Tradičný festival s klasickou hudbou sa mal tento rok niesť v znamení pozitívneho hudobného odkazu Johannesa Brahmsa. Scenár však organizátorom úplne prepísala vojna.
"Malý sa pýta, samozrejme... Pýta sa, kedy sa vrátime domov. Hovorím mu, že náš dom vzali do neba."
Slová z úst Roba Rotha na treťom dni tohtoročných Konvergencií majú ťaživý podtón. Nie je to len dramatickým prejavom herca, ale aj kvôli tomu, že ide o úryvok z básne Latifa od ukrajinského spisovateľa Ostapa Slyvynského.
Festival klasickej hudby Konvergencie, ktorý sa koná už 22 rokov, sa mal tentokrát niesť v pozitívnom tóne, ktorý mala podčiarknuť hudba nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa. Mala to byť akási reflexia na utíchajúcu pandémiu a s tým spojené uvoľnenie. Celý scenár však posledný februárový týždeň prepísala vojna na Ukrajine.
"Brahmsa sme pripravovali už od jesene minulého roka. O takomto niečom sa nám vtedy ani nesnívalo," povedal patrón festivalu Jozef Lupták s tým, že situáciu nemohli ignorovať, a tak sa podpísala pod celý priebeh tohtoročných Konvergencií.
Špeciálny program
Okrem grafických prvkov tak pribudli aj špeciálne vystúpenia, ktoré odzneli vždy pred hlavným aktérom večera. Okrem poézie to bola, samozrejme, aj hudba. Napríklad hneď na úvod prvého dňa si návštevníci mohli vypočuť v podaní charizmatického Milana Paľu husľové Recitativo od ukrajinského rodáka Valentina Bibika. Virtuózne dielo, ktoré zahral Paľa sám a s obrovským precítením, mohlo poslucháčov na chvíľu aspoň v mysli zaviať z honosného prostredia Primaciálneho paláca do rozbúrených končín na východe od našich hraníc. Aj toto dielo, tak ako mnoho iných, ktoré sa zrodili na východe Európy, neodzrkadľuje blahobyt a lesk klasicistických palácov.
Nemusí to však byť len hudba priamo z Ukrajiny, ktorá vie v človeku v tejto chvíli zarezonovať. Hudba totiž nepozná žiadne hranice. Silným momentom bol aj prídavok britského Navarra Quartet od estónskeho mága dodekafónie Arva Pärta. Zostava, ktorá uzavrela prvý večer zasvätený Brahmsovi, odviedla skvelú prácu. Viola, violončelo a dvoje husle v podaní Benjamina M. Gilmorea, Basa Treuba, Saschu Bota a Briana O'Kanea miestami zneli akoby na nich hral jeden hudobník. Okrem spomínaného diela zahrali zohratí muzikanti aj známe Brahmsovo Sláčikové kvarteto č.3.
Zdroj: Peter DrezikPomoc hudobníkom
Spolupatričnosť s Ukrajinou a jej ľuďmi ukázal tím Konvergencií nielen zmenou, resp. aktualizovaním umeleckého programu. "Pomáhali sme napríklad aj pri presune pána Silvestorova z Kyjeva do Berlína," hovorí organizátor festivalu. Valentin Vasilievič Silvestrov je v súčasnosti najväčšie meno ukrajinskej klasickej scény. Postmoderný skladateľ a klavirista napísal napríklad aj patriotické dielo Diptych, ktoré venoval pamiatke obeti Euromajdanu arménsko-ukrajinského pôvodu Sergijovi Nigojanovi. Organizátori festivalu pomohli aj mame klaviristky Nataše Kudrickej, ktorá niekoľkokrát na festivale aj vystupovala. Okrem toho išla polovica vstupného, ako aj peniaze zo zbierky, ktorá bola prítomná počas celého festivalu, na pomoc ukrajinským hudobníkom.
Samotný program, ktorý do harmonogramu doplnila aktuálna situácia, bol zvládnutý dobre a dramaturgiu celého festivalu oživil. Stal sa akýmsi protipólom pre klasicko-romantickú hudbu Johannesa Brahmsa. Do prostredia primaciálneho paláca zapadli jeho kompozície perfektne, ako zvukom, tak aj atmosférou. Nečudo, veď bol podľa Luptáka organickou súčasťou Bratislavského hudobného diania v 19. storočí. Veľkú časť svojho života prežil neďaleko vo Viedni a neraz si zahral aj u nás. Samozrejme, nebudeme hádzať všetky diela tohto velikána do jedného vreca. Vznešenosť a hudobný pátos vystriedali miestami pochmúrne až filmové pasáže.
Takýto prelom nastal napríklad počas silného tretieho dňa venovaného jeho komornej hudbe, ktorú napísal pre dychové nástroje. Zvukovú hladinu v paláci rozvírilo na sklonku večera jeho dielo z "mladíckych" čias - Trio pre lesný roh, husle a klavír Es dur. Už samotná kombinácia nástrojov navádzala zimomriavky. V živelnom podaní medzinárodnej zostavy však išlo z môjho pohľadu o jeden z najkrajších momentov programu. Do lesného rohu fúkala Kanaďanka Carlie Brooke Bigelow, ktorá hrá aj v Slovenskej filharmónii. Na husliach čaroval skúsený Brit z už spomínaného Navarra Quartet Benjamin Marquise Gilmore a za klavír si sadol Peter Pažický. Spravodlivo rozdelené frekvencie nástrojov a perfektne zahrané dielo zožalo veľký úspech a celá sála so zadržaným dychom čakala po napínavom Adagio mesto grandiózne rozuzlenie Allegro con brio.
Zdroj: Peter DrezikOkrem známych sonát odznelo v sobotu aj Brahmsovo "najpopovejšie" dielo - cyklus valčíkov Uhorské tance. Tento večer uzavreli už aj so spevmi piesne o láske - Lieberslieder Walzer. Dielo vzniklo počas prvej dekády Brahmsovho pôsobenia vo Viedni, kedy editoval Schubertove skladby. Hudbu, ktorá v sebe nesie znaky folklóru, napísal na východoeurópsku poéziu, ktorú preložil Georg Friedrich Daumer.
Festival uzavrelo fenomenálne sláčikové sexteto. V rámci neho vystúpil aj jeden z najvýraznejších violončelistov súčasnosti, Angličan Robert Cohen či holandsko-anglický huslista Daniel Rowland. Okrem toho si na svoje prišli aj tí, ktorí sa chceli o známom skladateľovi dozvedieť čosi viac, než prezrádza jeho hudba. Okrem dostupných tlačených materiálov s jeho príbehom si záujemcovia mohli vypočuť vo štvrtok aj zaujímavú prednášku od dlhoročného riaditeľa Archívu Gesellschaft der Musikfreunde vo Viedni Otta Biba. Tá sa uskutočnila v Goetheho inštitúte vo štvrtok.
Postrach študentov
Čo však na Brahmsa hovoria samotní hudobníci, ktorí jeho diela hrali? Mladá klaviristka Kristína Smetanová sa počas Klarinetovej sonáty č. 2 Es dur trochu vrátila do svojich študentských čias. "Pre mňa znamenala jeho hudba asi desať rokov postrach. Naposledy som sa s nim stretla na konzervatóriu," povedala s nadsázkou talentovaná hudobníčka. Myslela si, že jeho diela už nikdy nebude hrať, Konvergencie to však zmenili. "Priviedli ma k nemu späť a mohla som precítiť, že už mám tú hĺbku v tej skladbe, ktorá je pre klasické diela potrebná. Som z toho šťastná," dodáva Smetanová.
Pre riaditeľa festivalu Konvergencie Jozefa Luptáka je Brahmsova hudba vyjadrením akejsi komplexnosti života. "Štruktúra mi evokuje plnosť života, akési zvnútornenie, ktoré prináša očistu. Táto hudba ma napĺňa niečím pozitívnym a krásnym," hovorí organizátor, ktorý si prvýkrát v histórii na festivale nezahral. Dôvodom je jeho januárový úraz na bežkách, kvôli ktorému musel podstúpiť aj operáciu. "Už síce hrám, ale na Brahmsa som si ešte netrúfol. Svoj jediný koncert som si naplánoval na koniec mája," dodal. Na ňom odohrá dve kratšie diela - jednu sonátu a klavírne trio.
Autor: Tomáš Garai
