Holandská elektroswingová speváčka Caro Emerald uzavrela v nedeľu večer jeden z najkontroverznejších ročníkov v histórii Bratislavských jazzových dní. Festival s odvážnejšou dramaturgiou priniesol žánrovú všehochuť, ale aj mnoho diskusií o smerovaní festivalu.
Čoraz menej jazzu v podaní headlinerov
Jazz sa ako hudobný žáner vyvíja a na domácej i zahraničnej scéne sa okrem jeho klasického poňatia darí aj mnohým mladým crossoverovým projektom, ktoré ho umne miešajú s inými hudobnými žánrami, invenciou a technológiami. V prípade tohtoročných headlinerov však išlo o vcelku diskutabilné vystúpenia. Okrem neo-soulového projektu Robb, ktorý by sa svojou kvalitou (nie je myslené v negatívnom zmysle) hodil viac do klubovej atmosféry, bola takou napríklad aj holandská "bodka za festivalom".
Caro Emerald, ktorá tento rok s veľkým úspechom vystúpila aj na Colours of Ostrava, rozprúdila obrovskú energiu i v sále medzi "džezmenmi". V jej rýdzo elektro-popovom vystúpení by ste však ťažko hľadali punc swingu, o to horšie akúkoľvek spojitosť s jazzom. Kvalitatívne išlo o profesionálne vystúpenie, polemizovať ale môžeme o tom, či jej hudba patrí na Bratislavské jazzové dni. Zaujímavá by bola štatistika, koľko návštevníkov si v nedeľu zakúpilo lístok kvôli samotnému festivalu a koľko z prítomných "strpelo" ostatný program večera kvôli čakaniu na kapelu okolo inak talentovanej holandskej speváčky.
Menším rozčarovaním bol koncert inej líderky "lineupu pre mladých", arizonskej rodáčky Nik West. Charizmatická basgitaristka a speváčka, ktorá si už na pódiu zahrala s takými menami ako Prince či Marcus Miller, bola tou, ktorá počas piatkovej noci vliala svojím funkom novú miazgu do žíl nejednému z prítomných. Jej energické groovy si síce udržali štandard počas celého vystúpenia, invenčne však oscilovala v jednej muzikantskej línii. Kto bol zvedavý na basgitarovú mágiu, zostal sklamaný. Skôr než na dychberúce vyhrávky využila basgitaru na predvádzanie pódiových jogových asán. Šou, ktorou rozpumpovala energiu v sále, však bola neskutočná a určite netreba opomenúť ani vynikajúcu sprievodnú kapelu s RJ Norwoodom Jr. za bicími a vyzretou vokalistkou Amber Sauer, ktorá viackrát prebrala aj funkciu sólovej speváčky.
Zdroj: Ivan Kelement / BJDNik West predviedla veľkú šou, ale málo inštrumentálneho umeniaSkutočné vrcholy priniesli "mená zo stredu"
Umeleckým vrcholom piatkového večera bola pre mnohých zúčastnených namiesto rockovo hlučnej Nik West hudobne sofistikovaná "šou jedného muža". Adam Ben Ezra potvrdil, že Izrael je liahňou talentovaných muzikantov a že siahnuť pri tvorbe programu do hudobných vôd smerom na východ sa vždy oplatí. Genialita sólového kontrabasistu sa niesla celým jeho vystúpením. Ezra v sebe kĺbi vynikajúcu techniku s obrovskou muzikálnosťou. Za pomoci loopingu dokáže prepojiť beatbox s orientálnym spevom, vďaka efektom zase rozdrásať kontrabas zvukmi elekrickej gitary. To všetko na podklade impozantných aranžmánov. Rodák z Tel Avivu vás so sebou nevezme len na cestu do Izraela, vtiahne vás do úplne jedinečného univerza. Perfekcionizmus a kreativita v jednom.
K umelcom vkladajúcim do hudby svojho unikátneho ducha patrilo aj manchesterské trio GoGo Penguin, ktorého rytmika so známkou elektroniky v kombinácii s minimalistickým klavírom dokázala nad pódiom vykresliť snové melodické ale rymicky zaujímavé krajiny. Silnou témou bola napríklad kombinácia bicích a tibetských mís. Príbehová melodika GoGo Penguin mi tiež mierne pripomínala slovenské Impaco trio, zatiaľ síce v hudobných začiatkoch, no veríme, že s budúcnosťou.
Vynikajúci koncert odohralo počas nedeľného večera aj trio Jona Clearyho. Talentovaný klavirista, ktorý má za sebou nielen inšpiratívny životný príbeh, ale aj rovnako schopných pódiových kolegov, namiešal takmer bez prípravy so svojimi súputníkmi výbornú zmes R&B, gospelu i funku. Traja muži dokázali na pódiu počas celého koncertu vydať energiu hodnú desaťčlenného ansámblu. Cleary je nielen vynikajúci spevák, ale aj klavirista, ktorý zo "starých žánrov" dokáže vytiahnuť to najvzrušujúcejšie, čo kedy priniesli.
Zdroj: Ivan Kelement / BJDEnrico RavaAko pozitívne udalosti 42. ročníka možno hodnotiť aj koncert talianskeho trúbkara a hráča na krídlovke Enrica Ravu, či floridských Tiempo Libre. Kým Rava s kapelou zaujal lyrickým dialógom trúbky/krídlovky a trombónu, Tiempo Libre priniesli snáď to najlepšie, čo na afro-karibskej hudobnej scéne v súčasnosti môžete nájsť. Plnokrvná kubánska hudba líznutá jazzom s pulzujúcou basou roztancovala celú sálu, napriek tomu však pôsobila veľmi autenticky a nesilene.
V prípade festivalových dní aj jednotlivých večerov tak platilo, že tie najlepšie zážitky prišli v strede programu. Potvrdil to svojím pofestivalovým vyjadrením pre TASR aj spoluorganizátor a dramaturg festivalu Peter Lipa: "Nechcel som pred festivalom hovoriť, čo je dobré, čo odporúčam, lebo ja odporúčam všetko. Mne osobne vyhovovali interpreti v strede rozpisu, prvý deň Adam Ben Ezra, druhý deň GoGo Penguin, tretí deň John Cleary, čo je pre mňa vec, ktorá ma najviac upútala z celého festivalu. Ten človek robí takú hudbu, akú ja mám rád, tak by som si predstavoval aj svoju hudbu, keby som to dokázal a vedel tak dobre hrať na klavíri ako on. Ľudia si v priebehu večera vždy nájdu to svoje."
Slovenský jazz potvrdil svoje kvality
Aj z domácej scény treba vyzdvihnúť viacero hudobných ansámblov. Celý festival výborne odštartovali víťazi minuloročného Pódia mladých talentov, košickí Cha Bud!, kladne hodnotím aj projekt Ondreja Jurášiho či Rozhlasový big band Gustava Broma pod vedením Vladimíra Valoviča. Osobne ma oslovili najmä náročnejšie kompozície Luboša Šrámeka.
Ako mierne sklamanie sa naopak ukázal koncert legiend Miroslava Vitouša a Jiřího Stivína, i keď s pojmom "sklamanie" je v ich prípade nutné narábať veľmi opatrne. Status dvoch žijúcich legiend so závideniahodným portfóliom, ktoré spolu vystupujú len veľmi ojedinele, obohnal koncert týchto dvoch pánov očakávaniami výnimočného zážitku. A predsa, akoby vystúpeniu niečo chýbalo. Ťažko súdiť, či to boli staršie témy, trochu "otrelá" jethrotullovská hra na flautu, či na pódiu viaznúca muzikantská chémia. Koncert mal minimálne pre mňa pár hluchých miest. Svojich poslucháčov si však určite našiel.
Podobný problém som vnímala aj vo vystúpení poľskej Slovenky Jany Bezek a jej tria. Paradoxom je, že práve Bezek, ktorá okrem jazzových štandardov a spontánnych improvizácií píše precítené kompozície s melancholickým nádychom, hodnotím ako interpreta, ktorému chýbala emócia. Pravdepodobne za to môže pečať klasickej klavírnej školy, ktorá je v jej hudbe hojne zastúpená.
Ďalší domáci umelci vystúpili na Pódiu mladých umelcov. Zažiarili na ňom viacerí hudobníci, aj keď výber poroty tohto roku padol na zoskupenia, ktorých hudobné ťažisko bývalo v mnohých prípadoch v iných žánroch než v jazze. Svoje publikum si tak určite našiel "bašável-jazz" Arpi Farkaša a Barbory Botošovej, veľkej obľube sa tešilo harmonické zoskupenie v štýle 20-tych až 40-tych rokov Paper Moon Trio či fusion kapela ODB Trio. Za seba dávam hlas pozoruhodnému projektu klaviristu a skladateľa Martina "Majla" Štefánika Ľudové Mladistvá, ktorého originálna fúzia jazzu a ľudových piesní bola pre mňa jedným z vrcholov nedeľného večera. Energia živého vystúpnia je ešte pôsobivejšia než na nahrávkach a preto túto kapelu určite odporúčam v jej "live" prevedení.
Aktualizácia (19:00): Ľudové Mladistvá vyhrali súťaž Pódia mladých talentov. Vďaka tomu na budúci rok svojím koncertom otvoria program na hlavnej festivalovej scéne.
Zdroj: Ivan Kelement / BJDĽudové Mladistvá - viac o projekteNa tomto mieste je nutné poznamenať, že predovšetkým v sobotu malo vedľajšie pódium veľký úspech, čo svedčí aj o kvalite na neustále sa rozvíjajúcej domácej scéne. Problémom bol naopak prísny časový manažment, ktorý vystúpenia kapiel, aj napriek záujmu publika, oklieštil v niektorých prípadoch len na tri skladby. Do budúcnosti by preto možno nebolo na škodu nechať skupinám na "béčku" väčší priestor. Kapacita vedľajšej koncertnej sály je aj tak neporovnateľne menšia než hlavná koncertná sála, takže headlinerom na hlavnom pódiu by občasné prelínanie koncertov nemuselo uškodiť.
Ako ďalej, džezáky?
S koncepciou "nového festivalu" sa objavili aj iné malé nedostatky, ktoré môžu mať v budúcnosti čoraz výraznejší vplyv na tvár celého podujatia. Kým k téme o zmene v hudobnej dramaturgii Peter Lipa v rozhovore pre médiá vtipne poznamenal, že ide o festival, kde si ľudia buď vyberú alebo zájdu na pivo, táto skutočnosť pôsobí v súčasnosti ako dvojsečná zbraň.
Bratislavské jazzové dni stále sú festivalom, na ktorom sú diváci zvyknutí vnímať, vychutnávať a v neposlednom rade diskutovať (po koncertoch). S hudobnými hosťami popového rázu typu Caro Emerald však bolo počas nedele v priestoroch Incheby možné sledovať popíjajúcich ľudí čakajúcich na koncert hlavnej hviezdy, čo im počas jazzovejších koncertov nebránilo zdvíhať hlasový register tak, ako je to bežné na obvyklých letných festivaloch. Jazz je žáner, ktorý si počas svojej histórie prepracoval cestu na veľké pódiá z krčiem, ale dnes už so sebou nesie istú úroveň kultúrneho zážitku, pri ktorom priveľký hluk ruší.
Postupnú zmenu je v posledných rokoch badať aj v oblečení návštevníkov. Kým v minulosti sa džezáky niesli v slávnostnejšom štýle, najmä tohtoročná nedeľa už bola v tomto smere úplne iným podujatím. Nie som fanúšikom strohého konzervativizmu, ale punc nevšednosti, ktorý so sebou festival zvykol niesť, mi zrejme bude chýbať.
Autorka: Júlia Šimková + TASR (citácia Petra Lipu)
Foto: Ivan Kelement - BJD
Súvisiaci interpreti: Caro Emerald
