Bratislavské kultúrne centrum A4 oslavuje dve dekády svojej existencie. V rámci výročia v piatok 19. januára vystúpili ZULI, Sara Persico, Rainy Miller a Kvaskova.
Príležitosť výročia nebola z hľadiska hudobnej dramaturgie využitá na bilancovanie či vzdávanie pocty niektorému z mnohých hudobných telies bytostne spätých s kultovou nezávislou inštitúciou. Naopak, v pravom duchu A4 zostava na piatkový večer predstavovala výber jedinečných autorských osobností, ktoré ilustrujú experimentálne rozpínanie súčasnej hudby za hranice jednotlivých žánrov (pesničkárstva, hip-hopu, elektronickej hudby či noisu).
Priesečník kultúr
Najočakávanejším umelcom večera bol egyptský producent ZULI, jeden z popredných predstaviteľov arabskej elektronickej hudby. Hoci štandardne vystupuje v sprievode MC-ho, v Bratislave predstavil svoj najnovší počin λ (lambda) vytvorený v spolupráci s Omarom El Sadekom, umelcom dlhodobo pôsobiacom v Českej republike. Hoci aj toto audiovizuálne vystúpenie zostáva charakteristicky eklektickou spleťou globálnych a arabských vplyvov, bratislavský koncert využíva hip-hopové východiská aj schopnosť vytvárať strhujúco tvrdé beaty omnoho subtílnejšie.
ZULI sa opäť viac obracia k práci s rôznymi textúrami a vrstvami ruchov, vokál zaznie len vo forme terénnej nahrávky. Nechýba mu však ostrosť a dynamická práca so zvukovými vlnami aj ich prudkým strhávaním (vrátane zopár nešťastných výpadkov techniky). El Sadekov vizuálny sprievod je dokonalým rozšírením tejto expanzívnej kultúrnej konverzácie, či už prostredníctvom krajín, abstraktných telies alebo ľudského tela, ktoré všetky rovnako podliehajú umelcovej invenčnej deformácií a hre s perspektívami.
Zdroj: Veronika Čapkovičová
Trochu iné vlnenie
O úvod večera sa postaral domáci projekt Kvaskova, v ktorom herečka a hudobníčka Zdenka Kvásková prináša poetickú výpoveď v elektronickom šate a spája výzvy súčasnej ženskosti i ozveny rusínskej kultúry.
Nasledovala ju zvuková umelkyňa Sara Persico, v ktorej sa prepája noiseové experimentálne podhubie rodného Neapola aj tanečný zvuk jej súčasného domova v Berlíne. Persico svoj hlas mieša s analógovou elektronikou, terénnymi nahrávkami a rôznymi samplami, pričom ho používa len ako jeden z dostupných nástrojov, na emočný prenos bez nutnosti pod skreslenými zvukovými vrstvami artikulovať konkrétne posolstvá. Miestami jej skladby publikum prenášajú kamsi do dunivého podzemia či snáď na nepokojné morské dno, najefektívnejšia však predsalen je vo chvíľach, keď sa opiera o štandardnejšie piesňové postupy.
Zdroj: Veronika Čapkovičová
Ako odtrhnutý z reťaze
Podobne ako v roku 2022 jeho kreatívny súputník Blackhaine, silný zážitok do A4-ky priniesol Rainy Miller, ďalší zástupca experimentálnej elektronickej scény severozápadnej Británie. Začína pritom celkom nenápadne: s nasadenou kapucou sedí v pomaly sa zbierajúcom publiku, sprvu ani nie je jasné, odkiaľ presne to prichádzajú prvé bary, až kým sa jeho rytmickým pohybom na stoličke nezačne kývať celá konštrukcia praktikáblov s diváckym sedením.
Následne v A4 v podstate vykoná akoby rituálne narodeninové vymetanie všetkých zlých energií. Počas jeho vystúpenia totiž snáď nie je kút sály, v ktorom by sa s mikrofónom neocitol. Prechádza medzi publikom stojacim a sediacim, skrýva sa za oponou aj plazí po podlahe. Nič z toho nepôsobí silene performatívne, ale je nevyhnutným vyjadrením energie, ktorá ním pri vystúpení prúdi.
Hudobný samouk pritom využíva Autotune nielen ako vokálnu barličku, ale aj na zintenzívnenie svojej výpovede, v ktorej naliehavo chrlí pocity úzkosti, hnevu, strachu i bolesti. Je v tom čosi násilné, bolestivé, a predsa oslobodzujúce. Viac než sledovanie koncertu mi tento zážitok pripomína pojem holding space, teda akési vytvorenie prijímajúcieho priestoru pre bezpečné vyjadrenie akýchkoľvek emócií. Oceňuje to aj sám hudobník, čo je zjavné nielen pri objatí, ktoré si vymení s divákom.
Zdroj: Veronika Čapkovičová
Jubilantke
Koncert tak bol aj bez špecificky narodeninových fanfár oslavou toho, čo toto kultúrne centrum už dve dekády v slovenskej kultúre predstavuje. Ak sa v stredu v A4-ke debatovalo o význame nezriaďovanej kultúry a jej centrách a štvrtok patril domovskému (spoluzakladajúcemu) divadelnému súboru SkRAT, piatok bol rýdzim sprítomnením spojenia Slovenska s najzaujímavejšou súčasnou produkciou, hudby ako nástroja druženia a zdieľania, zábavy, ale aj reflexie, bádania a spytovania.
Pripomenúť si hodnoty, ktoré prináša nezriaďovaná kultúra či experimentálne a tzv. okrajové žánre, je obzvlášť posilňujúce práve dnes, v čase turbulentných zmien kultúrneho sektora pod vedením nekompetentnej ministerky. Avšak sama A4-ka je nakoniec najlepším dôkazom, že kultúra dokáže ustáť aj krízové časy, neustále sa inovovať a posúvať. Všetko najlepšie, milá áštvorka, a ďakujeme!
Autorka: Michaela Kučová
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
