Je skorý piatkový podvečer a vchádzam do legendárneho klubu Fléda v Brne. Víta ma červené osvetlenie zladené s plagátom k 35. výročiu vydavateľstva Indies Scope a veľkorysý priestor s malým dvorčekom uprostred. V hlavnej sále prebieha zvuková skúška a dolieha ku mne zvuk nástrojov. Nazriem dnu – je to kapela Swordfishtrombones, ktorá po dvanástich rokoch ohlásila návrat na pódiá. Skvelá správa pre fanúšikov, a rozhodne nie jediná dôležitá novinka tohto večera.

V menšom priestore nazvanom Báreček práve jeden z majiteľov vydavateľstva Přemysl Štěpánek otvára tlačovku. Prípravy na túto akciu boli vskutku veľkolepé – koncertu na Fléde predchádzala séria menších akcií v spriatelených kluboch, ktoré zorganizovala Brněnská Asociace Clubové Hudby (BACH). Po úvodných formalitách sa dozvieme, že zo zdravotných dôvodov nevystúpia Jana Vébrová ani Beňa & Radványi. Namiesto nich hudobník Jan Váňa odohrá počas večera dva sety a Báreček sa tak stane jeho súkromným pódiom.

Jedným z ohlasovaných vrcholov večera má byť pripomenutie si albumu Steak! kapely Meat House Chicago I.R.A., ktorý sa pôvodne objavil ako prvý album pod hlavičkou Indies Scope s katalógovým číslom MAM001. Zremastrovaná verzia albumu na dvojvinyle vyjde 28. februára. Frontman kapely Petr Vyšohlíd sa podelil o spomienky na nahrávanie a začiatky: "Mali sme veľmi plodného textára a výtvarníka, ktorý robil obaly a vyprodukoval za deň 8 až 10 textov. Na nahrávaní sme sa dohodli s mojím otcom, ktorý mal štúdio v Hradci Králové."

Zaujímavosťou je, že pôvodné nahrávky sa zachovali na magnetofónových páskach, ktoré Milan Páleš, zakladateľ Indies Scope, pred niekoľkými rokmi daroval Vyšohlídovi a tým mu vnukol myšlienku na znovuvydanie. Prevádzanie materiálu, ktorého sa ujal producent Ondřej Ježek, bolo technicky veľmi náročné: "Pásky sa pri prehrávaní v štúdiu úplne rozpadli a viseli po celom štúdiu na mikrofónových stojanoch, ich rozpletanie zabralo celý jeden deň."

Následne sa rozprava presúva k bilancovaniu zmien, ktoré za posledné roky nastali v rámci vydavateľstva. Komunikácia medzi zúčastnenými prebieha v uvoľnenej a neformálnej atmosfére, čo len potvrdzuje ducha komunity, ktorú si Indies Scope buduje už desaťročia. Napokon, celé to začalo v roku 1990 požičovňou a predajňou hudobných nosičov, ktorú založili Milan Páleš a Miloš Gruber. 

Dnes Páleš odchádza do dôchodku a postupne predáva pochodeň mladším ročníkom vrátane Přemysla Štěpánka a Martina Kozumplíka, ktorý je posledné dva roky väčšinovým majiteľom spoločnosti. Kozumplík sa zameral na modernizáciu a zlepšenie infraštruktúry, napríklad presťahovaním skladu a vytvorením nového priestoru pre maloobchodnú predajňu spojenú s bazárom vinylov na ulici Cejl 20 v Brne. 

V roku 2024 uviedlo vydavateľstvo na trh viac ako 20 albumov a v podobnom trende plánujú pokračovať: "Indies bude fungovať určite v podobnom duchu ako doteraz, snáď len s väčším akcentom na mladé tváre," uviedol Kozumplík. Medzi pripravované tituly patria albumy Mateja Metodeja Štrunca, Terezy Hrabini, kapiel Bombarďák, Band of Heysek, Bran a sólový debut Veru Linhartovej (známa napríklad z kapely Zvíře jménem podzim). Plánované vydanie dvoch folklórnych albumov, si pod taktovku vzal sám Milan Páleš, pretože horňácky folklór je jeho srdcovou záležitosťou.

Pesničkárstvo a zrod alternatívy v Brne

Ak existuje národ zrodený pre pesničkársku scénu, sú to podľa mňa Česi, čo dokazujú celkovo tri koncerty v tomto žánri. Večer otvára koncert Petra Linharta – nenápadne pôsobiaceho pána v rokoch, ktorý si nohavice zladil s červenou gitarou. V hlave mi zaznie poučka "úroveň hluku v praxi neklesá pod 35 dB". Akustika v priestore označenom ako Předsálí je totiž rušená rozhovormi z baru a sušičom rúk na toaletách, čo narúšalo atmosféru a robilo úvody k piesňam nezrozumiteľnými. Napriek tomu Linhart odohrá precítený set a divákom na konci každej piesne poďakuje – skromne, no s nefalšovaným šarmom.

Po Linhartovi sa na pódium dostáva Milan Páleš s príhovorom, ktorý otvára tiež typicky českou vetou: "Prosím vás, rozmohl se nám tady takovej nešvar," spomína, že niektoré médiá spochybňujú existenciu alternatívnej scény v jeho meste. "Alternatívna scéna v Brne existuje a ste to vy." Následne vymenuje kluby, koncertné miesta a umelcov, ktorí sa podieľali na formovaní nezávislej hudobnej scény v Brne. Dojíma ma, ako si papier s poznámkami odďaľuje pri čítaní od tváre. "To je niečo, čo nám môže Praha závidieť," uzavrel za veľkého potlesku.

Po úvodných slovách som sa so zakladateľom zabrala do rozhovoru o jeho začiatkoch. Poznám iba málo ľudí, ktorí by mi na prvý pohľad boli tak sympatickí ako Milan Páleš. Popri premýšľaní nad jeho zjavom, ktorý je mixom Ricka Rubina a dekoračného trpaslíka zo záhrady (v najlepšom slova zmysle) sa ho pýtam, či boli jeho hudobné začiatky spojené s hrou v kapele. Pokrúti hlavou: "Nie, kapelu som nikdy nemal. My sme začali ešte za boľševika. Chodili sme s cievkačom, asi B53 (cievkovým magnetofónom, pozn. redakcie) nahrávať koncerty kapiel, a potom sme nahrávkam ručne vyrábali maľované obaly." 

Spomína aj spoluprácu s disidentom Petrom Cibulkom, o ktorom je známe, že sa za protištátny druh aktivít dostal do problémov s komunistickým režimom a napokon bol aj väznený: "Mnoho ľudí, ktorí sa na tom podieľali boli odpočúvaní, vyšetrovaní a šli aj do väzenia. Potom, keď prišiel Havel, sme okamžite 14.2.1990 otvorili požičovňu s predajňou."

Boomerský hardcore a mladé tváre

Frontman Petr Vyšohlíd svojsky okomentoval pripravovaný koncert svojej kapely Meat House Chicago I.R.A., na hlavnom pódiu slovami: "Skúsime to. Ja vždy hovorím, že na kapely sa má chodiť, keď sú mladé, nadržané, bez zábran." Hoci ich terajšiu formu označil ako "revival", pánom sa podarilo vytvoriť skvelú atmosféru a poriadne "mastili". V duchu som im vytvorila priečinok "boomerský hardcore" a hoci žánrovo to nebola úplne moja šálka kávy, do večera naliali naozaj veľkú dávku energie. V publiku sa hemžili mobilné telefóny v kožených obaloch s vizitkárom (jasný znak, že máte nad 40), spievali sa texty a môj najväčší obdiv si získala dáma v rokoch, ktorá v prednom rade tancovala od začiatku do konca. Po poslednej piesni sa z publika ozve nekompromisné: "Poďme, poďme, ešte jednu!".

Ďalším veľmi očakávaným počinom večera bol koncert Davida Pomahača z kedysi obľúbenej kapely Kieslowski, ktorý si prizval mladú speváčku z projektu Kvietah. Hoci v úvode narodeninového večera označil Kvietah "za skvelú mladú umelkyňu" na koncerte jeho obdiv a rešpekt k speváčke nebol až tak cítiť a svojimi poznámkami a zbytočnými "vtipmi" spôsoboval nie veľmi príjemnú dynamiku. Výrokmi o kvalite ich setu v prípade kedy "člověk vymění holku" si síce získal menšiu časť publika, ale viacerí mladší prítomní sa neubránili slovu "cringe" v hodnotení jeho komunikácie. 

Samostatné vystúpenie Magdalény Fendrychovej na hlavnom pódiu ma oslovilo oveľa viac a napriek tomu, že spolupráca s Pomahačom jej úplne nepomohla (pun intended) so svojím projektom Kvietah a včely predviedla silný, sebavedomý výkon, ktorý bol príjemným osviežením a pre mňa jedným z najlepších koncertov večera – súhru členov zoskupenia dopĺňal fenomenálny hlas speváčky s prepracovanou technikou. Okrem iných odohrali aj skladbu Herojam sláva na podporu Ukrajiny a set zakončili veľkolepou piesňou Indián.

Pred koncertom Fendrychovej odohral na Bárečku mladý umelec Jan Váňa, ktorý pripravil počas večera dva sety. Podľa zloženia jeho textov rád spieva o smrti, o láske a o tom, ako upratuje byt. Mrzelo ma, že som si už nestihla vypočuť jeho druhý koncert, v ktorom sľuboval viac práce s loopovaním a hrou na midi kontrolér, pretože skladba, v ktorej použil tieto techniky bola rozhodne najzaujímavejšou. V priebehu vystúpenia tiež stihol so spolužiakom z FAMU pokrstiť album A na Jordán dopadla tma.

Zvuk nostalgie a energetická elektronika

Jedinou mojou výhradou k organizácii koncertov bolo rozmiestnenie jednotlivých vystúpení, čo mi potvrdili aj kolegyne z umelecko-kultúrneho okruhu Slovenského rozhlasu, s ktorými som sa na akcii zoznámila. Na tichšie, intímnejšie vystúpenia ako Peter Linhart alebo Tereza Hrabini bolo Předsálí príliš hlučné a chaotické. Naopak, koncert ZVAbol naplnený na prasknutie. S dychovou sekciou a hlasom speváka, ktorý pripomínal Toma Waitsa rozpohybovali maličký priestor a viacerí sa zhodli, že im mal patriť hlavný stage. S Tomom Waitsom je spätý aj názov kapely Swordfishtrombones, ktorej návrat ľudia privítali s enormným nadšením. Určite treba spomenúť jedinečný zvuk, ktorý sa nedá opísať inak ako slovom "crispy". 

V závere koncertu sme sa dozvedeli, že ho nemal na starosti nik iný ako hudobník a producent Dušan Neuwerth, známy predovšetkým z kapely Tata Bojs, ale aj z projektu Umakart. Spevák "českých The National" Miloš Rejsek na konci vystúpenia neskrýval dojatie a vzduch v sále bol vďaka ich piesňam presýtený obrovskou náložou nostalgie.

Blížime sa k záveru a posledné vystúpenie v Předsálí – Tereza Hrabini v sprievode gitaristu ma, žiaľ, absolútne nezaujalo. Možno by tomuto projektu prospelo presunutie do menšieho priestoru, no aj tak pôsobí veľmi nesúrodo, vrátane outfitu a štylizácie speváčky. Z pozitívnych vecí viem vyzdvihnúť len nápadité texty. Záver večera tak jednoznačne patril skupine Moimir Papalescu & The Nihilists. Kapela známa svojím jedinečným mixom elektroniky, rocku a punku, priniesla na pódium obrovskú energiu, ktorá okamžite prebrala všetkých prítomných.

Mirek Papež a Sonja Kröhn svojím charizmatickým prejavom strhli dav a vytvorili atmosféru medzi koncertom a divokou párty a divákov držali v napätí od prvej sekundy po posledný takt. Publikum ich ocenilo mohutným potleskom a výkrikmi nadšenia. Ich záverečný prídavok bol vyvrcholením celej akcie a krásnym darčekom k narodeninám vydavateľstvu.

Tento večer na Fléde ostane v pamäti všetkých, ktorí mali to šťastie byť jeho súčasťou, oslavujúc 35 rokov Indies Scope a nezlomnú energiu alternatívnej scény v Brne. Kto mal pochybnosti o jej existencii, stačilo mu prísť a vypočuť si, ako znie naživo.

Autorka: Kristina Gugová