapila. Niežeby ho to vyviedlo z konceptu, skôr ešte viac zvýšilo jeho oduševnenosť. Poslednú veľkú bodku výborného koncertu dal práve Coye svojím rozsiahlym sólom, kvôli ktorému opustila svoje nástroje aj Hiromi, aby mohla jeho flow pozorovať z blízka. Sólo malo netradičný náboj, keďže bubeník ho celé staval na šialených polyrytmoch. Mimochodom, celý koncert si užil aj Juraj Griglák, ktorý si po hosťovaní v predkapele sadol so svojou basgitarou v druhej rade, uznanlivo prikyvoval a zjavne počítal rôzne hudobné veličiny.
Zdroj: Víťo Fila
Síce má Hiromi po aranžérskej stránke viac tvárí a teraz predviedla len jednu z nich, ako koncertná umelkyňa je to vždy tá istá hravá hudobná osobnosť, ktorá nevie zatajiť, že hudba ju baví a bez nej by sa pravdepodobne zbláznila. Síce sa blázni aj s ňou, ale len v tom dobrom zmysle slova.
Uzavrel by som to celé ďalším, takým hudobníckym vtipom alebo skôr hláškou, že akúkoľvek pesničku vieš zahrať dobre, dieťa z Japonska na Youtube to zahrá ešte lepšie. Netreba sa púšťať do debát o kvalite hudobnej výuky u nás a v iných krajinách, alebo o inej životnej filozofii, v ktorej hrá obrovskú rolu disciplína. Nech už je dôvod akýkoľvek, je fakt, že veľa hudobníkov z krajín východnej Ázie má nadpriemerné technické schopnosti.
Pri Hiromi sa to však v hudbe technikou nekončí, hoci aj tú má vyšperkovanú priam k dokonalosti. Šikovné ruky v jej prípade dopĺňa vynaliezavá hlava aj veľké srdce. Hudobná invenčnosť a nesmierna dávka muzikality sa Hiromi nedajú uprieť, rovnako ako svojský zmysel pre humor a neskutočná ľudskosť, ktorá sála z každého jedného tónu či pohybu. To sú veci, ktoré sa nedajú naučiť a kvôli ktorým je minimálne v mojich očiach už teraz jednou z najväčších osobností dnešného hudobného vesmíru.
Tip redakcie: Pozrite si nedávno zverejnený Tiny Desk Concert, ktorý skvele vystihuje úroveň kvality, energie a radosti počas bratislavského vystúpenia.
Autor: Tomáš Garai
