Krásne priestory, skvelý vizuál a elektronická hudba zo soundtracku, ktorý sa stal okamžite po uvedení filmu Interstellar do kín novodobým kultom. O výživný "predkrm" pred ikonickým dielom Hansa Zimmera sa postaral Stroon so svojím originálnym konceptom chrámovej hudby v novom poňatí.
Keď prišiel majster filmových "mindfuckov" Christopher Nolan pred ôsmimi rokmi so svojou prvou vesmírnou sci-fi ságou, bol som plný očakávaní. Interstellar nesklamal a zaradil sa u mňa k najlepším dielam tohto vizionára. Nezaujal pritom len premakaným príbehom, hodnotným odkazom, hereckým obsadením či samotnou vizuálnou estetikou. Ako hudobného fanúšika ma hneď očarila vynikajúca súhra obrazu a muziky, ktorú do filmu naservíroval najväčší mág tohto odvetvia v súčasnej dobe Hans Zimmer.
Preto som bol podobne plný očakávaní, keď som sa dozvedel, že si tento epický hudobný počin môžem vypočuť aj naživo v rámci tohtoročného festivalu Konvergencie. V komornom podaní ho v druhý deň festivalu (17.9.) tlmočil organizátor Jozef Lupták na violončele, Boris Lenko na akordeóne a Jordana Palovičová na klávesoch.
Miesto konania koncertu bolo pre mňa úplnou neznámou. Z apokalyptického počasia, ktoré s výkričníkmi zdôrazňuje, že leto je za nami, sa na kopci bratislavskej "milionárskej štvrte" vynára Kostol Panny Márie Snežnej. Ten bol zrekonštruovaný len nedávno. Stavba má dosť temnú históriu. Jeho pôvodní architekti Ferdinand Fuchs, Ignác Vécsei a Dezider Quastler sa jeho vysviacky nedožili, skončili totiž v koncentračných táboroch. Komunisti zase dali zbúrať jeho vežu, aby Slavín v prostredí kopcov Starého mesta viac vynikol.
Vnútorné priestory vyzerajú dnes veľmi príjemne a moderne. Prevládajúcej bielej farbe kontrastujú čierne kovové geometrické útvary. Za mňa skvelý výber miesta. Ako poslednému v rade čakajúcich sa mi však namiesto vyhrievaných kostolných lavičiek ušla len menej pohodlná stolička v uličke. Kto neskoro chodí...
Zdroj: Jarma UhlíkováAbstraktné sci-fi made in Slovakia
O prvú časť večera sa postaral audiovizuálny projekt dvojice Stroon & DevKid. Stroon, vlastným menom Dalibor Kocián, je svojský umelec, ktorý pred dvoma rokmi vydal vo vydavateľstve Deadread Records album Temple Timbre Embers. Nahrávky by sa dala v krátkosti opísať ako chrámová hudba v modernom prevedení. Hudobník a autor má pod palcom elektroniku a vibrafón. Technologicky a dramaturgicky sa inšpiruje súčasnou elektronickou hudbou, ktorá so sebou prináša rôzne tematické koncepty. Vo svete sa zaužíval pojem conceptronica, ku ktorej predstaviteľom patrí napríklad Lee Gamble, Holly Herndon alebo Amnesia Scanner.
V prípade spomenutej nahrávky je konceptom energia lásky, priestoru a radosti. Na jej živom prevedení mal však v tomto čarovnom priestore kostola nemá zásluhy práve Ján Šicko alias DevKid, ktorý zodpovedá za umelecké vizuály. Tie sú okrem vertikálne umiestnenej obrazovky v strede "pódia" projektované aj na klenbu nad oltárom.
Dvojica ponúkla asi hodinový abstraktný sci-fi príbeh, ktorý miestami dotvárala aj hra na violončele od Jozefa Luptáka. Dramaturgia vizuálneho aj hudobného konceptu je pekná a ladí s geometrickými konceptmi v chráme. Kým v interiéri prevažujú štvorce a kocky, celý vizuálny príbeh začína kruhom, akousi planétou, a časticami, ktoré sú podľa otca vizuálu všade prítomné. Konzument si tu môže predstaviť prakticky čokoľvek, čo je, vzhľadom na to, že ide o zvuk aj obraz, zaujímavý koncept.
Ukotvenie pre fantáziu je tu minimálne, ale dostačujúce pre to, aby si každý vytvoril svoj vlastný príbeh. Svojím spôsobom je to taká intímna interakcia s obecenstvom. Po hudobnej stránke to funguje dosť podobne ako aj hudba z Interstellaru. Plochy sa striedajú zväčša so šestnástinkovými pravidelnými groovmi. Vibrafón má zvuk podobný zvonom. Vzbudzovať má dojem sakrálnej hudby. Predstavenie som si užil, silným faktorom tu bola práve súhra priestorov, vizuálu a hudby. Neviem, ako by to dopadlo, keby jeden z týchto faktorov vypadol, ale táto konštelácia sa postarala o silný a moderný začiatok večera.
Zdroj: Jarma UhlíkováInterstellar bez scén
Druhú časť večera hodnotím o niečo slabšie. Asi aj preto, že Interstellar je moja srdcovka a očakávania boli vysoké. Oscarový film mal niekoľko nominácií aj za hudbu. Mierne sklamanie sa ani netýkalo hudobnej stránky diela, ktorú hudobníci pod vedením Jozefa Luptáka zahrali profesionálne a precízne a aj napriek komorným aranžmánom s akordeónom verne tlmočili pôvodné tóny majstra Zimmera.
Z dvojhodinového soundtracku zaznela len časť. Jednotlivé skladby sa v takom či onakom prevedení točili takmer bez výnimky okolo jednej hlavnej témy soundtracku. Tá je v kontexte filmu veľmi dôležitá a podobne ikonická ako napríklad vracajúci sa motív štyroch tónov na konceptuálnom albume The Wall od Pink Floyd. Bez kociek filmu však u mňa táto hudba akosi nedokázala preraziť a síce boli jednotlivé pasáže zvlášť veľmi pekné, miestami až geniálne, v celku na mňa táto časť večera neurobila taký dojem ako predstavenie Stroona.
Hudobníci si prevedenie Zimmerových diel prvýkrát zahrali pri udeľovaní Veľkej zlatej medaily britskému fyzikovi a držiteľovi Nobelovej ceny profesorovi Kipovi Thornemu. Ten spolupracoval aj na filme ako poradca ohľadom vedeckej hodnovernosti jednotlivých scén. Ide o obľúbenú hudbu prominentného vedca. Mimochodom, film bol aj podľa vedeckej verejnosti hodnotený pozitívne, pretože zostal verný faktom. Za čiarou považovali jedine zamrznuté oblaky v jednej z navštívených planét.
Celkové posolstvo večera malo byť skryté v motte z Interstellaru: "Láska je jediná vec, ktorá presahuje dimenziu času a priestoru". Organizátor a violončelista Jozef Lupták vidí v tomto výroku paralelu aj s hudbou.
Ja by som si dovolil poznamenať, že hudba je aj akýmsi prienikom umenia a vedy. Nie je náhoda, že starí grécki filozofi, napríklad Pytagoras, boli väčšinou aj hudobníci. Spomínaný Pytagoras dokonca vymyslel aj ladenie nástrojov, ktoré bolo po ňom pomenované. Vedec Hans Zimmer pri tvorbe soundtracku Interstellaru prišiel na niečo a vytvoril míľnik univerza filmovej hudby. Oslavovať toto moderné hudobné dielo je teda určite na mieste.
Zdroj: Jarma UhlíkováKubrick verzus Nolan
Nedá mi v závere nespomenúť ešte ďalší pohľad, respektíve porovnanie. Interstellar sa svojím spôsobom dá vnímať aj ako Nolanova reakcia na Vesmírnu odyseu Stanleyho Kubricka z roku 1968. Minimálne vplyvy tohto veľdiela sú tu jasné. Rozdiel je práve v hudbe. Kubrick si ako podmaz vybral diela od klasických skladateľov, ktoré neboli napísané na obrazy režiséra. Najznámejšia ikonická hudobná pasáž s názvom Tak vravel Zarathustra nesie rukopis Richarda Straussa. V Kubrickovej ságe však odznejú aj pasáže od ruského skladateľa Arama Khachaturiana či Maďara Györgya Ligetiho.
Málokto však vie , že aj v tomto filme mal odznieť konzistentný "setlist" Alexa Northa, ktorý zodpovedal za hudbu pre legendárne snímky ako Spartacus či Dr. Strangelove. North mal hudbu skomponovanú, nahratú, a dokonca ju neskôr aj vydal. To, že sa vo filme nakoniec neobjaví, sa dozvedel až na premiére. Čas ukázal, že Kubrickov nos neklamal a film 2001: Vesmírna odysea sa stal ikonou aj zásluhou Nemca Richarda Straussa, ktorý bol mimochodom len menovcom známejšieho rakúskeho náprotivka Johanna. Hudba vo filme bola síce menej konzistentná, ale geniálna.
Som však rád, že Nolan neurobil Zimmerovi podobnú zradu. Vzniklo tak veľmi celistvé dielo, s ktorým aj samotný Zimmer vryl svoj podpis ešte hlbšie do histórie filmovej hudby. V hĺbke duše by som si však možno chcel pozrieť aj Interstellar s alternatívnym hudobným výberom Stanleyho Kubricka.
Autor: Tomáš Garai
Súvisiaci interpreti: Hans Zimmer
