Tohtoročné Bratislavské jazzové dni pritiahli na Slovensko tri veľké mená. Dvaja z nich - Richard Bona a Marcus Miller - sú už desaťročia legendami na tejto scéne. Sobotný program však patril mladému talentu, ktorý už tiež nie je neznámy a jeho meno si treba zapamätať, pretože ponúkol naozaj výnimočný hudobný zážitok.
S mojimi poslednými Bratislavskými jazzovými dňami som sa lúčil pred vypuknutím pandémie ešte v Inchebe. Vtedy som netušil, že uplynú tri roky, kým sa dostanem na festival znova. Bodku za ním v 2019 dal Mono Neon, ktorého vystúpenie som veľmi očakával. Nakoniec z toho bolo mierne sklamanie, ani nie z viny umelca ale skôr zvuku, resp. akustiky priestorov.
Tento rok prišlo s džezákmi ďalšie očakávanie, tentokrát z Veľkej Británie. Yussef Dayes je mladý hudobník patriaci medzi ľudí, ktorí udávajú smerovanie nielen londýnskeho jazzu, ale jazzu ako takého. V nových priestoroch filmového štúdia A4 ma nepríjemné prekvapenie nečakalo. Dayes so svojím kvartetom nielenže hrali geniálne, ale mali aj pekne vyvážený zvuk. Na tento koncert budem dlho spomínať a radím ho k najlepším hudobným zážitkom, aké sa mi kedy prihodili. Nepredbiehajme však, nebol to jediný koncert večera.
Strom v sadku
Sála ešte nie je ani zďaleka plná a začína sa prvá časť hudobnej skladačky druhého dňa džezákov. Ide o "domáci produkt" - skupinu Bashavel, ktorá sa zrodila v roku 2006. Samotná kapela je tiež viac-menej skladačkou dvoch rozdielnych formácií Pacora Trio a NBS trio. Nie, nie je to skratka našej národnej banky, ale Nothing But Swing Trio. Tmeliacim prvkom týchto dvoch elementov je kontrabasista Róbert Ragan, ktorý vystupoval v oboch formáciách.
Osobne som Pacora Trio videl prvýkrát práve na posledných pred-covidových džezákoch a urobili na mňa silný dojem. Ide o hudbu, ktorá tancuje na pomedzí rôznych žánrov. Skrz cimbal, husle a kontrabas je hudba nabitá ľudovými prvkami, nechýbajú však ani gypsy-jazzové prvky, ktoré v medzivojnovom období preslávili Django Reinhardt a Stéphane Grappelli. K pólu klasických swingových prvkov ťahajú ešte viac hudobníci z NBS Tria. Peter Lipa pri konferovaní uviedol, že to, koľko percent toho a kolko oného štýlu hudba Bashavelu obsahuje, nech si už každý poslucháč vypočíta sám.
Zdroj: Ivan KelementBashavel začal veľmi silno, skladbou Frankovka. Clash dvoch hudobných svetov je tu výrazný a v skladbe sa takmer každý z nadaných hudobníkov pekne predstaví spôsobom, ako sa to na jazzovom koncerte patrí. Ja ich predstavím aspoň takto čierne na bielom: na cimbale hral Marcel Comendant, na husliach Stanislav Palúch, na klavíri Klaudius Kováč, na bicích Peter Solárik a za basou bol už spomínaný Róbert Ragan.
Nasledovala skladba Kúdele s prešpekulovaným sedemosminovým rytmom, ktorá mi miestami navádzala atmoféru podobnú ako v skladbách virtuóza na banjo Bélu Flecka. Skladby sú síce bez textov, nechýbajú im však miestami aj vtipné názvy, po ktorých sa vám fantázia s témami ďalej pohráva. Taký je napríklad Po Vajanského nábreží už malý koník nebeží či Vyrástol mi strom zelený v sadku, ktorý čerpá z podpolianskeho motívu.
Koncert uzatvárala šialená skladba Hrušky, kde sa predstavovanie hudobníkov ďalej zintenzívni a vystúpenie tak skončilo na úplnom energetickom vrchole. Skladba bola mimochodom vybraná ako hudba pre oficiálny trailer filmového festivalu CinEast v Luxembursku. Kapela na tomto festivale uviedla koncertné predvedenie hudby k prvému slovenskému nemému filmu Jánošík z roku 1921.
Zdroj: Ivan KelementPod outfitom roztlieskavačky citlivá umelkyňa
Po tejto hudobnej kofeínovej bombe a krátkej prestávke nasleduje úplne iná šálka kávy. Mladá Londýnčanka Poppy Ajudha. Otec len 26-ročnej speváčky bol majiteľom nočného klubu, v ktorom sa hrával jazz, motown, rocksteady a reggae. Jej debutový album The Power In Us vyšiel v auguste 2022.
Výstredný outfit roztlieskavačky s amerického tínedžerského seriálu nech vás nepomýli. Nejde o žiadnu bezduchú popovú hviezdu, ale o inteligentnú a citlivú interpretku, ktorej nie je cudzí ani aktivizmus. Hneď na začiatku setu odznie skladba Playgod s odkazom na interupčné zákony, respektíve na možnosť výberu. Pesnička so silným posolstvom nesie rukopis mladého londýnskeho dídžeja a producenta Samuela Knowlesa známejšieho pod menom Karma Kid.
Onedlho odznela aj svojská prerábka piesne Watermelon Man od Herbieho Hancocka. Príjemná neo-soulovo funková zmes s peknými podpornými vokálmi od basáčky Alley Lloyd bola pre mňa vrcholom setu mladej speváčky a jej talentovanej, čisto ženskej kapely. Skladba mi pripomínala úlety protinožcov Hiatus Kaiyote, ktorí svoj posledný geniálny hudobný počin nahrali pod záštitou majstra Flying Lotusa. Skladbu uzavrelo mäsité sólo na fenderke gitaristky Hattie Moran, ktorá mala počas koncertu viac svetlých momentov.
Zdroj: Ivan KelementV tvorbe speváčky sa prerývajú podobné energické skladby s pesničkami, kde si na seba berie skôr úlohu jazzovej divy. Kým obe polohy interpretke pristanú, osobne ma viac bavili pasáže koncertu na spôsob Watermelon Mana. Po doznení poslednej skladby však speváčku na jej prekvapenie obecenstvo džezákov nechcelo pustiť z pódia a po pomerne dlhom potlesku sa viditeľne dojatú umelkyňu podarilo nalákať na pódium späť. Ako prídavok ponúkla pesničku Curiosity. Intímna skladba bola akýmsi sprievodcom jej životom, ktorý poskytol náhľad do rôznych období.
Speváčka je mimochodom absolventkou bakalárskeho štúdia antropológie a hudby na Škole orientálnych a afrických štúdií. Zaujíma sa aj kolonializmus a jeho dôsledky a o súčasné spoločenské problémy v kontexte minulosti. Jej vystúpenie bolo kompaktné, plné emócií a malo vycibrenú produkciu. Osobne ma to však zasiahlo menej ako prvá časť večera, kde mala improvizácia oveľa väčší priestor a samotné aranžmány, aj keď bez textu, skrývali veľa prekvapení.
Gény nepustia
Stále však nie toľko ako predstavenie Yussefa Dayesa a jeho koncertného projektu The Yussef Dayes Experience, kvôli ktorému v sobotu väčšina návštevníkov prišla. V prestávke pred hlavným koncertom večera som sa zoznámil napríklad aj s členmi mladej jazz fusion kapely z Izraela Salty Firs, ktorí do Bratislavy prišli vyslovene kvôli trojdňovej oslave jazzu. Jedným z hlavných dôvodov bol práve britský bubeník, skladateľ a producent Dayes.
Koncert nadaného hudobníka odštartoval veľkou silou. Moderné groovy si podávali ruky s prvkami jungle. O šialené rytmické patterny nebola núdza. Dominancia perkusií bola jasná od prvej chvíle, avšak nebolo to nič samoúčelné. Skladby boli poskladané veľmi dobre. Pre rýchle búchanie na bicích boli protiváhou veľké synťákové plochy a basa, ktorá hrala geniálne a minimálne, všetky tóny však boli tam, kde mali byť, dostatočne na hrane beatu či harmónie.
Zdroj: Ivan KelementO vysoké frekvencie a teda melódiu sa hlásil Malik Venner alias Venna na saxofóne, ale aj klávesák Charlie Stacy Elijah Fox, ktorý vďakal jeho Korg Prologue lietal v thereminovských výškach s nádherným teplým analógovým zvukom. Inokedy zas poskytoval harmonické koberce, ktoré manuálne rozvibroval knoflíkmi na svojom nástroji. Výnimkou neboli ani naschvál mierne rozladené harmónie, čím podčiarkoval žáner, ktorý ja osobne volám stoner jazz.
Pri Yuseffovej hre na bicích som často nechápal, aké má ten človek vnímanie času. Všetko, a nebolo toho málo, stíhal s prehľadom. Rýchle šestnástinky na čineloch striedal s prechodmi rôzneho typu akoby sa nechumelilo. V pesničkách bolo mnoho groovov, kde ukázal aj geniálnu schopnosť hry za či pred beatom. Ide o typicky hip-hopový vzorec, takzvaný "opitý rytmus", ktorý si osvojil a používa ho s veľkou ľahkosťoiu.
Okrem hudobnej stránky mi hlavný protagonista večera veľmi sadol aj po ľudskej stránke. Z jeho hry ako aj konferovania išiel veľmi pozitívny vibe. Sympatie ešte viac stupňovala farebná vestička so zajačikom a chalúpkou.
"Môj otec bol pre mňa veľkou inšpiráciou," uviedol Yussef Dayes v jednom zo svojich príhovorov medzi skladbami. Jeho otec jamajského pôvodu bol jazzovým basákom, kým starší brat produkoval nahrávky v štýle jungle. Jablko teda nepadlo ďaleko od stromu. Yussef sa mimochodom učil u bubeníckej legendy Billyho Cobhama. Nebol však jediným členom kapely, ktorý má muzicírovanie v génoch. Basgitarista Rocco Palladino je totiž synom známeho Pina Palladina, ktorý hral s menami ako John Mayer, Jeff Beck či The Who.
Zdroj: Ivan KelementVo finále mi už skladby pripadajú, že sa to nedá kam ďalej gradovať. Hudobníci na čele so šialene geniálnym a predsa milo pôsobiacim perkusionistom však každou skladbou a sólom prechádzajú do iných výšin. Medzi momenty, na ktoré nezabudnem, patria napríklad groovy podobné skladbe Nuclear Burn od londýnskeho jazz fusion bandu Brand X, v ktorom bubnoval slávny Phil Collins.
Yuseffovi sa podarilo aj roztliekať obecenstvo a to pomerne netradičným formátom otázok a odpovedí. Kým obecenstvo poslušne a veľmi intuitívne odpovedá tlesknutím, "otázky" bubeníka sú čoraz zapeklitejšie. Funguje to a odkaz je podobný, ako keď Bobby MCFerrin vysvetľoval na vedeckej konferencii v roku 2009 koncept, že ľudia všade vo svete poznajú pentatoniku, teda základnú a prakticky najjednoduchšiu hudobnú stupnicu. Kapela Yuseffa Daysa na rozdiel napríklad od Bashavelu neoperovala so zložitejšími rytmami, ale vsadila na obyčajné štyri štvrtiny a dokázala, že aj v týchto mantineloch je obecenstvu čo ukázať. Smerovanie hlavného prúdu jazzu je jasné a jasné je aj to, že je v dobrých rukách.
Je to prakticky ako skúmanie jednoduchých a pre každého zdanlivo pochopených vecí pod mikroskopom a stavanie na základoch, ktoré položili predchodcovia. Samozrejme, na škodu nie je ani využitie moderných technológií a v neposlednom rade aplikácia žánrových prvkov, v tomto prípade prevažne z reggae a hip-hopu. Je vzrušujúce sledovať, kam sa tento žáner posúva, či už v Británii, v USA alebo u protinožcov. Jazzová scéna je široká a sú tu kvantá kvalitných hudobníkov. Osobne som zvedavý, koho si organizátori pozvú na budúci rok. Je z čoho vyberať.
Autor: Tomáš Garai
