Sú hudobníci, ktorí napíšu pieseň na svojom nástroji, aranžmány však prenechajú niekomu inému. Sú aj takí borci, ktorí si tú pieseň sami aj naaranžujú. A potom je tu Mike Oldfield. Ten si ako 19-ročný chalan vydal svetový debut známy pod názvom Tubular Bells, na ktorom vymyslel a nahral takmer všetky nástroje. Nie je to pritom jednoduchá hudba a kompozične zabŕda do vôd progresívneho rocku, ba priam až klasickej hudby.
Bez preháňania sa teda Mike Oldfield dá považovať za génia, ktorého hudobná stopa ovplyvnila mnohých ľudí v brandži. Ikonické dielo s typickým ohnutým zvonom lietajúcim nad plážou v Sussexe na obale malo pred dvoma rokmi svoje okrúhle 50. narodeniny. Oldfieldov dlhoročný spolupracovník Robin Smith sa rozhodol toto výročie osláviť na turné po celom svete, ktoré trvá už dva roky. V stredu 26. marca dorazil tento výnimočný koncertný projekt aj na Slovensko – Smith so svojou kapelou odohral takmer dvojhodinový set na počesť Oldfieldovej hudby v bratislavskej GoPass Aréne.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Odštartovali hitmi
Koncert odštartoval na klavíri samotný otec, respektíve v tomto prípade skôr otčim tejto produkcie. Robin Smith je akademik, ktorý aranžuje, komponuje aj diriguje. V rámci úvodnej skladby, čo je intro druhého albumu Tubular Bells sa predviedol za klavírnym krídlom. Tá vygradovala postupným pridávaním ďalších nástrojov, ktoré vyústilo do známej Oldfieldovej skladby To France. Namiesto obvyklého osemdesiatkového zvuku však kapela pesničku odohrala v komornom šate akustických nástrojov. Mikrofónu sa chopila sympatická blondínka, speváčka Lisa Featherston, ktorá sa v tejto pozícii predviedla ako diva. Nasledoval ďalší hit Moonlight Shadow, ktorý už odznel s plným nasadením kapely, vrátane bicích.
Tu si dovolím odbočiť aj k troche frflania nad zvukom v priestore GoPass arény. Možno to bolo aj miestom, odkiaľ som udalosť sledoval a počúval, ale hlavne pri perkusívnych nástrojoch sa hala ozývala výrazným echom. Tým, že som koncert sledoval z boku, do jedného ucha mi hrali živé bicie a do druhého odraz od zadnej steny, ktorý mal pomerne dlhé meškanie. Tamburína teda udierala na prvú z pódia a na druhú od steny. Keď si človek všimne tento zvukový ping-pong, už sa toho nevie zbaviť. Je to podobné, ako keď zbadáte odraz lampy na obrazovke televízora. Ale späť k muzikantom.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Po odspievaní dvoch hitov sa spevácka diva presunula na svoju primárnu pozíciu za čiernu basgitaru, kde prepla do introvertného muzikantského módu a z tejto polohy "dobojovala" prakticky celý zvyšok koncertu. Ten po "povinnom kole" s odrhovačkami pokračoval náznakom azda každým očakávanej známej témy z kultového filmu The Exorcist (Vyháňač diabla, 1973), ešte to však nebolo úplne ono. Bola to verzia z Oldfieldovho druhého albumu Tubular Bells, konkrétne z pesničky Sentinel.
Hudobníci tak odštartovali prvý epos, teda pesničku nie štandardného rádiového rozsahu. V rámci skladby sa mohli naplno predviesť dvaja skvelí gitaristi Maxime Obadia a Rubén Álvarez, ktorí mali na pódiu množstvo gitár a strunových nástrojov. Dokonca aj jedného kolegu, ktorý riešil len ladenie, prípravu a výmenu nástrojov počas skladieb. Pre milovníkov gitár spomeniem len, že tu bola aj červená gitara Fender Stratocaster, známy model s čertovskými rohami Gibson SG (preslávili ju AC/DC), či typická "oldfieldovka" z neskorších čias s prírodným dreveným patternom z dielne výrobcu PRS. Skrátka, pastva pre oči aj uši.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Na začiatku koncertu síce boli gitarové party trochu tichšie, v druhej polovici sa to však zlepšilo a riffy rezali, ako mali. V prvom kole sa v rámci pesničiek ukázal Obadia aj s akustickou gitarou či mandolínou, na ktorých tiež exceloval. Prvýkrát sa ozvú aj ikonické tubové zvony, ktoré rozochvel perkusionista Will Miles. Ide o dvanásť chrómových zvonov, ktorých monumentálny zvuk dodal legendárnemu debutu Oldfielda jedinečnú atmosféru.
Okrem Milesa sa o rytmus postaral aj Jack Davies. Musím vyzdvihnúť aj osobnú obľúbenkyňu Daisy Bevan, sopranistku, ktorá spievala v inštrumentálnych skladbách vokálne popevky a bolo to veľmi pekné a decentné. Basgitaristke zase pomáhal dofarbovať hlboké frekvencie čelista Kwesi Edman.
Bez zbytočných slov
Po zhruba trištvrte hodine nasledovala krátka prestávka. Ďalšiu časť večera odštartovali hudobníci hneď očakávaným klávesovým rozkladom z Tubular Bells. Ľudí to viditelne potešilo a nasledovali desiatky minút ničím nerušenej hudobnej oslavy. Musím povedať, že druhé kolo, ktoré pozostávalo viac-menej len z dvoch dlhých hudobných blokov, ma naozaj dostalo a podobný pocit som mal aj z obecenstva, ktorí sa naplno ponorili do hudobného dejstva. Inak sa to ani nedalo.
Bez zbytočných slov tu existoval na dlhú chvíľu len univerzálny jazyk hudby a nebola to žiadna nuda. Sústredení hudobníci sprevádzali ľudí hudobným tripom, ktorý si pred pol storočím vymyslel výnimočne nadaný tínedžer, ktorý je odvtedy právom titulovaný aj ako jeden z priekopníkov elektronickej hudby. Druhé kolo sa viac točilo v kruhu progresívneho rocku, hudobných mantier a verklíkov, ktoré sa donekonečna rozvíjali na košatom plátne Oldfieldovej mysle. Kompozície boli silné a aj hudobnícke výkony najmä dvojice gitaristov si zaslúžia pochvalu.
Koncert ukončili rozšafným prídavkom, folkovou skladbou so známym námorníckym motívom Sailor's Hornpipe.
Zdroj: Martina Mlčúchová
O ňom bez neho
Bol to pekný večer. Jediné, čo, resp. kto v aréne chýbal a nemôžem ho opomenúť, bol samotný Mike Oldfield. Pred koncertom mi kamarát a fanúšik Oldfielda, s ktorým som na podujatie išiel, volal s otázkou: "Ty vieš, že tam nebude Oldfield?" Priznám sa, nevedel som, respektíve som to ani veľmi neskúmal, keďže sám nepatrím vyslovene k tvrdému jadru fanúšikov. Viem si však predstaviť, že ak niektorí ľudia očakávali, že hudobníka uvidia naživo, mohli byť sklamaní.
Oldfield však už pred dvoma rokmi, teda presne päťdesiat rokov od svojho debutu, zavesil hudbu a koncertovanie na klinec. Svoj posledný hudobný počin nahral v roku 2017. Bola to osemminútová demo nahrávka pre štvrtú časť ságy Tubular Bells. Tej sa však pravdepodobne fanúšikovia nedočkajú, keďže jeho vydavateľstvo ohlásilo nečakaný odchod umelca do dôchodku. Dôvody, prečo sa tak stalo, dodnes nie sú známe. Šou však ide ďalej.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Možno by som spomenul, že to nie je po prvýkrát, čo sa hudobník odrezal od sveta. V mladom veku sa senzitívny multiinštrumentalista pasoval s úzkosťami a mal problém aj so živým vystupovaním. Tieto duševné ťažkosti riešil často alkoholom. Počas svojej kariéry sa niekoľkokrát stiahol a nepôsobil na verejnosti. Dnes žije s rodinou na Bahamách, kde má aj občianstvo.
Šou dnes už vyše sedemdesiatročného umelca teda pokračuje ďalej bez neho. "Musíme hrať hudbu Mikea Oldfielda. Žije v našich srdciach, a aj vo vašich," povedal na záver koncertu Robin Smith.
Večer bez Mikea Oldfieldsa bol napriek tomu vkusným extraktom jeho životnej tvorby. Trochu mi tam chýbalo také to ego, charizmatický frontman, ktorý to celé ťahá. No na druhej strane to bolo o to viac čisté, hudobnícke a ničím nerušené. Človek sa mohol sústrediť len na samotné kompozície. Napriek tomu stále dúfam, že sa dočkám aj prípadného comebacku tohto génia a ešte ho na pódiu uvidíme.
Autor: Tomáš Garai
Súvisiaci interpreti: Mike Oldfield
