Sicílsky spevák uzavrel vynikajúcu atmosféru utorkového koncertu bohatými prídavkami, pri ktorých neváhal improvizovať. K svojráznej jam session na pódiu ho "nakoplo" v dobrej nálade spievajúce publikum. "Niečo také som ešte nezažil," priznal neskôr na margo fanúšikov dobre ovládajúcich jeho repertoár.
Publikum celkom očividne vedelo, čo má od platinami ovenčeného Taliana očakávať. Už úvodnú skladbu Handful of Soul z rovnomenného albumu privítalo s nadšením. Charizmatický Mario Biondi, nahodený v štýle "kultivovaného pouličného loptoša", preukázal už pri prvých tónoch potenciál veľkého hlasu. Ak existujú speváci, ktorí sa s priemerným hlasom musia snažiť zaujať vokálnymi ozdobami, o Biondim to určite neplatí. Jeho hlboký a znelý vokál je muzikou, hudobným nástrojom aj zbraňou sám o sebe. Jeho dychberúce hĺbky v úvode skladbyI'm Her Daddy dvíhali svojou silou zo zeme. A to všetko bez toho, aby bolo na hlavnom protagonistovi vidieť známky mimoriadne vyvinutej energie.
Funk, Beatles aj stredný prúd 70. rokov
Biondiho jazzovo-soulové motívy výborne vynikli aj v sprievode doprovodnej kapely Italian Jazz Players. Tá sa na pódiu objavila v zložení Lorenzo Tucci (bicie nástroje), Claudio Filippini (klávesy), Tommaso Scannapieco (basgitara, kontrabas), Michele Bianchi (gitara), Daniele Scannapieco (saxofón, flauta) a Gianfranco Campagnoli (trúbka). Za pomoci speváka občasne hrajúceho na perkusie vznikol na pódiu pulzujúci funk-jazzový podklad, ktorý aj napriek talianskemu pôvodu šliapal ako švajčiarske hodinky.
Kapela v podobnom tempe nepoľavovala ani v sólach. Pri tých sa viac než v jazzových improvizáciách držala v popovejších aranžmánoch, ktoré však publikum chytili o to viac. S pozitívnymi reakciami sa stretlo napríklad kontrabasové sólo inšpirované hitom Come Together z produkcie autorskej dvojice Lennon/McCartney. (Mimochodom, jej jazzovú coververziu hral v októbri na predchádzajúcom vydaní série City Sounds aj mladý gitarista Andreas Varady.)
Popový, až strednoprúdový charakter skladieb so zvukom 70. rokov však do istej miery mohol pódiovej produkcii Biondiho aj trochu uškodiť. Ak už si raz všimnete výnimočné schopnosti hudobníka, je vám ľúto, ak sa niekde v polovici koncertu ustáli a prestáva prinášať elektrizujúce zážitky. Možno však ide len o subjektívny pocit, koniec-koncov je to práve príjemná jazzová hudba s južanským nádychom, ktorá sa v rovnakej miere ako Biondiho schopnosti pričinili o spevákov úspech. Práve z týchto dôvodov potešil silne soulový duch skladby My Girl, pôvodne z produkcie americkej vokálnej skupiny The Temptations, ktorá po menej dynamickejšej Lowdown určite osviežila.
Rovnako zaujalo aj prevedenie skladby No Trouble On The Mountain, pri ktorej by kritický divák zahodil všetky predošlé myšlienky a užíval si len zvuk silného big bandu s pôsobivým trúbkovým a saxofónovým growlom. A to rovnako, ako si vokalista užíval atmosféru publika. To v závere odspievalo nielen skladby z bežného repertoáru, ale aj náhodné útržky coververzií známych piesní, s ktorými sa Biondi nonšalantne pohrával. Sympatickým momentom boli pohotové spevákove reakcie, pri ktorých si k aktuálnej atmosfére v klube vyžiadal namiesto Scannapiecovej basgitary emotívne silnejší kontrabas, či vďaka ktorým dokázal s prehľadom reagovať aj na klavírne improvizácie Cira Caravana.
Fantastická komunikácia s publikom, uvoľnenosť a tanečné kreácie len umocnili zážitok z koncertu, ktorý sa do pamäte jednoznačne zapísal ako pozitívny. A nám neostáva nič iné, len sa tešiť na ďalší koncert zo série City Sounds, ktorá tento rok vyvrcholí koncertom americkej speváckej ikony Cassandry Wilson už 11. decembra v Divadle Nová scéna.
Autorka: Júlia Šimková
Ilustračné foto: SITA/Jozef Jakubčo (z Bratislavských jazzových dní 2012)
Súvisiaci interpreti: Mario Biondi
