Bratislavský World Music Festival má za sebou silný ročník. V nedeľu 21. augusta jeho program ukončil slovenský ambient a africký rock'n'roll.
Keď sa povie výraz world music, ako prvé sa mi vybaví početná kapela s rôznymi druhmi perkusných a iných akustických nástrojov. Tú som videl, tuším, na svojom prvom festivale na juhu Slovenska. Išlo o budapeštiansku Besh o droM, ktorá sa inšpirovala okrem tradičnej cigánskej hudby a jazzu aj balkánskou či africkou hudbou.
V tom momente som akceptoval, že takáto hudba existuje, ale nebol som na to ešte pripravený. Odvtedy však prešiel nejaký ten rok a ja som sa s podobnými muzikami, najmä vo fúzii so žánrami, ktoré sú mi blízke, stále viac a viac kamarátil. Až tento rok som sa však rozhodol zúčastniť sa na festivale, ktorý je zasvätený primárne etno hudbe.
V rámci niekoľkodňovej udalosti sa núkalo viacero zaujímavých koncertov či už ukrajinského banduristu Volodymira Voyta, juhoamericko-španielskeho Guanaco Tria alebo Sisy Michalidesovej. Nakoniec som sa však rozhodol pre posledný záverečný deň festivalu, kedy si v atmosférickom prostredí kostola Klarisiek zahral slovenský Alapastel a malijský headliner festivalu Vieux Farka Touré. Svoju voľbu som neoľutoval.
Zdroj: Jaro Novák/WMFBBizarný horror či fantasy?
Kostol Klarisiek je krásna goticko-renesančná stavba. Jedna z najstarších svojho druhu v Bratislave. Okrem slabého svetla cez krásne farebné vitráže z neho do daždivých uličiek centra preniká aj prapodivná ambientná hudba. Trochu meškám. Usadím sa v zadných radoch a po pár minútach ma produkcia troch hudobníkov úplne vtiahne.
Najskôr však prichádzajú otázky: Som na správnej adrese? Je to world music?
Hudba je to určite svetová. A do prostredia tohto kostola sa akýmsi zvláštnym spôsobom hodí. Hudobný mozog a autor projektu Alapastel Lukáš Bulko mi za svojim aparátovým pultíkom pripomína kňaza, ktorý svojich veriacich poslucháčov stále viac a viac namáča do svojho mystického sveta. Na mohutných basových kobercoch sa obratne pohybujú vysoké tóny šikovného huslistu Jána Kružliaka mladšieho. Celkový obraz dotvára Kristína Kluvánek svojím hlasom, perkusiami a ladnými pohybmi.
Predstavitelia projektu obecenstvu predostreli skladby z najnovšej nahrávky Ceremony, ktorú vydali vlani. Prevedenia skladieb sú veľmi variabilné a ponúkajú hudobníkom široký priestor uplatniť svoje improvizačné schopnosti. Okúzľujúcu skladbu From Untold Pains strieda úplne iná atmosféra Mass to Free Us, ktorá ma v predstavách dostane na úpätie Tríbeču do scén známeho slovenského hororu Trhlina. Pocity ako z bizarného hororu umocňuje aj kvetinová výzdoba kostola, ktorá má v ružovkastom tlmenom svetle svojskú atmosféru. Majstrovská hra s atmosférou a skvelé využitie priestorov, či už z vizuálnej ale aj akustickej stránky, u mňa dostali Alapastel na denný setlist.
Po ťažkej skladbe prišiel taký pocitový návrat Froda do jeho rodného kraja. Celý setlist uzatvára najpočúvanejšia skladba projektu Alapastel na Spotify (podľa mňa však na jej kvality stále málo počúvaná) - Bride of the Mountains z prvého albumu Hidden for the Eyes. Pieseň je hudobným prevedením románu Františka Švantnera Nevesta hôľ. Na túto skladbu sa ku Kristíne pridali aj dve ďalšie "nevesty", ktoré nakráčali na pódium pomalým krokom bosé. Ľudové popevky v krásnych trojhlasoch dali za produkciou pamätnú bodku.
Zdroj: Jaro Novák/WMFBPozrite si záznam z koncertu Alapastela:
Tip od Serja Tankiana
Po originálnej ambientno-lyrickej seanse a krátkej prestávke čakal na obecenstvo úplne iný hudobný svet. Ten nastolil muzikant z Mali Vieux Farka Touré. Jeho tvorbu už nejaký čas sledujem. Dostal som sa k nej pomerne netradičným spôsobom. Najskôr som spoznal jeho otca, ktorý je v Afrike legenda. Album Radio Mali od Ali Farka Tourého mi odporučil samotný Serj Tankian z kapely System of a Down. Ten ho ospevoval v rámci youtubovej platformy What's In My Bag?, ktorú prevádzkuje americká megapredajňa platní a hudobných nosičov Amoeba Music. Vo svojej hudbe skrížil americký blues s tradičnou malijskou hudbou. Je viacnásobným nosičom ceny Grammy.
Niekoľko rokov po prvej skúsenosti s africkým bluesom ma oslovil práve album mladšieho Tourého, ktorý nahral s americkou folkovou speváčkou Juliou Easterlin. Bolo to skvelé osvieženie tohto žánru. Po úletoch a ďalšom experimentovaní s legendami ako Dave Matthews, Derek Trucks alebo John Scofield sa Vieux vrátil ku koreňom, a tak aj nazval svoj úplne najnovší album, ktorý mu vyšiel v tomto roku - Les Racines. Práve ten išiel tento rok spropagovať na svojom svetovom turné a jednou z posledných zastávok bola práve Bratislava.
Hendrix savany
Na pódium vyšla trojica hudobníkov a začala koncert v komornej atmosfére. Kým líder kapely hrá na akustickej gitare, perkusionista Adama Koné, ktorý je rytmickým srdcom kapely, obhospodaruje tradičné africké nástroje. Za basové linky zodpovedá Marshall Henry. Piesne v takomto prevedení vás naozaj dostanú na púšte či savany. Africký blues je oproti tomu americkému zaujímavý najmä svojím harmonickým svetom. Ich spoločná črta je veľa improvizácie a silný rytmický základ, ktorý silno determinuje každú jednu pieseń.
Sóla Vieuxa sa však neupínajú na štandardné bluesové trojakordie. Väčšinou ide len o dva, prípadne jeden akord. Keď už tri, tak je v piesňach populárny koncept, ktorý využili napríklad Lynyrd Skynyrd vo svojej skladbe Simple Man. Dosť však bolo hĺbkovej analýzy. Koncert má veľmi príjemný spád. Vieux hrá a spieva božsky. Rytmický základ je pevný, perkusie spočiatku tiché, ale po čase sa to napraví.
Zdroj: Jaro Novák/WMFBPo niekoľkých piesňach však frontman vyberá svoj štandardný nástroj - modrú gitaru Godin. Koné sa tiež premiestni na vopred pripravený trón za klasickými bubnami a začína sa rock'n'roll. Vieux, ktorého kritici pasovali za Hendrixa savany, dokazuje, že táto prezývka nie je márna. Akustika kostola už trochu nestíha, ale hudobníkov to zdá sa nezaujíma a do svojich nástrojov sa opierajú čoraz viac. Pri poslednej skladbe Vieux vyzýva obecenstvo, aby sa zdvihli zo svojich stoličiek a poddali sa chytľavým africkým rytmom. Ľudia neprotestujú a v komorných priestoroch kostola sa rozprúdi párty.
Tu je už hudba ako celok pre mňa, diváka stojaceho v zadných radoch, ťažko identifikovateľná a zlieva sa do jednej veľkej, ale energickej masy. Jediné, čo sa z nej prediera, je rytmus, ktorý je pri hudbe Vieuxa najkľúčovejším elementom. Niektorí ľudia sa držia za uši a pritom tancujú. Trochu bizarný obraz, no toto grandiózne finále festivalu malo veľmi príjemný vibe. Keď vidíte, ako to hŕstka afrických hudobníkov roztáča s kulisami Ježiša na kríži, poviete si, že sa sem oplatilo prísť a je to naozaj miesto, kde sa búrajú bariéry.
Veď o tom by mala byť aj samotná world music. Spoznávať kultúru iných kútov sveta, vytvoriť si k nej vzťah, alebo aj nie, ale minimálne ju akceptovať. V každom prípade som dávno nebol účastníkom hudobného večera, počas ktorého by hrali kapely takto diametrálne odlišné štýly. Predsa však išlo o dobrý dramaturgický ťah. Po ozdravnej seanse a harmonických orgiách sa ľudia vyšantili a do zapršaných ulíc centra odchádzali spotení a s dobrým pocitom.
Pozrite si záznam z koncertu Vieux Farka Tourého:
Autor: Tomáš Garai
