Uplynulý víkend sľuboval krásne počasie, trošku atypické pre túto časť roka. No sľuboval tiež pevnú súčasť hudobnej jesene, Bratislavské jazzové dni, najväčší a najstarší festival oslavujúci tento hudobný žáner u nás. Hrdinom tohto ročníka sú jednoznačne samotní organizátori, ktorí s bravúrou vyriešili dve nepríjemné situácie súvisiace s neplánovanou zmenou programu, a takisto samotní diváci, ktorí sa za svoj festival jednoznačne postavili.
Že 48. ročník Bratislavských jazzových dní dostane takú zaujímavú dramaturgickú linku a zdramatizuje svoj priebeh, nečakal asi nikto ešte ani v piatok ráno. Oblepený vchod na vstupnej bráne však naznačoval, že nás čaká zrejme nemilý oznam.
The Comet Is Not Coming
Slovná hračka, ktorá napadla zrejme každému. Aj keď, presnejšie by bolo "The Comet came, but chose not to perform". Reč je o headlinerovi prvého večera The Comet Is Coming, ktorý si za krátky čas získal priam kultový status kombináciou "kozmického" jazzu, psychedelického rocku a elektroniky. Navyše kapela už pred časom avizovala ukončenie tohto projektu a bola v podstate na rozlúčkovom turné, z ktorého práve bratislavský koncert mal byť tým posledným.
Keď Peter Lipa okolo siedmej predstúpil v A4 Studiu pred takmer plné hľadisko, nemal spokojný výraz. Po privítaní divákom ozrejmil situáciu, ktorej museli čeliť v ten deň. Kapela do Bratislavy priletela, dokonca si bola pozrieť priestory, ale následne organizátorom oznámila, že sa pripája ku globálnemu bojkotu muzikantov a na podporu Palestíny v tento deň nebude vystupovať. Dodal, aj keď s povzdychom, že jednoducho musia rešpektovať rozhodnutie kapely. Zároveň sa pokúsili o nemožné a to v priebehu pár hodín nájsť adekvátnu náhradu. Podarilo sa im to vďaka spriatelenému jazzovému festivalu v českom Přerove, odkiaľ do Bratislavy stiahli americkú speváčku a gitaristku Judith Hill.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
The Comment is coming
Uvažoval som, či sa mám nad rozhodnutím kapely nejako zásadne rozpisovať a povedal som si, že pár viet za seba tomu predsa len venujem. Prepájať hudbu so spoločenským dianím je bežná vec, je to predsa základ mnohých textov či dokonca žánrov. Prepájať hudbu s politikou je už ošemetnejšie, ale to, čo urobili londýnski jazzmani, považujem osobne za zbytočné a neprofesionálne.
Ich gesto v našom prostredí nemá takú spoločenskú rezonanciu, ako keby to urobili u seba doma a pripraviť takto horúce chvíle nestranným organizátorom v deň konania koncertu je skutočne nehodné etablovaných performatívnych umelcov. O nejakej vďake či slušnosti voči divákom nehovoriac. Určite by bolo vhodnejšie, adresnejšie a pre každého menej stresujúce, ak by sa k situácii vyjadrili na pódiu – či už slovne alebo inak. Jediné, čo som si z ich gesta odniesol ja, je averzia a chuť nejakú dobu ich nepočúvať. Ale poďme naspäť k tým, ktorí si to zaslúžia viac, k tým, ktorí vystúpili a pripravili divákom skvelé hudobné zážitky. I keď...
Piatok
Prvý koncert džezákov už niekoľko rokov patrí víťazom súťaže Pódium mladých talentov z predchádzajúceho ročníka. Pred rokom sa ním stala formácia Hip-zz, ktorá, ako názov napovedá, kombinuje jazz s hip-hopom. Muzikanti hrajúci pred svojím doteraz najväčším publikom boli najprv jemne zaskočení, ale trvalo to naozaj len chvíľku a ponúkli prekvapivo zrelú hudbu. Príjemným oživením bolo hosťovanie speváčky Simony Hulejovej, ktorá bola totálne uvoľnená a "trsavá", čím teda vôbec nechcem obísť to, že bola predovšetkým úžasne hlasovo disponovaná.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Narýchlo odbočím k tomu, ako je časovo vystavaný program BJD. Každý večer sú tri vystúpenia, gradujúce pochopiteľne k headlinerovi a koncert trvajú 50, 60, resp. 75 minút. Píšem to preto, že je to skvelý koncept, keď sa koncerty zbytočne nepredlžujú a nestrácajú na sile, nakoľko predsa len, chodiť na silné vystúpenia, častokrát náročnejšej hudby, tri večery po sebe je svojím spôsobom aj vyčerpávajúce.
Keď na pódium dorazil Reuben James, publikum bolo okamžite jeho. Bratislava bola poslednou zastávkou jeho európskeho turné a mienil si to náležite užiť. Sólovo síce pôsobí len štyri roky, ale na hudobnej scéne je podstatne dlhšie. Má taký ten Anderson .Paak feeling, teda až na to, že ide o klaviristu. Je tiež spevákom, čo je ale podľa mňa jeho hlavná slabina. Mal však úžasnú kapelu, skvelo komunikoval s publikom, zameral sa ako na promo svojho najnovšieho, tretieho albumu Champagne Kisses, tak aj k svojím starším veciam. Mnohokrát publikum pobavil či očaril známymi melódiami vo vlastnej úprave, pričom vždy chvíľu trvalo, kým sa stali rozpoznateľnými. Kto tam bol, určite ho pobavilo zaradenie skladby Eye Of The Tiger, či k záveru romantická Debussyho Claire de Lune, ktorá spontánne prešla do McCartneyovskej Blackbird.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Ak by šlo o plánovanú dramaturgiu, určite by bolo lepšie, aby Judith Hill večer nekončila, ale bola v jeho strede. Vzhľadom na okolnosti však vďaka aj za to. Na BJD vystupovala už pred dvomi rokmi, ale keďže som tam vtedy nebol, bez možnosti komparácie musím napísať, že som bol očarený. Bola skvelá, nevnucujúca sa, so sebavedomým hlasovým prejavom a živou komunikáciou s publikom. Podrobnejšie sa o jej koncerte aj zaujímavom backgrounde rozpísal Patrik Marflák v reportáži z ročníka 2021, takže poďme ďalej.
Sobota
Keď som pri príchode znovu uvidel oblepenú vstupnú bránu, niečo mi vravelo, že zrejme nejde o nestrhnuté včerajšie avízo, a tak to aj bolo. Tentokrát nám bolo oznámené, že nevystúpi britský klavirista Kamaal Williams. Scenár kopírujúci deň predtým našťastie pokračoval oznámením, že aj tentokrát sa podarilo vybaviť náhradu, a to veru nie hocijakú – amerického klávesistu Jeffa Lorbera. Keď pred divákov predstúpil Peter Lipa, jeho tvár už nebola smutná, ale správne naštvaná. Prestal si brať servítky pred ústa a doslova povedal, že ak má niekto tendenciu rušiť turné pre dôvody, ktoré považuje za dôležitejšie než hranie pre svojich fanúšikov, nemal by jednoducho hudbu robiť vôbec a mal by sa v živote venovať tomu "dôležitejšiemu".
Dodám len, že Williams zrušil aj zvyšok svojho turné a od daného dňa s ním prestala spolupracovať aj jeho manažérka. Že som mu za to vo finále neskonale vďačný, a že John Lorber bol náhrada spadnutá z nebies a pre mňa išlo o vrchol jazzákov, napíšem o pár riadkov nižšie. Apropo, opäť zachraňoval Přerov. Chcem ešte raz pochváliť organizátorov nielen za promptnosť, s akou vzniknuté situácie vyriešili, ale tiež za ústretovosť voči divákom. V oba večery im totiž ponúkali možnosť vrátiť vstupenky a byť odškodnení v plnej výške. Že by to niekto využil, som si však nevšimol, sála bola každý večer plná spokojných divákov.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Mojím jediným hudobným sklamaním bol koncert slovenských Triple Jump, teda gitaristu Michala Bugalu, bubeníka Dávida Hodeka a basgitaristu Richarda Csina. Až na pár svetlejších momentov (napr. záver v podobe singla Little Friend) mi to prišlo akési "nedopečené" – nekonzistentné, miestami nudné a hoci všetci traja sú výbornými inštrumentalistami, bolo zjavné, že ako skladatelia ešte celkom nevyzreli. Každý z tria popri hraní aj spieva, čo je na jednej strane osviežujúce, no nie vždy sa to aj dobre počúvalo. Napríklad rapovať počas hrania na bicie je výzva, ktorá v Hodekovom prípade nedopadla najlepšie, určite by pomohol lepšie nastavený mikrofón. Najzaujímavejší hlas z trojice má Csino, škoda, že práve on si neukrojil viac priestoru.
The golden lady. Keď na pódium prišla saxofonistka Lakecia Benjamin, povedal som si, oukej, toto je Amerika. Dredatá černoška s krásnymi okuliarmi (mimochodom, celé džezáky akoby boli súťažou o to, ktorý hudobník bude mať štýlovejšie okuliare, čo osobne veľmi oceňujem) a celá odetá v zlatom priniesla newyorský vibe. Ponúkla skutočne hudobne náročný set, ale vedomá si svojej "ťažšej" hudby priebežne motivovala publikum pokrikmi ako "Let's celebrate freedom, joy and love!" Hrala vlastné veci, hrala Coltranea, naplno preukazovala svoju virtuozitu. Ľudský rozmer jej dodalo spomenutie vlastných narodenín, ktoré mala deň pred koncertom a poukázala na v ten deň aktuálne narodeniny jej hráča na kontrabas, ktorému spoločne zahrali jazzový narodeninový tuš. Skutočne medzinárodný pocit z vystúpenia.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Môj vrchol večera prišiel o pár desiatok minút neskôr. Nezamýšľaní headlineri, trio v zložení Jeff Lorber (klávesy), Jimmy Haslip (basgitara) a Sonny Emory (bicie). Ikony jazzu, fusionu, funku. Emory, ktorý má históriu s Earth Wind and Fire, no rovnako tak koncertoval posledných šesť rokov napríklad s Ericom Claptonom, či Haslip, zakladateľ Yellowjackets, ktorý hral na BJD ešte v 90. tych rokoch. Stačil prvý úder na bicie, čo bol otvárací zvuk ich koncertu, a okamžite bolo jasné, že toto bude jazda. Neskutočný zvuk, elán, zohratosť, performancia, virtuozita a energia. Takmer hodina a pol takej energie, že hocijaký poryv únavy sa razom rozplynul a prišlo maximálne povznesenie. Vďaka ti, Kamaal Williams.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Nedeľa
Nedeľný program tradične začína o hodinu skôr, aby pondelkové vstávanie do práce príliš nebolelo, no napokon sa záverečný večer festivalu aj tak natiahol do jedenástej. Otvorilo ho Slovak Nuevo Kvinteto hrajúce skladby Astora Piazzollu a odohralo krásny koncert zakončený notoricky známym Libertangom. Podmanivé argentínske tango v nedeľný večer by malo byť pravidelným hudobný liečivom. Všetci diváci, a hlavne organizátori, si zrejme vydýchli, že tento deň je našťastie bezo zmien a hlavní aktéri večera do tretice nemajú v úmysle nevystúpiť. Ba čo viac, obaja zahraniční hostia tretieho dňa s festivalom vyjadrili solidaritu.
Trubkár Theo Croker je aktuálne "hot shot" na newyorskej hudobnej scéne a absolútne právom. To, že je zároveň skladateľ aj aranžér, potvrdil pri práci s loopmi a hlavne v zostavení setu a naladení sa na atmosféru v hľadisku. Bol som mu nesmierne vďačný za to, že ponúkol pomalý, rozjímavý a nikam sa neponáhľajúci mix nádherných zvukov a rytmov, balansujúci niekde na pomedzí jesennej nostalgie a letného driemania. Keď prvýkrát prehovoril k publiku, získal si ma druhýkrát. Voľne citujúc, povedal: "Nie som politik, a preto sa k súčasným udalostiam nebudem vyjadrovať. Myslím si len, že naša hudba nabíja energiou, a preto prosím, hoďte všetky svoje myšlienky na zem a nechajte nás, nech vám ju ponúkneme." Vďaka Theo, veľmi rád aj nabudúce.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Krásnou koncertnou bodkou bolo britské okteto Kokoroko, ktorého skladba Abusey Junction mi už mesiace podsúva Spotify aj Youtube. Vychádzajúc z afrického gospelu sú založení hlavne na dychoch, rytmike a zvonivej gitare. Milé bolo tiež to, že už v sobotu sa pozvoľna zamiešavali medzi návštevníkov koncertu a rovnako ako oni si vychutnávali koncerty svojich kolegov. Z pódia tiež pripomenuli, že na Slovensku už hrali vlani na Pohode a tu sa cítia rovnako dobre. Na záver sa im podarilo roztancovať snáď tretinu publika a pokiaľ ich počúvate a máte radi, tak vedzte, že práve pripravujú nový album.
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Zdroj: Viktor Hlavatovič
Ďalšie fotografie z Bratislavských jazzových dní 2023
Autor: Michal Húska
