Áno, konečne je tu po týždni od otvorenia 21. ročníka najväčšieho českého festivalu Colours of Ostrava reportáž. To, že rozsiahly areál Dolních Vítkovic poskytuje nespočetné množstvo nielen kilometrov štvorcových ale aj programových jednotiek svedčí o tom, že nech už máte na konci tohto textu akýkoľvek dojem, minimálne raz v živote túto štvordňovku musíte absolvovať. A potom rekonvalescenciu.
Poďme si pred hodnotením minulého týždňa upratať pracovný stôl. Naposledy som Ostravu navštívil pred šiestimi rokmi a z tejto optiky sa na uplynulý ročník pozerám dnes. Táto informácia nie je kľúčová len kvôli tomu, že naposledy som bol na coloursoch ešte ako dvadsiatnik, ale aj preto, lebo sa musela zmeniť dramaturgia. Niečo sa stalo. Povieme si.
Dôležité je podotknúť aj to, že opäť sa v mojom novinárskom texte vyskytuje Sam Smith. Tohto umelca sledujem už od začiatku jeho kariéry a veľmi mu držím palce vo všetkom, čo robí. Rovnako rešpektujem nebinárnosť tejto osoby. Napriek tomu, že kolegovia z Denníka N používajú zámeno „ono“ a príslušný tvar slovies, myslím si, že je pre plynulosť textu pri jeho čítaní lepšie používať mužský rod. Zdôrazňujem, nemám v úmysle uraziť nikoho, koho by sa to mohlo dotknúť.
Pevná štruktúra Colours of Ostrava 2024 sa začínala postupne rozpadávať už začiatkom júla, keď floridská elektronická dvojica Sofi Tukker ohlásila zrušenie svojho európskeho turné zo zdravotných dôvodov. Neskôr sa pridali aj Queens of the Stone Age, ktorí takmer doslova päť minút pred dvanástou ohlásili, že okrem Pohody neprídu ani do Ostravy. Rušenia neprestávali ani kvôli celosvetovému IT výpadku, a to už bol festival v plnom prúde. Sevdaliza nemohla priletieť a v tom čase sa nevedelo, či nebude ďalšou umelkyňou, ktorá nepríde.
Tento deň nie je pre mainstreamových
Neuvádzam tieto nešťastné zhody okolností preto, aby sme začínali negatívne, ale aby sme si uvedomili, že hlavným headlinerom tohto ročníka bola dramaturgia. Aj takéto odrieknutia či programové rošády majú veľký vplyv na zmenu (vylepšenie či zhoršenie, "jak je libo") celkovej atmsoféry. Úvodný deň tak bol "poněkud" diétny.
Pre mňa, ktorý neholdujem gitarovému majstrovstvu Toma Morella, náhradníka Queens of the Stone Age na hlavnom pódiu, bolo najzaujímavejším vystúpenie jeho "predskokana" ADONXSa. Mladík známy z ostatného vrhu Česko Slovenskej SuperStar ukázal početnému, avšak pochopiteľne stále ešte riedkemu publiku každú svoju stránku. Zo začiatku tú slovenskú, potom anglickú a ešte aj superstárovskú, keď zaspieval cover verziu piesne Driver’s License od Olivie Rodrigo, čo bolo jedným z jeho televíznnych vystúpení.
Zdroj: Zdenko Hanout
Streda ponúkala aj Gogol Bordello, kapelu, ktorá chodí na Colours častejšie ako ja, ghansko-austrálskeho rapera a speváka Genesis Owusu či Garyho Clarka Jr., reprezentanta fúzie blues, rocku a soulu. Samozrejme, reč je teraz o dvoch najväčších pódiách Česká sporitelna stage a T-mobile stage, ktoré od seba nie sú vzdialené na viac desiatok minút cesty medzi nádhernými továrenskými budovami. Jednotliví stredajší vystupujúci boli žánrovo tak jednoznačne vyhranení, že návštevníkom s väčšinovým vkusom zostával čas na preskúmanie areálu alebo vychádzku s "domorodcami" do centra Ostravy.
Štvrtoček, štvrtoček, nevytkni si členoček
Deň číslo dva priniesol mnoho pozitívnych prekvapení, a to aj od komerčne známych mien. Začal podporou domáceho exportu Billy Barman, ktorý na T-Mobile stage neponúkol len to najlepšie zo svojho hudobného katalógu, ale predstavil aj Galériu duševného zdravia (recenzia), nedávnu albumovú novinku. Napokon sme však aj dievčaťu Poď zapletali vrkoč a ronili spolu s Alexom slzy za Emou. Našinca zahreje pri srdci aj moment, keď spolu s domestifikovaným Nemcom netrafí text prechodu v Mladým chýba vojna.
Na odporúčanie kolegu Húsku sme chceli dať šancu houstonskej trojici Khruangbin. Na hlavnom pódiu mala svoju hodinku medzi 17:30 a 18:30. Napokon sme však usúdili, že "príjemný psychedelický rock" (slová kolegu Húsku) nie sú dostatočne dynamické pre naše potreby. Depriváciu úspešne znižoval set holandského dídžeja s tureckými koreňmi Ümmeta Özcana. Okrem svojich "čudlíkov" a "krútičiek" implementoval do svojho pódiového prejavu aj využívanie flauty, mongolského hrdelného spevu či vokóderu. Celá hodinka s Özcanom vyzerala pri druhom najväčšom pódiu festivalu ako náhly pop-up kdesi v klube na Ibize. Obzvlášť, keď na človeka pri takomto elektronickom "vysmážaní" ešte zvesela pražilo slnko.
Zdroj: Zdenko Hanout
Vrcholom večera bola plnokrvná, plnotučná, nutrične vyvážená, naložená a ešte neviem, ako inak vyjadriť plnohodnotnosť šou z dielne Sama Smitha. Vokalisti sa na pódiu objavili o dve minúty skôr, pričom sa ohlásili horiacimi svetlicami. Až keď vyhasli, sa po obrovskom nápismi počmáranom ľudskom tele prešiel headliner druhého večera. Svoju 90-minútovku odštartoval skladbou Stay with Me z nahrávky In the Lonely Hour, toho roku oslavujúcej už dekádu existencie. Ešte k nim priložil I’m Not the Only One, Like I Can a so skladbou Too Good at Goodbyes prešiel k tanečnejším kúskom.
Špecifikom Smithovej šou bolo, že ukázal zo svojej duše naozaj všetko. Ukázal zraniteľnosť, ktorú cítil, keď vydal prvý album a cítil sa osamelo. Avšak publiku dal aj svoje postupné otváranie sa vlastnej osobnosti či fázu úplného sebaprijatia. A práve preto sa na túto šou tak dobre pozeralo. Videli sme človeka, ktorý sa cíti dobre vo svojom tele (a rôznych šatách – mužských aj ženských) a chcel sa o to podeliť so všetkými. Vrcholom večera bola, samozrejme, Unholy, no nie preto, že získala Grammy či je nesmierne populárna v rádiách, ale preto, že mala sexepíl, teátro a dokonca aj Kim Petras (v audionahrávke, ale ráta sa!).
TIP: O piatku s Lennym Kravitzom si prečítajte od kolegu Mateja Kráľa
Female power a divé huby
Posledný deň festivalu priniesol pamätníkom kráľa dancehallu Seana Paula či všeobecne iritujúcu a kedykoľvek zameniteľnú Zaru Larsson. Moje sústrednie tak prešlo na vopred avizovanú Sevdalizu. Iránčanka, ktorú sa podarilo po piatkovom zrieknutí prebookovať na sobotu, vo svojich štyroch rokoch utiekla s rodičmi do Holandska. Zažil som ju, keď som bol ten jedinýkrát na Pohode v roku 2019. Jej vtedajšie vystúpenie nebolo ani na najväčšom, ani na druhom najväčšom, ale kdesi na (zveličene povedané) tristopäťdesiatom malom stagei za intímnych okolností. V Ostrave mala vystupovať na hlavnom pódiu v piatok o 20:00. Z lukratívneho primetime sa nakoniec stal posledný koncert T-Mobile stage, pričom dav pod pódiom bol porovnateľný s tým, ktorý mal Ümmet Özcan. Vyvstávala teda otázka, či sa ľud vyrovnal s piatkovou "stratou" a nevedel o sobote, alebo by bol piatok fiaskom, keby všetko dobre dopadlo.
Divákom zo srdca poďakovala za prítomnosť a svojich zopár minút odštartovala známym singlom Human, pričom neskôr v krátkom setliste plnom fúzie elektroniky a elektronickej gitary prihodila aj spoluprácu s Grimes. Kdesi medzitým, rozprávajúc o svojom životnom príbehu, povedala žena v sieťkovaných pančuchách veľmi silné slová: "Zadok mám vonku preto, lebo ho chcem mať vonku a môžem ho mať vonku." Neuplynula ani hodina a Sevdaliza sa rozlúčila. Keď si dav myslel, že charizmatická speváčka odchádza kvôli prídavku, vyšla von, rozdala zopár pomyselných bozkov a natrvalo odišla.
Napokon sa všetky cesty nezbehli do Ríma, ale pred Česká sporitelna stage, kde krátko pred live vystúpením Infected Mushroom ešte kreatívna riaditeľka festivalu Zlata Holušová a dramaturg Filip Košťálek urobili resumé vystupujúcich, zatiaľ čo oznámili aj prvého headlinera budúceho roka – The Chainsmokers.
Zdroj: Filip Kustka
Hoci bolo nepísaným zvykom, že pri poslednom hlavnom mene ročníka sú konfety (alebo podľa "domorodcov" vlani dronová šou), tento rok to pred hlavným pódiom vyzeralo tak, že aspoň fanúšikovia zostali. Autor článku je pamätníkom ročníkov, ktoré uzatvárali veľmi populárni a všeobecne žiadaní Mika či Kygo. Tentokrát síce mala záverečná šou energiu Evy Mázikovej na steroidoch krát desať, ale beztak to pôsobilo, že málokto vie, kto vlastne Infected Mushroom sú. Na druhej strane sa zas natíska otázka: prečo keď existuje izraelská dvojica z roku 1996 so strhujúcim vystúpením, kde sú živé nástroje a extrémne pohyblivý tanečný kolektív, my na Slovensku oslavujeme 90. roky trinástou inkarnáciou Fun Factory, Mr. President a iných?
Colours of Ostrava boli v roku 2024 veľmi zvláštne. Neboli zlé, ale ani extaticky dobré. Akoby si niekto uložil jednotlivé mená do tabuľky, a potom ich v protismere hodinových ručičiek zamiešal. Nemožno povedať, že DNA festivalu pozostávalo hlavne zo silných mien na prvých dvoch stageoch, a potom objavovania. História plagátov pri Vítkovice Gong Stage hovorí skôr o základe v štýle ethno a world music. Možno som len zažil pár rokov, keď sa mi v Ostrave viac triafali do vkusu, a keď som sa nedokázal stotožniť s programom na hlavnom stagei, nemusel som ísť ďaleko po adekvátnu alternatívu. Teraz bol program oveľa rozpačitejší.
Dovolím si na záver nesúhlasiť s kolegom Kráľom, ktorý vo svojej reportáži vyzdvihuje diametrálny rozdiel medzi českým najväčším festivalom a tým naším. Ak nenavštevujem Pohodu, je to preto, že mi ponúka čoraz menej, ehm, istôt, keď už ma chce zvyškom line-upu motivovať k objavovaniu. A obávam sa, že týmto smerom sa vybrali aj "farbičky".
Autor: Marek Majzon
