XII. ročníku festivalu, ktorý sa konal 13. až 15. júla v Jablonici, sa opäť podarilo vytvoriť inde nezažiteľnú atmosféru vďaka prepojeniu súčasného umenia, subkultúrnych hudobných žánrov s monumentalitou a pôsobivosťou miestneho barokového kaštieľa. Počas troch dní sme mali možnosť vidieť výber z medzinárodnej a domácej hudobnej scény s prevahou elektronických, industriálnych a dark ambientných projektov, no s presahom k väčšej žánrovej pestrosti v porovnaní najmä so staršími ročníkmi. Je to možné ilustrovať na krátkom výbere vystupujúcich hudobníkov.
K prvým veľkým lákadlám v úvode festivalu patrilo teleso vážnej hudby - Miro Tóth & Dystopic Requiem Quartet. Ich tvorba je inšpirovaná skladateľom Georgom Crumbom, ktorý sa koncom šesťdesiatych rokov pokúšal prostredníctvom diela vyrovnať s hrôzami vojny vo Vietname. Ich uhrančivá a miestami (ako evokuje aj ich názov) dystopická hudba nám naliehavo pripomenula, že tieto traumy nie sú iba plodom nejakého minulého veku, ale výzvou i pre nové generácie.
Z úplné iného súdka bolo úderné poľské elektronické duo Xdzvonx s podmanivými klávesmi a naliehavým rap/hiphopovým prejavom speváčky, ktorá preniesla svoju energiu na publikum. Je prejav a rytmika pripomenuli skvelých dungeon synth - dark wavevových Islanďaniek z kapely Kælan Mikla, ktoré sme mali možnosť vidieť minulý rok v klube Kulturák v Bratislave.
Zdroj: Peter Grznar
K jedným z vrcholov festivalu patrili krautrockoví Raw Deal, ktorých sme mohli zažiť sobotný večer. Krautrock sa od priekopníkov žánru, skvelej kapely Can spred polstoročia, posúva hudobne ďalej možno práve vďaka zoskupeniam ako Raw Deal. Ich použitie elektronických plôch v spojení s hypnotickou rytmickou sekciou dodalo kapele v klasickom rockovom nástrojom obsadení ambientný až abstraktný výraz.
Tvrdý metal a humor? Áno ide to, ako ukázalo trio Ptao. Ich hlučná a úderná muzika s popovými popevkami pomedzi kratučké skladby znela skôr ako dobrý metalový vtip. Tričko bubeníka s nápisom Naked City zase hudobne odkazovalo na korene žánru v podobe priekopníka a majstra grindcoreovo jazzovej scény Johna Zorna a jeho experimenty z konca osemdesiatych rokov. Bohato zastúpenú prehliadku elektronickej scény bolo možné zažiť na bočnom stagei v prejazde hlavného krídla kaštieľa. Priestor bol dobre zvolený a svojimi rozmermi i zaklenutím, ale i atmosférou pripomínal slávny bratislavský U klub v najlepších časoch.
Pod maskou domnelej skutočnosti
Hlavnou témou tohto ročníka festivalu boli maska či masky. V západnej kultúre vytvára maska negatívne konotácie vyjadrujúce pretvárku či faloš. Inak je to v mimoeurópskych kultúrach, kde je súčasťou dôležitých rituálov, približujúcich symbolický a zároveň hlboký svet mýtov zrkadliacich náš svet. A možno je to tak i tak, ako to vyjadril Joel Oosten: "Maska môže zakrývať, čo odhaľuje tvár, takisto však môže odhaľovať, čo tvár skrýva." Niet lepšieho vyjadrujúceho prostriedku ako vizuálne či výtvarné umenie.
Hra s identitami, pravou tvárou, pretvárkou či mystickou maskou ako symbolom prijatej identity boli zastúpené prakticky vo všetkých prezentovaných dielach, ktorými nás previedol kurátor Nitrianskej galérie Omar Mirza. Mrazivá dioráma Martina Gerboca spája frivolný svet Berlína dvadsiatych rokov minulého storočia plného bujarého nočného života s časmi o vyše dekádu mladšími s množstvom tvárí anonymných obetí v osvienčimských rovnošatách, nad ktorými tróni muž v nacistickej uniforme v hrozivo komickom adoračnom geste.
Zdroj: Peter Grznar
Čo robí naša pretvárka s vnútorným svetom človeka? V subtílnych a osobných monochromatickych portrétoch Cynthie Gregorovej vidíme akoby skutočné tváre s jazvami po snímaní dlho nasadenej a náhle strhnutej masky. Koláže Zuzany Pustaiovej zobrazujú tváre, niekedy i usmievavé, napriek tomu desivé vo svojej fragmentárnosti a neproporčnosti. Veľmi zaujímavý bol počin Lucie Čarneckej prepájajúcej sochárske postupy s možnosťami digitálnych technológií. Jej hologramy umožňujú plynulo premieňať tvár a ukazovať ju ako niečo, čo nás zásadným spôsobom spája i odlišuje. Nosná téma festivalu si zaslúžila i verbálnu percepciu, čo sa pretavilo do pútavej diskusie viacerých hostí z oblasti výtvarného a vizuálneho umenia, sociálnej antropológie a publicistiky prenášanej naživo do vysielania rádia Devín.
Kaštieľ ako projekčná plocha
V časoch módneho mappingu plného dynamických a efektných projekcií aplikovaných na architektúre bolo veľkým osviežením použitie analógovej technológie v podobe presvecovania fólií prostredníctvom meotarov. Abstraktné obrazy či etnografické, graficky štylizované masky staticky premietané na fasády kaštieľa svojou nehybnosťou vhodne reflektujú monumentálnosť, z ľudskej perspektívy až nemennosť, starobylých architektúr barokového kaštieľa vytvárajúc tak akoby iné, pomalé plynutie času.
Tento rozmer vhodne dopĺňal pulzujúci festivalový život a zakotvoval ho v širšom významovom rámci, reprezentovanom storočiami i mnohými generáciami. A to je možno jeden z dôvodov, prečo festival Hradby Samoty návštevníkov už druhú dekádu uhrančivo priťahuje, prekvapuje a nadchýna.
Autor: Peter Grznár
