Od minulého štvrtka do nedele rána sa na pražskom Výstavisku v Holešoviciach odohrala siedma edícia najväčšieho mestského festivalu u našich susedov. Headlinerov bolo tento rok pomenej, zažili sme však aj milé prekvapenia a fakt svetovú hudbu. Zažiarila Raye či Marc Rebillet a úprimne potešili niektoré z moderovaných diskusií na aktuálne témy. Dramaturgia či stage design však ukázali aj množstvo medzier. Viac sa dozviete v našom sumárnom reporte.
Tohtoročný Metronome v číslach vyzeral nasledovne. Necelých 20-tisíc návštevníkov, štyri pódiá a vyše 80 umelcov. Areál ústiaci do nádherného parku Stromovka by však zvládol oveľa viac. Najmä návštevníkov. Či ich odradilo vysoké vstupné (trojdňový lístok stál takmer 150 eur), výstrahy týkajúce sa počasia alebo málo áčkových hviezd, je hodné polemiky. Rozporovať vstupné ani počasie zmysel nemá, povenujme sa teda samotnému programu.
Mestský festival zasahujúci do pracovných dní samozrejme ráta s tým, že jeho brány sa v dané dni začnú zapĺňať až po štandardnej pracovnej dobe, preto mnohé z menších, hlavne lokálnych kapiel, dostali priestor v týchto menej atraktívnych časových slotoch.
Štvrtok s Kocábom, Kiwanukom aj Kosheen
Areál je kombináciou vonkajších pódií a výstavných sál, v ktorých boli umiestnené napríklad Electro stage, Rap klub či Moon club stage. Tu treba povedať, že z konštrukčnej povahy priestorov, ktoré nie sú primárne určené pre koncerty, tam kvalita zvuku občas riadne kolísala. Najviac si to odskákal Rap stage, na ktorom bolo konštantne najmenej ľudí. Vyzdvihnúť však treba príjemnú žánrovú rôznorodosť a unikátnosť átriového Fontána stage, ktorý je niečo ako mikroamfiteáter.
Na tejto scéne sa odohrala aj oslava sedemdesiatin ikony československej alternatívy Michaela Kocába, pričom zástup gratulantov čítal mená ako Jiří Korn, Michal Horáček, Michal Pavlíček, Vilém Čok a v podstate každého podstatného spolupracovníka Pražského výběru či samotného oslávenca. Na tak silný lokálny moment to však nebolo najvhodnejšie zvolené pódium – aj z hľadiska záverečného orchestrálneho programu. Hlavné pódium by koncerty určite svedčil viac.
Zdroj: Pavel Pližingr
Milým prekvapením bola vo štvrtok austrálsko-britská gitarovka Mereki na Electro stagi. Speváčka skupiny svojím sladko-snovým, naivným, ale pevným hlasom vytvorila príjemnú garáž atmosféru.
Prvým headlinerom úvodného večera bol Michael Kiwanuka, britský soulový spevák známy aj slovenským divákom, ktorý tento rok vystúpi na Grape. Vynikajúci, citlivý a skvelo nazvučený koncert sa dotkol asi každej prítomnej duše. Subtílna kapela pôsobila ako niekoľkonásobne väčší ansámbel, spomedzi ktorého vynikli fantastické vokalistky, hlavne Emily Holligan, ktorej bohatá kariéra zahŕňa aj spoluprácu s legendárnym Steviem Wonderom. Kiwanuka dozrel, jeho prejav je stále lyricko-nástojčivý, hrá sa s aranžmánmi piesní, jeho hudba je kotviaca, profesionálna a pritom úprimná.
Zdroj: Jan Hlaváček
Druhým veľkým lákadlom otváracieho večera bolo britstolské trio Kosheen sláviace 25. narodeniny. Hudba tejto formácie ma sprevádzala post-tínedžerským obdobím a je stále dobrá. Sian Evans už má síce po päťdesiatke a niektoré výšky už "podradzovala", ale je to poctivá hudba so stabilnými fanúšikmi. No vzhľadom na to, že nešlo o vizuálne poňatú šou a kapelu tvorí naozaj len trio, bol pre ňu hlavný stage jednoducho priveľký. Nepomohlo ani výnimočné hosťovanie českej speváčky Aiko. Rušivým momentom boli niektoré príhovory Sian Evans ako zo zle zvládnutej príručky komunikácie s publikom s narastajúcim patetickým tónom, prešpikované vtipmi bez pointy.
V Moon clube som nechcel vynechať islandského speváka Daðiho Freyra, účastníka Eurovízie s chytľavými klipmi, ktorý dorazil, ako sa čakalo, s vtipnými kostýmami v kapele a nadživotným nafukovacím panákom na pódiu ako zväčšeninou seba samého. Toto všetko, žiaľ, aj vrátane hudby, sa však vyčerpalo už po pár piesňach a bola to v podstate dosť nuda. Celkovo to bol rozjazdový večer, ktorý nijako zvlášť nenadchol. Kiwanuku si však na Grape nenechajte ujsť.
Zdroj: Pavel Kořínek
Mladá krv z Britských ostrovov a fenomén Marc Rebillet
V rámci sprievodného programu som si skutočne užil Podcast stage a Opero forum, kde sa diskutovalo napríklad na témy rodičovstva, partnerstva, duševného zdravia, politickej situácie, jednoducho na aktuálne spoločenské témy. Veľmi oceňujem.
Areál je príjemne veľký, na oddych slúžili napríklad aj hojdacie siete, našli ste tu aj kaviarenské zašivárne a rôznorodé kuchyne sveta či nápoje. Miest na sedenie bolo tak akurát, neviem si predstaviť, ako by to bolo, keby sa priestor zaplnil oveľa početnejším diváctvom.
V druhý deň organizátorom robili vrásky opakované výstrahy pred búrkou, ktorá naozaj prichádzala vo vlnách, aj keď ten najsilnejší dážď sa spustil až hlboko po polnoci. Poďme ale k tomu podstatnému – hudobnému programu. Veľmi príjemne ma prekvapila domáca kapela I Love You Honey Bunny hrajúca indie rock s prímesou elektroniky. Príjemné, festivalové.
Vysoké očakávania som mal od The Last Dinner Party, sviežeho vetra v tohtoročnom lineupe, a bolo to perfektné. BBC ich označila za objav tohto roka, kapela tvorená frontmankou Abigail Morris, ďalšími štyrmi členkami a bubeníkom bola zábavná, hudobne skvelo disponovaná a vizuálne lákavá. Ich trash gothic zjav, ale zároveň veselosť a radosť z koncertovania bola v kombinácii s vekom niečo okolo dvadsiatky vysoko atraktívna. Dojalo ma aj zaradenie coveru Wicked Game od Chrisa Isaaka, ale veď koho by nie.
Zdroj: Martin Šimral
Následnou skvelou dramaturgickou voľbou bol Roachford na Moon stagi. Plná sála oduševneného publika ukážkovo reagovala na ešte oduševnenejšieho speváka. Koncert prešpikovaný dynamikou spájajúci vlastné piesne s hitovkami ako Ain't No Sunshine a s totálne líderským performerstvom. Disco, funk, tanečky.
Kto iný by to mohol prekonať, ak nie Marc Rebillet? Meno, na ktoré som sa v rámci Metronomu tešil najviac, no zároveň som sa ho aj najviac obával. "Covid wonder" z Ameriky, ktorý sa zviditeľnil na sociálnych sieťach hrajúc a spievajúc s looperom, oblečený len v župane (prípadne trenkách či slipoch) vo svojej spálni či v hotelových izbách, to rýchlo dotiahol až na svetové pódiá. Ako by sám povedal: What the fuck?
Bol neskutočný. Rodený showman s vysokou mierou improvizačnej inteligencie sa s publikom hral, komunikoval s ním, perfektne ustál skandovanie vety "Show your dick!" a potvrdil, že nie je len akýmsi estrádnym zabávačom, ale plnohodnotným umelcom a spevákom. To, ako nasamploval zvuk otvárajúcej sa plechovky plzne (české publikum si už viac a lepšie získať nemohol), bola injekcia totálnej eufórie. A euforických bolo v podstate celých 60 minút jeho setu. Toto leto ho v našich zemepisných šírkach môžete vidieť aj na Szigete, odporúčam všetkými desiatimi.
Zdroj: Martin Šimral
Prvýkrát som bol konfrontovaný aj s nemeckou "techno-dychovkou" Meute, ale vzhľadom na to, že jej koncept hrania známych songov na dychových nástrojoch sa začal opakovať už v nekonečne dlhej prvej piesni, bola to zase len nuda. Ako spomínal kolega na portáli musicserver.cz, úplne by stačilo poslať ich medzi ľudí do davu, tak, ako to na Pohode robia napríklad Bazzookas.
Veľmi som sa tiež tešil na francúzskeho multiinštrumentalistu, hrajúceho okrem iného aj na theremin, ktorý si hovorí Mezerg. Uhrančivé, zaujímavé a veľmi osobné. Len možno by sa mu viac hodil trošku skorší čas vystúpenia. Večer som zavŕšil na stagi kde hrala Annet X a NobodyListen, nakoľko som ju pred pár rokmi videl na Grape, kde som bol jej zjavom a prejavom očarený. V spojení s NobodyListenom to však bola úplne iná káva. Bez energie, sprievodnej šou a nejakého posunu či nápadu. Škoda, lebo jej potenciál je skvelý.
Raye ukázala, že je silnou nasledovníčkou Amy Winehouse
Keď mi kamarát na túre Beskydmi pred mesiacom pustil a vychválil írsku kapelu CMAT, ani som netušil, že ju zanedlho uvidím live na pódiu. Milujem tieto šťastné náhody, pretože zmeškať ich by bolo ochudobňujúce. Skvelá líderka, energická hudba, írsky šarm v tom najlepšom slova zmysle. Rovnako ako The Last Dinner Party bola nominovaná na BBC Sound of 2024 a ponúkla úprimnú, srdečnú a odľahčenú šou niekoho, kto sa skutočne na nič nehrá a vie, kde je jeho miesto. Priekopníci shoegazu a dreampopu Ride zase ukázali, aké to je, keď je niekto na scéne dlho a vie to sakra dobre s gitarami. Profesionalita, nasadenie, veľmi dobrý zážitok.
Mierne sklamaný som bol z podvečer hrajúcich The Blaze, ktorých som už kvôli fyzickej únave sledoval z plážového lehátka v stane hlavného sponzora festivalu (kde inak konštantne hrala nejaká electro-swingová hudba, ktorá sa počas koncertov nevypínala a priebežne iritovala mnohých ležérnych fans, vrátane mňa). Nebolo to zlé, ale francúzske duo malo značne nudný vizuál a hudobne to bolo tiež už také – veľakrát počuté. Vďaka za to lehátko.
Za čo organizátorom patrí veľká vďaka a chvála, je last minute booking londýnskej speváčky Raye, ktorá len pred pár mesiacmi so šiestimi oceneniami ovládla BRIT Awards. Ešte len 26-ročná vychádzajúca medzinárodná hviezda dala festivalu dala neoficiálnu bodku svetových rozmerov s prísľubom skvelej hudobnej budúcnosti. 75-minútová šou, prešpikovaná jej údernými apelmi týkajúcimi sa násilia na ženách, hodnôt či vlastných negatívnych zážitkov, ponúkla kombináciu toho najlepšieho pre uši aj oči.
Zdroj: Pavel Kořínek
Nádherná komorná "chamber orchestra" scéna ladená v bielej farbe, fantastická dychová sekcia a najmä neskutočne hlasovo disponovaná a vizuálne neprehliadnuteľná interpretka líčením aj prejavom pripomínajúca Amy Winehouse. Prahe vystrihla niekoľko komplimentov, či už tým, že bola úprimne potešená početným davom, pretože "nevedela, že aj tu ju ľudia počúvajú", alebo zážitkom z lodičiek na Vltave, ktoré považovala za malebné, a keď si konečne nájde manžela, určite vraj príde do Prahy stráviť medové týždne. Neúprosné texty, jedinečná farba hlasu a obrovský rozsah. Raye má pred sebou veľkú budúcnosť a mali sme šťastie, že sme ju mohli vidieť v jej ešte nie úplne globálnej ére.
Metronome Prague sa určite oplatí navštíviť a český trh je totiž rozhodne dosť veľký na to, aby festival tohto formátu "uživil". Chcelo by to však dramaturgicky si vyjasniť, čím festival chce byť a na koho cieliť. Verím, že organizátori si túto otázku položia a zároveň na ňu aj nájdu vhodnú odpoveď. Budúci ročník sa uskutoční od 19. do 21. júna 2025.
Autor: Michal Húska
