Bratislavské jazzové dni majú rok do päťdesiatky, a skratka BJD, hovorové Džezáky či "merchové" Jazzáky sú jednou z istôt jesennej hudobnej ponuky v našom hlavnom meste. Organizácia festivalu sa od núteného odchodu z PKO viackrát menila, ale vyzerá to tak, že koncept troch koncertov v jeden večer, a to len na jednom pódiu, a A4 Studio ako koncertný priestor, sú v rámci obmedzených možností Bratislavy správnymi voľbami.
Návštevnosť bola tento rok, s výnimkou vypredanej soboty, o čosi nižšia, festivalu to však neubralo na hudobnej pestrosti a skvelé performatívne výkony vystupujúcich umelcov sú už, ľudovo povedané, istotka. Poďte sa s nami ohliadnuť za tým, čo Bratislavské jazzové dni 2024 poslucháčom priniesli počas troch večerov.
Minulý ročník bol z rôznych dôvodov poznačený absenciou dvoch avizovaných headlinerov (ale organizátorom sa ich na poslednú chvíľu podarilo skvelo nahradiť) a podobne začínalo aj tohtoročné vydanie. To, že nevystúpia Američania Knower, bolo oznámené podstatne skôr, dôvody boli zdravotné, nie politické, a navyše, organizátori už potvrdili ich účasť na jubilejnom 50. ročníku. Žiadne šoky sa teda nekonali a organizátori ani diváci už na mieste nemuseli riešiť žiadnu programovú zmenu.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Piatok v hmle južného Londýna
Festival, okrem úvodného slova Petra Lipu, hudobne otvoril projekt Drahoslav Bango & Friends. Výborný hudobný zážitok z našich končín, a ako to už býva zvykom, išlo o minuloročného víťaza Pódia mladých talentov (daný projekt potom otvára džezáky v nasledujúcom roku). Vyštudovaný klavirista predstavil spolu s kontrabasistom Igorom Bihárym a bubeníkom Timotejom Rajnohom skladby zo svojho pripravovaného debutového albumu. Rozhodne sa je na čo tešiť, ešte o ňom budeme počuť. Platí to aj pre Lenka Gálisová Quartet, keďže práve táto formácia vyhrala tohoročnú súťaž a program festivalu otvorí v ročníku 2025.
Džez mejd in júesej. Nálepku tohto kvalitatívneho štandardu prišli v piatok potvrdiť Steve Coleman & Five Elements. Okrem kapelníka, altsaxofonistu Steva Colemana, ho tvorili Jonathan Finlayson na trúbke, Rich Brown na elektrickej basgitare a Sean Rickman na bicích. Ide o špičkové jazzové kvinteto, ktorého kompozície sa zdajú byť intuitívne, no všetci boli bezchybne zosynchronizovaní. Sám Coleman svoj hudobný jazyk označuje ako tónové a časové molekuly.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
O vrchol úvodného večera sa postaral londýnsky producent a hudobník Alfa Mist, ktorého môžete poznať nielen zo sólovej tvorby, ale aj z rôznych spoluprác na pomedzí žánrov (napr. Tom Misch, Jordan Rakei, Yussef Dayes). U nás prezentoval hlavne svoj piaty štúdiový album Variables. Už pri nástupe hudobníkov na pódium bolo z pätice cítiť pôvod zo svetovej metropoly, trubkár v kraťasoch s výrazom futbalového rowdie, basák vo vyťahaných oversize rifliach a samotný Alfa Mist v teplákoch a šiltovke. Zaujímavé typy, nádherný hudobný set.
Fantastický výkon predviedli basgitaristka Kaya Thomas-Dyke a Johnny Woodham na trúbke. Posledný menovaný dostával najviac sólového priestoru, rovnako zaujímavým sa zdal aj gitarista Jamie Leeming, na ktorého úkor sa tak dialo. Keď však priestor dostal, jeho hra vyvolávala zimomriavky. Celkovo bol koncept koncertu veľmi inteligentný a nenásilný. Líder kapely Alfa Mist sa držal častokrát vzadu a svojich kolegov zvedavo a uprene pozoroval. Každý z nich dostal v jednej zo skladieb priestor sám pre seba a ich pôsobenie na pódiu bolo jednooducho očarujúce. Hudba a prejav, ktoré sa nikam neponáhľajú, nechajú vyniknúť pocity. Zvláštne a nestereotypné od ľudí prichádzajúcich z večne pulzujúcej metropoly.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Sobota patrila spevu
Nina Kohout práve dnes vydáva svoj nový album Gentle Autopsy a zhruba polovicu piesní z neho predstavila aj na hlavnom pódiu džezákov. Vystúpila tradične za sprievodu svojho otca Petra Kohouta a na veľkej scéne pôsobila sebavedomo a isto. Hlasovo mi dosť pripomínala Kate Bush (k britskej legende ju prirovnali už aj samotní Briti, hoci jej covery nespieva) a okrem nových ponúkla aj niektoré staršie či prevzaté veci. Niečo z toho vyšlo, niečo až tak nie. Zatiaľ čo Bowieho Girl Loves Me jej sadla ako uliata, Rooting For You od London Grammar považujem za priveľké sústo.
Zaujali ma aj veci z nového albumu, použitie gitary ako rytmického nástroja, či zvukový motív pripomínajúci arabskú karavánu, ale pieseň nazvaná Rhythm of Sirens mi nielen kvôli názvu evokovala vystúpenie na Eurovízii. Nemyslím to dehonestujúco, ale viem si ju tam predstaviť. S novým albumom v každom prípade držím palce, Nina Kohout je zaujímavá mladá speváčka a autorka.
(Poznámka redakcie: Vráťte sa na Hudba.sk aj v piatok ráno – zverejníme veľký rozhovor, v ktorom sa o tejto talentovanej umelkyni a jej debutovom albume dozviete omnoho viac.)
Zdroj: Martina Mlčúchová
Ak sa ale bavíme o výraznosti a "šoumenstve", tak týmito atribútmi jednoznačne disponuje Bia Ferreira z Brazílie, pričom ju sprevádzali Marcelo Araújo na bicích a Fabiola "Bibi" Nobre na base. U nás možno nie až tak známa, ale v portugalsky hovoriacich krajinách je Ferreira hviezdnou predstaviteľka queer scény či angažovanej hudby a textov. Na pódium vtrhla so slovami: "Sme tu, aby sme zatriasli vašimi telami, ale aj vašimi mysľami." A naplnila to do bodky – občas tých apelov bolo možno viac, než je v hodinovom sete únosné, napriek tomu zanechala skvelý dojema a určite si získala sympatie väčšiny publika.
Vyznala sa z toho, že umenie jej samej zmenilo život, a že rada spieva piesne, ktoré sú akýmisi modlitbami za mier, najmä za ten vnútorný v každom z nás. Ľudia s mierom v srdci totiž nemôžu robiť zlé veci, ako napríklad viesť vojny. Každého tiež vyzvala venovať tri sekundy svojho úsmevu denne niekomu, hocikomu, a zlepšiť tak deň aspoň jednej osobe. Hovorila aj o aktuálnych problémoch Brazílie, klčovaní pralesov v Amazónii, sexturizme či kolonializme, ktorý vysal Južnú Ameriku. Hovorila o tom, aké dôležité je nesprávnym veciam povedať nie, pretože mlčanie a ticho legitimizujú zlo a sú súčasťou násilia.
To, že tieto myšlienky šíri hudbou a svojím hlasom, ukázala v celej kráse. Pozornosť celého publika si získala skvelým spevom i rapom, výbornou hrou na gitaru, až sa nakoniec rozbehla priamo medzi divákov a spolu s nimi spievala jednu zo svojich polohymien "šaramanajas". Slovo, ktoré vymyslela sama a znamená, že to dobré si máte držať v sebe a zlé pustiť preč. Veľká časť publika toto pozitívne "zaklínadlo" spievalo spolu s ňou, keď predtým zvládli portugalčinu, zvládli bez problémov aj vymyslené slovo. Okrem bezprostrednej interakcie s divákmi pobavila tiež príhodou o svojich rodičoch – misionároch, ktorým keď povedala, že je lesba, reagovali tým, že ju čaká tobogán priamo do pekla. Rozhodla sa preto vytvoriť si vlastnú, "lesbyteriánsku" cirkev. Výborná umelkyňa, silná energia a najfotogenickejší koncert tohtoročných džezákov.
Zdroj: Ivan Kelement
Zdroj: Martina Mlčúchová
Zdroj: Martina Mlčúchová
Sobotný večer zakončovali, tak ako deň predtým, hostia z Británie, tentokrát to bolo manchesterské trio GoGo Penguin. Priznali búrlivé obdobie a zmeny v kapele, a u nás sa predstavili u s novým bubeníkom. Kompletnú novú zostavu teda tvorili Chris Illingworth na klavíri, Nick Blacka na kontrabase a Jon Scott na bicích. Naposledy u nás hrali pred ôsmimi rokmi. Boli skromní, neukecaní, sústredení len na svoju hudbu, ktorá bola perfektná. Síce po Bii Ferreire pôsobila trochu cyklicky a pre niekoho možno až repetitívne, bol to však skvelý, povznášajúco meditatívny záver sobotného večera. Album a videozáznam From the North: Live in Manchester z tohto roka vás do obdobnej atmosféry môže naladiť aj doma.
Nedeľu ovládli oldtimeri
Domácim projektom bol v posledný deň Ajdži Fluidet, ktorým bubeník Igor "Ajdži" Sabo predstavil svoj sólový album. Na pódiu ho sprevádzali Valér Miko na klávesoch, Martin Gašpar na base, Pavol Bereza na gitare a Michal Cálik na dychových nástrojoch. Výborný prejav, skvelé aranžmány, exportná vec. Pokiaľ sa toto zoskupenie bude vedieť sformovať aj pre samostatné koncerty, určite si ich choďte vypočuť.
Následne pódium ovládla legenda Bill Frisell. Oceňovaný gitarista sa v Bratislave predstavil s dlhoročným súputníkom Gregom Tardym na tenorsaxofóne a klarinete, na klavíri a organe hral Gerald Clayton a za bicími sedel Johnathan Blake. Nenápadní hráči s minimálnym vizuálnym prejavom predviedli, čo je to veľká hudba. Náročné kompozície a citlivé individuálne výkony, ktoré až hmatateľne vynikli v sólach. Dočkali sa veľmi dlhého potlesku, a to plným právom. Zaujímavé je, že Bill Frisell sa na Slovensku v našom hlavnom meste predstavil prvýkrát. Slovenskú premiéru mal v roku 2018 v Lučenci, kde vystúpil s kontrabasistom Thomasom Morganom.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Richard Galliano, záverečná bodka džezákov pre tento rok, bol pohladením pre uši aj dušu. Akordeónová legenda (tento nástroj som sedem rokov študoval, preto oceňujem každého, kto pri ňom vytrval a dosiahol muzikalitu) ponúkla diela svojho kamaráta Astora Piazzolu, pričom na pódiu s ním vystúpili Adrien Moignard na gitare a Philippe Aerts na kontrabase. Ako ľahko to vyzerá, keď to niekto vie! Skvelo zladení, v dobrej nálade, ponúkli hĺbavé, tanečné, veselé, a celkovo tak pestré kompozície, že krajší koniec tohtoročné džezáky ani nemohli mať.
Latka je pred jubilejným 50. ročníkom položená vysoko. Dlhoroční organizátori a tváre festivalu Peter Lipa a Pavel Daněk, spolu so svojimi dcérami, ktoré sú už roky dôležitou súčasťou festivalu, a širším festivalovým tímom však každoročne potvrdzujú, že dokážu na Slovensko priniesť svetovú špičku. Navyše sa im darí program vyskladávať tak, aby si na svoje prišli fanúšikovia rôznych podôb jazzu, o tradičnej a ortodoxnejšej až po súčasnú progresívnu, vďaka čomu sa na festivale každoročne stretne niekoľko generácií fanúšikov. Dosiahnuť to vôbec nie je ľahké a na to, aby žánrový festival prežil tak dlho, skutočne treba vedieť.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Pozrite si viac fotiek z Bratislavských jazzových dní 2024
Autor: Michal Húska (posledný odstavec: Patrik Marflák)
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
