Január nie je zrovna festivalový mesiac. Práve v tretí týždeň roka sa však tradične koná akcia, ktorá je pre európsku hudobnú scénu jednou z najdôležitejších. Reč je o showcaseovom festivale a hudobnej konferencii Eurosonic Noorderslag (ESNS), ktorý mal aj tento rok kvalitné a na viacerých frontoch neprehliadnuteľné slovenské zastúpenie.
Na tohtoročný Eurosonic zo Slovenska vyrazila najväčšia výprava od roku 2019, kedy mal festival fokus na českú a slovenskú scénu (reportáž). Rok 2020 bol z hľadiska slovenskej účasti skromnejší a nasledujúce dva ročníky najväčšieho festivalu svojho druhu v Európe sa kvôli pandémii mohli konať len v online podobe. Aj pre samotný Eurosonic bol tak ročník 2023 dôležitým reštartom. Podľa čísiel, ktoré prišli od organizátorov po jeho skončení, bol naozaj úspešný: festival sa vypredal a počas štyroch dní ho navštívilo viac ako 44-tisíc návštevníkov. Takmer desatinu z nich pritom tvorili profesionáli z hudobného biznisu, ktorí sa, spolu s účinkujúcimi umelcami a ich tímami, zúčastnili aj konferenčnej časti programu.
Keď sa stretnú plný autobus Slovákov, Ukrajinec a Rus
Pravidelnými slovenskými účastníkmi Eurosonicu sú organizačné tímy Pohoda festivalu a bratislavského showcaseového podujatia SHARPE, ktorého členovia zároveň reprezentujú iniciatívu LALA Slovak Music Export. Práve títo ľudia dali, rovnako ako v pamätnom roku 2019, dokopy nielen väčšinu vystupujúcich umelcov ale aj ďalších ľudí z rôznych oblastí hudobného biznisu. Okrem kapiel 52 Hertz Whale, Fyasco, Meowlau x Val a hudobníkov z ansámblu Niny Kohout tak v Groningene strávili pár veľmi intenzívnych dní aj organizátori festivalu Fraj, dramaturgovia bratislavskej Novej Cvernovky a trnavského klubu Malý Berlín, zástupcovia Trenčína ako Európskeho hlavného mesta kultúry 2026 a zástupcovia médií Rádia_FM a Hudba.sk, eventovky PS:Event, ktorá na Eurosonicu absolvovala workshop zameraný na novinky v oblasti bezpečnosti, a Slovenskej sporiteľne, ktorá početnú slovenskú účasť na ESNS podporila.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Priamo v Groningene sa k slovenskej delegácii pripojili ešte dvaja špeciálni hostia Michala Kaščáka - Ukrajinec Vlad Jaremčuk, hlavný bookingový agent a programový riaditeľ kyjevského festivalu Atlas, ktorý je najväčším hudobným podujatím vo vojnou zmietanej krajine, a Rus Semion Galperin, ktorý v Rusku roky organizoval koncerty a turné ukrajinských hudobníkov a snažil sa tak prepájať kultúru oboch krajín. Dlhoročný odporca Putina od vojny žije mimo rodnej krajiny, zúčastňuje sa rôznych hudobných konferencií a organizuje v exile koncerty na podporu Ukrajiny.
Vlad Jaremčuk si z Eurosonicu za svoje aktivity (charitatívna iniciatíva Music Saves Ukraine) odniesol ocenenie Take a Stand Award, ktoré má zvýšiť povedomie o sociálnej angažovanosti v európskom hudobnom a kreatívnom sektore a ktoré v minulosti získala aj Pohoda. Tento rok bola za svoje minuloročné aktivity, ako boli koncerty pre Ukrajinu, festival Slovenská Tepláreň či Festival proti násiliu, nominovaná opäť. Kaščák však už pri zverejnení nominácií na European Festival Awards, ktoré sa odovzdávali v prvý večer ESNS, povedal, že najviac si túto cenu zaslúžia práve Ukrajinci. Vlad Jaremčuk sa neskôr na konferencii predstavil aj ako speaker v dvoch paneloch, najskôr špeciálne o ukrajinskej a potom aj o stredo- a východoeurópskej hudobnej scéne.
Zdroj: Martina Mlčúchová
O lodiach a vtáčích klietkach
Približne 60-členná slovenská enkláva cestovala do Holandska spoločne autobusom a prespávala (resp. dospávala koncertmi nabité noci) v kajutách troch výletných plachetníc priamo v centre Groningenu. Celé to opäť pripomínalo školský zájazd v dospeláckej forme, ktorý priniesol množstvo zážitkov a nových priateľstiev. Ako nám počas cesty a pobytu viackrát pripomenul Mišo Kaščák, Slovensko je jediná krajina, ktorá svoju účasť na Eurosonicu využíva aj na takéto intenzívne "sieťovanie" v rámci vlastnej scény - štandardom totiž je, že umelci a delegáti z iných krajín do Groningenu cestujú samostatne, resp. v malých skupinkách, a rovnako si separátne riešia aj ubytovanie. Daňou za slovenský punkovo-komunitný prístup je samozrejme nižšie pohodlie, ale spoločné cestovanie a bývanie prináša toľko pozitívnych momentov, že väčšina z nás na komfort lietadla či priestranných a suchých hotelových izieb ani nepomyslela.
Z palubného denníka Tomáša Danišoviča: Hneď ako sa nám podpalubie vykúrilo na izbovú teplotu, najmä bioplynmi rôznych druhov, všetci sa uvoľnili a začala sa niekoľko dní trvajúca zábava. Keďže sme vyfasovali kajutu na lodi, ktorú okupovali kapely, o srandu bolo postarané nonstop. Bol to naozaj silný zážitok, na chvíľu si vyskúšať život kapely na turné so všetkými radosťami, ale aj problémami ako rôzne logistické šlamastiky a neustále sťahovanie nástrojovky. Takmer každá hudobná zostava trpí syndrómom vtáčej klietky a má vytvorený vlastný jazyk, ktorému rozumejú len jej členovia. Chvíľku nám trvalo naladiť sa na spoločnú nôtu, ale časom sme sa týmto syndrómom nakazili aj my a všetci sme si výborne rozumeli.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Zdroj: Martina Mlčúchová
Nina Kohout a jej návrat po štyroch rokoch
Jedným z hlavných cieľov návštevy Eurosonicu je objavovanie nových kapiel - aj Pohoda a SHARPE festival si tam našli niekoľko zaujímavých projektov, ktoré tento rok predstavia na Slovensku. Všetci sme však boli zvedaví najmä na to, ako sa bude v Groningene dariť slovenským umelcom. Ako prvá vystúpila vo štvrtok večer (19.1.) Nina Kohout, sprevádzaná svojím otcom, klarinetistom a saxofonistom Petrom Kohoutom (Bez ladu a skladu, CHVM, Neuropa, Autumnist...) a sláčikovým kvintentom.
Talentovaná 19-ročná speváčka a autorka predstavila svoje debutové EP Pandemonium (2022), niekoľko nových, ešte nevydaných skladieb, aj zopár svojich obľúbených coververzií. Peter Dolník z Rádia_FM v článku pre Denník N pri jej mene spomenul Kate Bush a toto prirovnanie vôbec nie je márne, aj keď k veľkoleposti hitu Wuthering Heights, ktorý britská hudobná ikona vydala práve v devätnástich, má jej tvorba ešte ďaleko. Aj Nina však už teraz tvorí vyzreté artpopové piesne, ktoré dokážu chytiť za srdce, a naživo pôsobí suverénne a presvedčivo. V modernej, vkusne nasvietenej sále Forum Rabostudio mal jej koncert veľmi slušnú účasť, prišli si ju pozrieť aj niekoľkí zahraniční delegáti a záverečné ovácie publika svedčili o tom, že zanechala výborný dojem.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Nina sa na Eurosonicu predstavila už druhýkrát, premiéru tu mala už v 15 rokoch ako speváčka kapely Autumnist vo fokusovom roku 2019. Už vtedy ma dostala svojím hlasom, ktorý akoby patril o pár rokov staršej žene, ale i ľahkosťou, s akou si užívala svoj čas na pódiu. Teraz mala s vlastnou tvorbou o čosi väčšiu zodpovednosť a, ako sama priznala, aj poriadnu trému, no zvládla to výborne. Keď sme sa po spomínanom koncerte Autumnist na lodi rozprávali o jej plánoch, už vtedy vedela, že chce sólový projekt s vlastnou tvorbou. Vzhľadom na svoj vek si však ešte prirodzene nebola istá, o čom bude spievať. Ako fanúšička umelcov ako Nick Cave či David Bowie ale vedela, že to nebudú žiadne tuctové texty o láske. Dnes možno povedať, že si počas dospievania plného životných zmien prirodzene našla témy, ktoré vie podať originálnym a pritom autentickým spôsobom. Dokázala to hneď v prvom singli Blue Sunray (2020), v ktorom približuje svoje pocity z toho, ako jej staršia sestra opúšťa domáce hniezdo a zakladá si vlastnú rodinu.
Dnes už aj Nina žije mimo domu, študuje hudobnú produkciu v Londýne a v jej tvorbe v dobrom zmysle slova cítiť vplyv "cudzieho sveta" aj témy, ktoré prináša osamostatnenie a život mimo domova. Jedna z jej najnovších skladieb naznačuje, že jej tvorba naberá zaujímavý temnejší a drásavejší rozmer. Zatiaľ bezmenná pieseň je podľa Niny o ľuďoch s neschopnosťou posúdiť, kedy prestať a kedy sú už prekročené hranice, a je to jej prvá pieseň, v ktorej si dovolila byť nahnevaná. Nový výraz, ktorý ma ďaleko od dievčenskej naivity, bolo čiastočne cítiť aj v coveroch skladieb Girl Loves Me (David Bowie) či v záverečnej The Last Day of Our Acquaintance (Sinéad O'Connor), ktorú spieva už roky a znie v jej podaní čím ďalej tým lepšie.
Mladá speváčka so skvelým hlasom a ešte lepším vkusom v Groningene svoj potenciál ukázala naplno a je jasné, že o nej ešte Európa bude počuť. O tom, že jej cesta na Eurosonic bola úspešná, svedčí aj fakt, že deň po koncerte mala nabitý stretnutiami - okrem iného sa vrátila aj do majestátnej budovy Forum, kde na najvyššom poschodí so skvelým výhľadom na mesto nahrala live session a rozhovor pre nemeckú hudobnú televíziu Rockpalast.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Festivalová alternatíva priamo v srdci Eurosonicu
Ďalší slovenskí zástupcovia sa v hlavnom programe Eurosonicu predstavili v piatok, štvrtková noc však priniesla ešte trojicu slovenských koncertov v rámci paralelne prebiehajúcej akcie Pinguin Radio Showcase, ktorá sa koná v najväčšej "krčme" Groningenu De Drie Gezusters (Tri sestry). Zvonku nenápadná budova na hlavnom námestí má tri vchody, pričom každý vyzerá ako vstup do iného podniku. Vo vnútri sa však spájajú do jedného obrovského trojpodlažného bludiska plného menších či väčších miestností, kde je okrem barov každý kúsok miesta využitý na koncertný stage. Dokopy je ich tam asi desať a na rozdiel od Eurosonicu, ktorý má sám o sebe vyše 20 venues, je vstup na tieto koncerty zadarmo. V organizačnom tíme festivalu je Bas Barnasconi, neprehliadnuteľný líder kapely Bazzookas, ktorá pravidelne vystupuje na Pohode. Aj vďaka tejto konexii sú slovenské kapely pravidelne súčasťou tejto sympatickej eurosonicovskej "alternatívy".
Skromné pódium zasadené v rohu pri dlhej uličke s barom viac svedčí špinavým gitarám a alternatíve, no ako prvé sa tu predstavili speváčka Valentína Vlková a basgitaristka Laura Jašková so svojím projektom Meowlau x Val, v ktorom ich za bicími dopĺňa Martin Miklis. Napriek stiesneným podmienkam odohrali dobrý koncert plný kvalitného spevu a groovov od pomalších temp až po energické drum&bassové rytmy. Smutným nedostatkom koncertu bol chýbajúci subwoofer, takže Laurine basové linky a vyhrávky nebolo fyzicky cítiť a pár metrov od pódia ani veľmi počuť. Zostáva teda veriť, že to pre Meowlau x Val nebola posledná návšteva Groningenu, vedeli by sme si ich predstaviť aj v niektorom z väčších klubov, ktorých je v meste neúrekom. Pozitívne je, že hoci Meowlau x Val neboli súčasťou programu Eurosonicu, mohli sa zúčastniť aj konferencie a koncertov festivalu, takže to využili na maximum a ak raz vrátia už ako oficiálne vystupujúca kapela, budú lepšie pripravení na to, čo ich tam čaká.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Navyše, boli to najväčšie zlatíčka na našej lodi - pekný kontrast k hlavnému bad boyovi výpravy, gitaristovi a spevákovi Galovi HC punk/metalovej kapely Fyasco. Práve tá sa na pódium v rohu De Drie Gezusters postavila v rámci "slovenského bloku" ako druhá a predviedla polhodinový nárez, z ktorého odleteli všetky dekle. Bubeník Michal, ktorý má okrem bicích na starosti aj väčšinu vokálnych partov, do toho mlátil ako o život. Skvele mu sekundoval Galo, gitarista a basgitarista v jednej osobe. Vďaka použitiu efektu, ktorý z gitary spraví zároveň basgitaru, im to veľmi dobre funguje a aj vo dvojici, čo je na hardcore punkový nárez trochu nezvyčajná zostava, dokázali vytvoriť naozaj pôsobivú a masívnu zvukovú hradbu. V setliste bola aj "hitovka" o vypracovaných stehnách Tiny Turner a s touto skladbou sa s holandským publikom rozlúčili. Galo medzi skladbami bavil prítomných slovenskými príhovormi, pravidelne zakončenými medzinárodnou hláškou "Thank you, bráško!", ktorá sa pre nás stala sloganom celej tohtoročnej výpravy na Eurosonic.
Veľrybie emócie v krčme aj v klubovom bunkri
Na Pinguin Radio Showcase hralo za posledné roky už viacero slovenských kapiel, 52 Hertz Whale však boli prvou, ktorá vystúpila aj tam, aj v oficiálnom programe Eurosonicu. Koncert u troch sestier bol čistá garáž, málo miesta na pódiu a zahuhňaný zvuk, ale atmosféra výborná a výhľad na efektový gear prizvaného gitaristu Viktora Őriho ešte lepší. Hosť z kapely Shallov. je naozaj majstrom svojho remesla a so svojím pedal boardom predvádzal taký tap dance, aký sa len tak nevidí. Vystúpenie si viditeľne užívali aj viacerí domáci návštevníci podniku, ktorých spevák Dominik Prok pri záverečnom výkluse z pódia potešil objatiami zadarmo.
Celé to pôsobilo ako verejná generálka v lokálnej krčme pred veľkým piatkovým koncertom, ktorý sa odohral v jednom z najpôsobivejších klubov Eurosonicu s latinským názvom Mutua Fides (v preklade niečo ako Vzájomná dôvera alebo Solidarita). Ten sa nachádza len o pár desiatok metrov ďalej, no hoci je vchod doňho tiež priamo z hlavného námestia, hneď vedľa najväčšieho kostola Groningenu, vo vnútri pôsobí ako betónový bunker z post-apokalyptického sveta. Skrátka totálny underground priamo v srdci mesta. Kapacitu odhadom okolo 500 ľudí kapela naplnila zhruba do dvoch tretín a jej emóciami nabitá odnož post-punku si určite našla nových fanúšikov. Skvelé na Holandsku je, že do klubov tam chodia aj starší ľudia, pokojne stretnete päťdesiat- či šesťdesiatnikov a vekovo pestré to bolo aj na tomto koncerte.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Frontman, ktorý mimo pódia väčšinou pôsobí ako vychillovaný flegmatický chlapík, zo seba na koncertoch dáva von celú dušu a v kombinácii s odzbrojujúcim gitarovým hlukom prináša zimomriavkové zážitky. Odľahčeným úškrnom je deravý, bezstrunový a páskou oblepený pozostatok gitary, určený na záverečné prežívačky a hádzanie o zem. Žiaľ, v silne emotívnom závere veľryba omylom šľahla chvostom aj po časti bicej súpravy, takže sa kapela so stage manažérom Mutua Fides nerozišla v najlepšom. Našťastie podľa našich informácií nedošlo k žiadnym materiálnym škodám a ak sa v publiku nachádzali organizátori alternatívnejšie zameraných koncertov a festivalov, určite v tejto bratislavskej kapele našli horúceho kandidáta na svoje budúce bookingy.
Pri kapele 52 Hertz Whale nemožno nespomenúť aj jej manažéra Mareka Mikiča z NAA (Not An Agency) - v prvý festivalový deň rekordér v počte navštívených koncertov, v tie ďalšie nemenej rozbehaný účastník rôznych stretnutí a organizátor zauzlenej koncertnej logistiky. Viac takýchto "neviditeľných" makačov v slovenskej hudbe!
Dokonalý únik od hluku aj reality
Treťou a poslednou zástupkyňou slovenskej scény v oficiálnom programe Eurosonicu 2023 bola Adela Mede. Túto speváčku, skladateľku a producentku, absolventku štúdia hudby na londýnskej univerzite Goldsmiths, sme však doteraz nespomínali, keďže na festival prišla sama - nebola s nami v autobuse ani na lodiach a videli sme ju vlastne len na pódiu. O to silnejšia však bola jej aura, ktorou ovládla luteránsky kostol, nenápadne zastrčený v jednej z tichších uličiek mesta. Návštevnosťou skromnejší koncert bol po rôznorodom hluku z iných pódií krásnym únikom do iného sveta. Intímna ambientná hudba na pomedzí folklóru, popu a avantgardy, pretkaná vrstvenými vokálmi či hovoreným slovom v slovenčine a maďarčine, a občas ozvláštnená elektronickými beatmi či terénnymi nahrávkami miest a prírody, bola skvelým soundtrackom k beztiažovej meditácii na kostolných laviciach.
Zneli skladby z albumu Szabadság (2022, v preklade Sloboda), ktoré vlani v recenziách ocenili prestížne svetové médiá ako The Wire, The Quietus či Dazed. Hypnotické, príjemne repetitívne, no zároveň nenápadne morfujúce piesne zjavne idú pod kožu aj tým, ktorí nerozumejú útržkovitým textom. Umelcov kombinujúcich slovenský a maďarský jazyk a melodiku je ako šafranu a hudba Adely Mede je pre Slovákov okrem iného aj skvelou príležitosťou zamyslieť sa nad naším vzťahom k jazyku a kultúre nášho suseda, s ktorým sme sa napriek stáročia zdieľanej histórii a najpočetnejšej menšine nikdy nedokázali skutočne zblížiť. Možno aj takáto pohlcujúca dvojjazyčná tvorba je cestou, ako to možno zmeniť.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Pinguinovské prekvapenie na záver
Posledný slovenský koncert piatkovej noci aj celej tohtoročnej výpravy bol pre mňa zároveň najväčším prekvapením. O tom, že "u troch sestier" vystúpia aj Bez ladu a skladu, som sa totiž dozvedel až pár hodín predtým. Veľkou výzvou bolo krátko pred koncertom vôbec nájsť miestnosť, v ktorej mala kapela hrať. Bas Barnasconi jej totiž doprial iný - a treba povedať, že lepší - stage ako našim štvrtkovým reprezentantom na Pinguin Radio Showcase. Viacerí členovia slovenskej výpravy tak pred pol jednou v noci zmätene pobehovali po celom tom krčmovom labyrinte - v takmer každej miestnosti pritom hrali kapely a všade bolo plno - až kým sme sa konečne pozbierali na tom správnom mieste. Bolo ním väčšie pódium v miestnosti pripomínajúcej salónik na luxusnom starom parníku, ktoré legende slovenského undergroundu mimoriadne svedčilo. Hodili by sa tam určite aj Meowlau x Val, možno nabudúce.
Mne osobne výborne sadol aj surový a priamočiary, no pritom krásne čistý zvuk, na ktorom kultové skladby plné tanečných groovov a dychových partov zneli tak sviežo, že by BLAS mohli závidieť aj súčasné post-punkové kapely. V publiku bolo aj kopec domácich Holanďanov, ktorým Bas kapelu predstavil v dlhom príhovore. Vyrozumeli sme len Slowakije, Michal Kaščák, Pohooooda a Bez ladu a skladu, ale zjavne to bolo veľmi pozitívne a kamarátske privítanie. BLAS u nás možno vidieť väčšinou na festivalových pódiách, ale aj sám Mišo hovorí, že sú v prvom rade klubovou kapelou. Koncert v Groningene to potvrdil a všetci sa výborne bavili - špeciálne spevákovi kolegovia z tímu Pohody prepotili všetko, čo mali na sebe. Parádna koncertná bodka za intenzívnymi večermi na oboch festivaloch.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Výber z výberu z výberu
(Tomáš) Počas troch dní na Eurosonicu sme si ale samozrejme nenechali sme si ujsť ani zahraničné kapely. Mňa osobne veľmi potešilo vystúpenie mojej obľúbenej českej kapely posledných dní Hentai Corporation. Premiérovo som ich zažil na Mikulášskej tancovačke, a preto som bol veľmi rád, že ich budem mať možnosť vidieť opäť v tak krátkom čase, tentokrát v plnej zostave, keďže v Bratislave za absentujúceho basgitaristu zaskakoval klávesák. Tentokrát už som presne vedel, čo ma čaká, lebo som si medzičasom napočúval komplet diskografiu kapely a poznal takmer všetky skladby z ich setlistu. Ohromujúci prvý dojem, ktorý vo mne zanechali na tancovačke, sa žiaľ zopakovať nedá, ale teraz to aspoň môžem porovnať so štúdiovou tvorbou. A tú reprodukovali dokonale. Úžasne fungujúci tandem klávesy-gitara, zabezpečujúci väčšinu uletených melódií, ktoré sú poznávacím znamením kapely spolu s veľmi špecifickým prejavom speváka striedajúcim polohy od fistulového škreku, cez zverský rev až po melodický spev rôznych výšok a hĺbok, a to všetko za podpory atómovo presnej rytmickej sekcie. Opäť sánka s klobúkom dole.
Príjemným prekvapením bola aj dánska hardcoreová kapela Eyes. Hutné, nervydrásajúce riffy, zbesilé striedanie temp s breakdownmi, ktoré vás zabili po kolená do zeme. Samostatnou kapitolou je určite atletický výkon speváka. Ten počas 45-minútového setu nachodil, nabehal a naskákal tisíce krokov a svojím jedovatým prejavom mi pripomínal dnes už legendárneho Franka Cartera z britskej kapely Gallows.
(Patrik) Z viac než 300 koncertov sa dá stihnúť len malý zlomok, preto je celkom užitočné spoznávať tvorbu účinkujúcich už pred príchodom na festival a trochu sa zorientovať. Väčšinu cesty autobusom som preto strávil počúvaním oficiálneho playlistu ESNS 2023 s pesničkami vystupujúcich kapiel a umelcov. Väčšina ich v ňom mala po dve, takže celý výber má šialených 35 hodín a ani pri preskakovaní väčšiny z nich som sa do príchodu nedostal ďalej než do dvoch tretín. Napriek tomu som mal po tejto kratochvíli vo festivalovej aplikácii už tak nabitý program, že sa aj tak nedalo stihnúť všetko, čo som si v predpríprave vybral. Na niektorých koncertoch som stihol len pár pesničiek, aj to stačilo na to, aby ma v stredu očarilo výborné slovinské neo soulové duo freekind. či energia početnej ženskej world music kapely Tautumeitas z Lotyšska.
Výborný koncert v prvý večer odohrali aj Belgičania ECHT!, jazzoví hudobníci fascinovaní elektronickou hudbou. V podstate nič nové a prevratné, ale ich koncept "self-samplingu" naživo funguje skvele a roztancovali plný klub Simplon, do ktorého sa na nich oplatilo spraviť tých pár stoviek krokov navyše oproti väčšine ostatných priestorov. Íri The Scratch mi až tak nesadli, podľa atmosféry v zaplnenom klube Huize Maas to bola veľká pogo zábava pre predné rady, no skladby robené podľa tej istej, akokoľvek netradičnej šablóny (prechody od folk-rocku k metalu) po čase omrzia. Z belgických Avalanche Kaito, ktorí mali už pred Eurosonicom povesť top koncertnej kapely, som stihol len niekoľkominútový tanec speváka v záverečnom tranze na pódiu aj pod ním. Našťastie sú už potvrdení na Pohodu, kde si ich určite nenechám ujsť.
Tohtoročný fokus ESNS bol na Španielsko, ktoré bolo v programe zastúpené naozaj početným výberom umelcov a projektov. Marina Herlop aj Tanxugueiras v stredu ukázali, že globálna superstar Rosalía je len špičkou ľadovca v rámci aktuálnej vlny flamencom inšpirovanej urban music a popu. V oboch prípadoch išlo o výborné a osobité projekty, ktoré spájajú tradíciu so súčasnosťou. Vo štvrtok k mojim highlightom okrem Tomášom spomenutých Eyes patrili aj Angličania KEG - bizarne hravý a zábavne temný post-punk, ktorý je výsledkom kombinácie rôznych vkusov siedmich členov. Veľmi originálne a plné paradoxov, ako napríklad v skladbe s nepekným textom Kids, kde frontman Albert Haddenham vypúšťa ventil fiktívnej postavy, ktorá má už plné zuby svojich vlastných detí. Ako som sa dočítal pod videoklipom, inšpirovali ho slabšie chvíľky jeho vlastnej mamy.
V piatok som toho popri slovenských menách veľa nestihol, najmä kvôli tomu, že Eurosonic v tento večer zažil asi najväčší nátresk a na viaceré koncertu z môjho "wishlistu" som sa jednoducho nedostal. Keď po začiatku koncertu pred klubom stále stojí rada, je len malá šanca, že sa dnu dostanete ešte pred jeho koncom. Takto mi ušla grécka hudobníčka Σtella (jedno z nových mien slávneho vydavateľstva Sub Pop), švédske alternatívne hip-hopové duo zo Švédska Deki Alem, či holandská post-punková kapela Tramhaus. Nevadí, ak sú takí dobrí, ako sú žiadaní, určite bude skôr či neskôr príležitosť vidieť ich aj niekde v našich končinách. Navyše alternatív je na Eurosonicu vždy dosť - horšie je to v tretí deň festivalu s energiou na neustále presúvanie sa medzi klubmi. Napriek tomu sme sa domov vrátili nielen poriadne unavení ale najmä plní zážitkov.
Silnejší ako kedykoľvek predtým
Konferečná časť festivalu bola rovnako zaujímavá ako koncerty. Speakri z celej Európy s bohatými skúsenosťami z praxe rozprávali o manažmente, autorských právach, festivaloch, ticketingu, streamingu, finacovaní kultúry, aktivizme, štúdiovej práci, marketingu, skrátka asi o všetkom, čo nejako súvisí s prácou v hudbe a kultúre. Okrem Miša Kaščáka, ktorý je na Eurosonicu hosťom diskusných panelov pravidelne, bola tentokrát súčasťou jedného z panelov o mestách kultúry a kultúrnej politike miest aj Lucia Dubačová z EHMK Trenčín 2026.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Jedna z posledných debát, ktorá ma nesmierne potešila, mala názov Metal scene in Eastern Europe - stronger than ever?. Dozvedeli sme sa v nej o príbehu rumunskej promotérky Codruty Vulcu, ktorá založila a dodnes organizuje v súčasnosti najväčší hudobný festival vo svojej krajine ARTmania. Vo svojich začiatkoch musela policajtom prekladať texty HIM a vysvetlovať im, že nejde o satanistov a na festivale nebudú prebiehať žiadne čierne omše, až sa vypracovala na uznávanú promotérku, ktorej zverili aj organizáciu návštevy pápeža v Rumunsku a jej festival dnes finančne podporujú aj veľké a konzervatívne spoločnosti.
Nemenej zaujímavé bolo aj rozprávanie Romana Demtšeka z Estónska, jedného z najväčších promotérov v Pobaltia z agentúry Damn Loud, a Igora Sydorenka, ktorý je spevákom a gitaristom ukrajinskej stoner rockovej kapely Stoned Jesus. Tá nedávno navštívila aj Bratislavu a jej koncert bol beznádejne vypredaný. Čiže áno, metalová scéna vo východnej Európe je naozaj silnejšia ako kedykoľvek predtým.
To isté možno povedať aj o tej slovenskej, a nielen metalovej. Na Eurosonicu a Pinguin Radio Showcase sa v rámci našej tohtoročnej výpravy predstavilo šesť rôznorodých kapiel a projektov, ktoré ukázali pestrosť a kvalitu slovenskej scény. Dobrá správa je, že má stále čo ponúknuť a aj pre ďalšie ročníky bude z čoho vyberať. Mimochodom, práve keď sme v napakovanom autobuse opúšťali Holandsko, na mňa na sociálnej sieti vyskočil príspevok od dua Lash & Grey, ktoré v piatok vystúpilo na festivale Jazz Maastricht. Potešilo, kiež by bolo takých úspešných slovenských príbehov čo najviac, či už vďaka showcaseom alebo bez nich.
Na záver ešte jedno obrovské Thank you, bráško! Pohode a SHARPE festivalu: byť po druhýkrát súčasťou tohto dobrodružného vývozu slovenskej hudby bolo pre Hudba.sk veľkou cťou a kedykoľvek sa radi pridáme znova!
Zdroj: Martina Mlčúchová
Pozrite si fotoreport zo slovenskej výpravy na Eurosonic 2023
Autori:
Patrik Marflák (úvod, Nina Kohout, Meowlau x Val, 52 Hertz Whale, Adela Mede, BLAS a i.)
Tomáš Danišovič (Fyasco, Hentai Corporation, Eyes, konferenčná časť)
