Piatková headlinerka a zároveň najväčšie meno v lineupe 12. ročníka festivalu Uprising, Ms. Lauryn Hill, bola pre mnohých skôr sklamaním, pod čo sa zrejme podpísali aj technické problémy počas jej koncertu. V sobotu v noci zase program značne poznačili búrky. Napriek tomu festival ako taký nesklamal a priniesol kvalitné hudobné zážitky nielen fanúšikom reggae.
Kapela, ktorá je na scéne už viac ako štyri a pol dekády, si vďaka svojej eklektickej fúzii reggae s vplyvmi soulu, funku či disca zahrala na jednom pódiu nielen s reggae ikonami The Wailers, ale napríklad aj so Steviem Wonderom či The Jackson Five. Viacerí z jej členov sú už na druhom svete, basgitarista Richard Daley a gitarista/violončelista Stephen "Cat" Coore však zostávajú verní tomu "tretiemu" a ťahajú to v ňom spolu už od vzniku skupiny v roku 1973. Obklopili sa mladšími hudobníkmi a o tom, že im to spolu funguje, svedčí aj to, že len týždeň pred vystúpením v Bratislave vydali nový, v poradí už 22. album More Work To Be Done. O tom, že práca týchto "reggae ambasádorov" fanúšikov stále baví, zase svedčili skvelé ohlasy ľudí pod pódiom.
Medzi silné momenty vystúpenia Third World patrila v jeho závere violončelová verzia nesmrteľnej skladby Redemption Song. Asi nebudem preháňať, ak napíšem, že táto pieseň Boba Marleyho znie na Uprisingu každý rok. V piatok sme ju mohli počuť znova už o dve hodiny neskôr na koncerte geniálnej a cappella skupiny Naturally 7. Jej členovia však neohurovali len spevom známych hitov, medzi ktorými vynikla najmä zimomriavková pocta The Beatles v skladbe While My Guitar Gently Weeps. Napodobnenie zvuku elektrickej gitary ľudským hlasom bolo až neuveriteľne dokonalé a spôsob, akým títo elegantní páni na pódiu vytvárali komplexné harmónie, vyráža dych. Navyše je zábavné ich pritom sledovať, pretože hoci vydávajú všetky zvuky iba ústami, každý člen hrá rukami na práve znejúci nástroj, akoby bol skutočný. Ani na súťažiach v hraní na imaginárne bicie či gitary by sa teda rozhodne nestratili.
Predčasné vrcholy zatienili hlavnú hviezdu
Koncert sedemčlennej partie z New Yorku tak už pred vystúpením hlavnej hviezdy potvrdil, že prvý večer tohtoročného Uprisingu ponúkol (bez ohľadu na jej výkon) mimoriadne silnú koncentráciu kvalitných spevákov. Už pred Naturally 7 to ukázali koncerty francúzskej stálice Dub Inc a britskej reggae speváčky novej generácie Hollie Cook. Páni zo Saint Étienne, ktorí od roku 2010 prichádzajú baviť fanúšikov Uprisingu pravidelne každé tri roky (v 2016 boli na zimnej verzii festivalu), umne striedali žánre, tempá aj nálady, aby ku koncu koncertu s prehľadom priviedli celý dav do varu. Ich šou je príkladom toho, ako ľudí nenudiť a hrať predovšetkým pre nich, z čoho by si mohla zobrať príklad aj Lauryn Hill...
Talentovaná Londýnčanka Hollie Cook by zase mohla vyučovať ľahkosť a nenútenosť prejavu, ktorým si publikum v Budiš aréne absolútne získala. Okrem krásne zafarbeného hlasu a sviežej tvorbe na pomedzí reggae, dubu, soulu a popu, ktorú sama označuje ako "tropical pop", očarila tiež prirodzenosťou počas príhovorov či ladnými pohyby, ktorými v dokonalom splynutí s hudbou zaplnila celé pódium aj vtedy, keď práve nespievala. V aranžmánoch jej skladieb pozitívne vyčnievajú klávesové zvuky všemožných farieb - sama je nielen speváčkou, ale aj hráčkou na klávesové nástroje, hoci počas koncertu ich obsluhoval jeden z členov jej sprievodnej kapely.
Mená hudobníkov som žiaľ nezachytil, no nielen spevácky, ale aj hudobne to bol pre mňa veľmi skorý top koncert tohtoročného Uprisingu. Tak ako Hollie Cook neskrýva svoju "popovosť", nebojí sa ponoriť ani hlboko do hypnotických vĺn a ozvien dubu. A výsledok je často podobne pôsobivý ako keď s typickými prvkami reggae experimentujú trip-hopoví velikáni. Odporúčam vypočuť si jej album Vessel of Love (2018), z ktorého na Uprisingu zaznela väčšina skladieb, ale aj jej predchádzajúce nahrávky z rokov 2011 a 2014, ktoré produkoval Mike Pelanconi alias Prince Fatty. Mimochodom, vedeli ste, že Hollie je dcérou bubeníka Sex Pistols Paula Cooka a jednej z vokalistiek kultovej kapely Culture Club, ktorej líder Boy George je zároveň jej krstným otcom? Našťastie v tomto prípade nejde len o bohovský rodokmeň, ale aj o skutočný talent.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising officialOčarujúca Hollie CookRozpačitý koncert Lauryn Hill zachránili hity Fugees
Čo povedať o koncerte Ms. Lauryn Hill? Niečo už bolo naznačené vyššie a pravda je taká, že v piatok ani v sobotu som na festivale (medzi mojimi priateľmi a známymi) nestretol nikoho, kto by bol z jej vystúpenia nadšený, skôr naopak. Napriek tomu nechcem byť príliš negatívny, už len preto, že neviem, či sa skutočne vyskytol nevyriešiteľný problém s odposluchom alebo išlo len o povestnú náladovosť speváčky a raperky, ktorú by asi organizátori tiež neradi komentovali. Podľa jej častých nervóznych pohľadov a gestikulácie smerom k zvukárskemu stanovišťu i spoluhráčom však rozhodne nemala svoj večer a jej výkon bol podobne rozpačitý ako v roku 2005 na bratislavskom koncerte Fugees. Pritom bola interpretkou s vôbec najväčším servisom spomedzi všetkých účinkujúcich, ktorí na Uprisingu kedy vystúpili.
Výsledok bol v každom prípade taký, že väčšina jej vystúpenia, ktoré si navyše o polhodinu skrátila "predskokanským" dídžejským setom, skutočne neohúrila. Ťažko vôbec hodnotiť výkon kapely, keď samotná hlavná hviezda večera ako keby zabudla spievať. Silné skladby z jej fenomenálnej sólovky The Miseducation of Lauryn Hill (1998) ako Lost Ones, Everything Is Everthing či X Factor jednoducho plynuli, jedna za druhou, viacmenej na rovnakej vlne a bez výraznejšieho emočného zážitku. Nebyť sprievodných vokalistiek, asi by nad koncertom už v polovici zlomila palicu veľká časť prítomných fanúšikov.
Napokon však stálo za to počkať si na záver v znamení veľkých hitov z éry Fugees - Killing Me Softly, Fu-Gee-La a Ready Or Not. Rovnako ako predtým pri jej najväčšom sólovom hite Doo Wop (That Thing), aj v záverečnom trojlístku s ňou refrény odspievalo celé hľadisko a ona samotná zase milo prekvapila tým, že odrapovala aj slohy oboch svojich kolegov z kultovej formácie. Na to, aby naplnila očakávania Uprisingu to však úplne nestačilo. Dojem nezachránil ani prekvapivo dlhý osobný príhovor pred záverom koncertu, ktorý viac pripomínal povinnú jazdu ako spontánny príval myšlienok, ktoré treba tu a teraz publiku povedať. Žiaľ, pri jej frekvencii koncertovania a najmä vydávania novej hudby je otázne, či Lauryn Hill ešte vôbec niekedy budeme môcť zažiť v lepšej forme.
Tí, ktorí po prekvapivo nudnom koncerte headlinerky potrebovali rozprúdiť krv, dostali dávku energie od drum&bassovej stálice Chase & Status. Vo svojom sete potešili aj fanúšikov poriadne posekaných jungle rytmov, ktoré sa špeciálne na Uprisingu pochopiteľne tešia veľkej obľube. Program na menších pódiách potom tradične pokračoval až do skorého rána.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising officialMs. Lauryn Hill mnohých sklamalaNneka so silným posolstvom aj malý návrat AMO
Väčšiu časť sobotného denného programu som strávil na pláži Zlatých pieskov, resp. vo vode, hoci v areáli sa koncertovalo už od skorého popoludnia. Na hlavnom pódiu ako prvá vystúpila ikona českého rapu Kato a jeho Prago Union, ktorý tak symbolicky predznamenal, že druhý festivalový deň bude patriť hip-hopu oveľa viac ako ten prvý. Budiš aréna zase v sobotu poobede hostila speváčku Michaelu Husárovú alias M.U.S., ktorá len nedávno vydala svoj debutový album. Naživo ukázala, že jej zachrípnutému hlasu rovnako svedčia pomalšie tempá soulu a R&B aj tanečný pop v nadupanej drum&bassovej podobe. A že jej kapela na čele s headbangujúcim klávesákom a producentom jej skladieb Maxom Miklošom to vie všetko parádne zahrať.
Prvým sobotným interpretom z Jamajky bol Ripton Joseph Hylton, známy pod pseudonymom Eek-A-Mouse. Tento veterán reggae a dancehallu je na scéne už viac ako štyridsať rokov, no na Slovensku mal koncertnú premiéru a poňal ju po svojom - obliekol sa do detvianskeho kroja, v ktorom odspieval celý koncert. Silný moment nastal pred vystúpením nigérijskej (v Nemecku žijúcej) speváčky Nneky, ktorá je už slovenskému publiku dobre známa. Moderátor hlavného pódia, Pokyman z kapely Medial Banana, vyzval účastníkov, aby sa zapojili do protestu proti ignorácii klimatických zmien politikmi. Ten zorganizovalo hnutie Extinction Rebellion Slovakia dnes (26.8.) pred ministerstvom životného prostredia a spočíval v tom, že si protestujúci ľahli na zem, aby ukázali, ako môže ľudstvo dopadnúť, keď sa environmentálne témy nezačnú brať vážne. Na Uprisingu sa uskutočnil akýsi "nácvik" tohto protestného aktu, a tak pred koncertom jednej z hlavných hviezd sobotného programu jej fanúšikovia hromadne predstierali svoj úhyn.
Načasovanie originálnej pozvánky na protest nebolo náhodné - aj samotná Nneka je totiž známa tým, že vo svojich textoch a na koncertoch vyjadruje svoje spoločenské a politické postoje a názory. Prostredníctvom svojich skladieb sa vyjadruje k problémom ako korupcia, chudoba, terorizmus či vojny, no jedným z jej posolstiev je aj ochrana prírody. Práve na túto tému mala v závere svojho pokojne plynúceho, pre hlavné pódium možno až príliš intímneho koncertu dlhý a silný príhovor. Vyjadrila v ňom nádej, že táto generácia ešte má šancu negatívny vývoj zastaviť. Len si musí každý človek sám pre seba uvedomiť, že klimatická zmena nie je niečo, čo sa deje okolo nezávisle od nás, ale sme za ňou my sami. Preto by mal každý začať od seba, no s vedomím, že sme v tom všetci spolu.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising officialRelax pri poobedných koncertoch na Uprisingu - viac fotiek Tomáša KušuZhruba v rovnakom čase sa na inom pódiu začali malé Vianoce pre fanúšikov bratislavskej formácie AMO. Jej členovia Opak a Moe sa počas sólového koncertu prvého menovaného dali po rokoch znova dohromady a odohrali pár skladieb. V hitovkách ako Bratislava, Spolu (pôvodne nahratá s Polemicom, o ktorom ešte bude reč) či Abstinent (Para feat. AMO) dvojici sekundovala Veronika Strapková a trojčlenná kapela.
Ak by sa po tomto koncerte začali kuchtiť plány na skutočný návrat AMO, asi by to nikoho z prítomných fanúšikov neprekvapilo. Opakova sólová tvorba si určite zaslúži šancu a pozornosť, no stačilo pár pesničiek a energia koncertu aj počet ľudí pod pódiom sa znásobil. Samozrejme, bolo to aj tým, že príchod Moeho bol dobre načasovaný až na moment, kedy už podľa programu súbežne prebiehajúci koncert Nneky na hlavnej scéne končil. Tu zrejme išlo o pozitívny ústupok zo strany organizátorov, keďže Opak mal skončiť v tom istom čase ako Nneka, nakoniec sa však jeho vystúpenie pretiahlo/posunulo o minimálne 15 minút a aj vďaka tomu si mohlo malý návrat AMO vychutnať viac ľudí.
Aj domáce kapely môžu byť headlinermi
Po koncerte Mal Élevé, sólového projektu jedného zo spevákov skupiny Irie Révoltés, ktorý roztancoval arénu aj hitmi tejto aktuálne nefungujúcej formácie, sa väčšina fanúšikov presunula pred hlavné pódium, kde sa zišiel azda najväčší dav v rámci celého festivalu. Postarali sa o to dve domáce kapely, ktoré veľkou mierou prispeli k tomu, že na Slovensku vyrástli dve silné generácie fanúšikov jamajskej hudby - Polemic a Medial Banana. Dramaturgia koncertu bola jednoduchá, ale efektná - pesničku jednej kapely striedala skladba tej druhej, pričom členovia oboch zoskupení zostávali na pódiu po celý čas a navzájom si do piesní rôznymi spôsobmi vstupovali, či už len v rámci šou ale viackrát aj s vlastným hudobným vkladom. Išlo teda o poctivo vymyslené a nacvičené spojenie v znamení vzájomného rešpektu, ktorý medzi oboma kapelami vládne.
Zhruba v polovici vystúpenia, počas ktorého zazneli všetky najväčšie hity oboch formácií, prišli na pódium organizátori festivalu a manažéri kapiel s prípitkom a symbolickými darčekmi, aby "banánom" oficiálne zablahoželali k desiatym a Polemicu k 30. narodeninám. Práve pri príležitosti ich okrúhlych výročí totiž k tomuto medzigeneračnému spojeniu došlo a zafungovalo to skvele. No bodaj by nie, veď na Uprisingu sú obe kapely doma a hrávajú na jeho hlavnom pódiu pravidelne. Ešte nikdy to nebolo v takom atraktívnom čase ako teraz, headlinerský slot si však naozaj zaslúžili a aj ho obhájili. Po vyvrcholení v podobe vydarenej spoločnej skladby Staré časy a sérii prídavkov, ktorými sa aj tento koncert oproti oficiálnemu programu celkom slušne natiahol, musel spred hlavného pódia odchádzať spokojný naozaj každý fanúšik domáceho reggae a ska.
Už v závere koncertu domácich hviezd bolo jasné, že k Bratislave sa z južnej strany blížia búrkové mračná, ktoré na celý zvyšok noci urobili organizátorom na čele vrásky. Posledný koncert, ktorý som videl v rámci pôvodného časového plánu, bola skvelá old school hip-hopová šou v podaní newyorského rapového dua Smif N Wessun. Popri vlastnej tvorbe stihli aj vzdať poctu legendám, ktoré ich inšpirovali a ovplyvnili ako Ol' Dirty Bastard z Wu-Tang Clanu, Sean Price či Notorious B.I.G. Ešte počas ich vystúpenia však búrka prišla príliš blízko a organizátori reagovali pohotovo zastavením programu na všetkých pódiách.
Napokon to najhoršie areál Zlatých pieskov obišlo a počas prvého prerušenia zažili návštevníci len slabý dážď. Posuny v programe však už boli realitou a informovanosť o nových začiatkoch vystúpení nebola ideálna. Jamajský spevák Horace Andy, ktorého okrem iného preslávila dlhoročná spolupráca s trip-hopovou legendou Massive Attack, bol jedným z najväčších lákadiel tohto ročníka, no na hlavnom pódiu sa musela jeho kapela Dub Asante Band po búrke ešte istý čas zvučiť, čím sa začiatok koncertu posunul ešte viac.
Krytý Dancehall stage v tom čase už dávno hral a Ultrazvuk priniesol šou, ktorá aspoň na pár desiatok minút nechala zabudnúť na vrtochy počasia - a odísť odtiaľ bolo skrátka nemožné. Horace Andy mi tak ušiel úplne, stihol som ešte poriadne zmoknúť na Glebovi (ale stálo to za to!) a záver festivalu pre mňa, tak ako pre mnohých iných, nebol o hudbe, ale o hľadaní suchého miesta na prečkanie pred definitívnym odchodom domov. Koncert ďalšej jamajskej hviezdy - Elephant Mana - sa nakoniec zrušil úplne, hoci pôvodne mal byť len presunutý pod strechu na Dancehall stage.
Pozrite si pozitívny zostrih z druhého festivalového dňa:
(Ak vám nejde zvuk, môžete si ho zapnúť v pravom dolnom rohu playera)
Bude trinástka šťastnejšia?
Počasie si žiaľ organizátori vyberať nemôžu a niekedy letné open-air akcie skončia aj takto. Alebo horšie - kolegovia z Grape festivalu by o tom určite vedeli rozprávať, no svoje si už zažil aj Uprising. Stačí si spomenúť na ročník 2011, kedy bol festival kvôli búrke prerušený na osem hodín. Teraz to také dramatické nebolo a búrka našťastia nezasiahla areál priamo, no z hľadiska bezpečnosti bolo určite správne festivalový program zastaviť vždy, keď nad ním visela hrozba. Pri druhom prerušení festivalu bol navyše dážď celkom silný, a tak bolo asi každému jasné, že zrealizovať všetky zrušené vystúpenia v posunutých časoch už nebude možné.
Jediné, čo sa dá organizátorom v krízovej situácii vytknúť, bola slabšia komunikácia zmien v programe na sociálnych sieťach, špeciálne v čase, kedy už ľudia v úkrytoch skôr sledovali svoje mobily ako svetelné tabule rozmiestnené po areáli. Inak ale všetko prebehlo v rámci štandardu ostatných ročníkov Uprisingu - pekne vyzdobený areál z hľadiska rozmiestnenia a veľkosti pódií nepotrebuje žiadne zmeny a vďaka vratným pohárom a poctivo upratujúcim brigádnikom je v ňom stále čisto. Menšie zmeny sa udiali v rozmiestnení WC, pričom pribudla zóna s keramickými toaletami, ktoré ocenili najmä ženské návštevníčky, hoci tento komfort nebol úplne zadarmo (tzv. 50 Cent stage).
Pestrý "multikultúrny" výber jedál, množstvo sprievodného programu a aktivít, či príjemné oddychové zóny, kde sa dá len tak posedieť alebo si zacvičiť, sú dnes návštevníkmi považované za samozrejmosť, no už len návrat o 4-5 rokov naspäť by ukázal, ako sa Uprising v posledných rokoch zmenil k lepšiemu. A to aj napriek tomu, že spolupráca so Autocampom Zlaté piesky má od ideálu zrejme stále dosť ďaleko. Napriek tomu by som chcel záverom popriať organizátorom, aby v jeho areáli mohli zostať i naďalej. A tiež aby bol budúci ročník napriek poverám spojeným s číslom 13 o kus šťastnejší ako tento.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Tomáš Kuša / Uprising official
Súvisiaci interpreti: Lauryn Hill
