Vyše štyridsať rokov na scéne v lokálne aj zahranične úspešných kapelách, post šéfa jednej najúspešnejších hudobno-exportných kancelárii v Európe, lektor a producent filmovej hudby, a s trochou preháňania tiež vlastník "manuálu, ako preraziť", ktorý je ochotný zdieľať. To je v skratke život a kariéra Siggiho Baldurssona, občas tiež označovaného za krstného otca islandského úspechu na globálnej hudobnej scéne.

Sigtryggur Baldursson, zakladajúci člen prvej celosvetovo úspešnej indie-rockovej islandskej kapely Sugarcubes, s ktorou sa spájajú aj začiatky Björk, odpovedá na otázky s chladnokrvným pokojom. Oči sa mu rožiaria najmä pri vysvetľovaní, čím a ako presne sa snaží pomáhať lokálnym kapelám preraziť v zahraničí.

S nadšením zdieľa, aké je to sledovať úspešné príbehy typu Björk zblízka, spomína na svoj koncert na Pohode so speváčkou Emilíanou Torrini alebo rozpráva o obchode s hudobnými nosičmi Bad Taste Records, ktorý na Islande prevádzkuje spolu s ostatnými členmi Sugarcubes. 

Energický šesťdesiatnik zvážnie len pri spomienke na slovenského novinára Juraja Kušnierika, ktorý bol známym nadšencom islandskej scény a práve na Islande v novembri 2015 náhle zomrel. Baldursson priznáva, že to bola obrovská strata pre mnohých ostrovanov, ktorí si počas jeho návštev zvykli na jeho obligátny príval pozitívnej energie.

Rozhovor vznikol v júli na Pohode, kde Siggi vystúpil s projektmi Bogomil Font a Paddan, no s jeho zverejnením sme si počkali do začiatku slávneho islandského showcase festivalu Iceland Airwaves, ktorý štartuje práve dnes. V článku sa dočítate:

  • čo robí hudobný export krajiny úspešným
  • ako je možné, že je na Islande také množstvo hudobných projektov
  • čo by smerom k úspešnejšiemu exportu poradil Slovensku
  • ako spomína na Juraja Kušnierika
  • aké dôležité sú pre islandskú scénu showcaseové festivaly
  • ako vníma Björk či Sigur Rós
  • čím je špecifický život na Islande 

Pred stretnutím som sa celkom bavil otázkou, ako často sa vás ľudia pýtajú na dôvod, prečo je islandská hudba vo svete taká úspešná, a či vám to už nejde na nervy.

Rozumiem tomu, že to ľudí zaujíma a že im to ako fenomén príde zaujímavé. Takže naopak, presne preto na túto otázku stále rád odpoviem. Odpoveď nie je jednoduchá a pozostáva z viacerých východísk. Jedným z hlavných sú úspešní ambasádori, akými sú Sigur Rós či Björk. Okrem toho, že slúžia ako zdroj inšpirácie, sú pre domácich umelcov tiež vzorom v tom zmysle, že ich nútia zamyslieť sa – ak mám preraziť vo svete, musím niečo ukázať. Potrebujem vytvoriť čosi unikátne. Som presvedčený, že touto otázkou sa zaoberajú všetci umelci a každému, kto to myslí vážne, chvíľu trvá, kým prestane prvoplánovo kopírovať svoje vzory a vytvorí si rukopis.

Islandskú hudbu na Slovensku vo veľkom popularizoval Juraj Kušnierik. Poznali ste sa osobne.

Bol to úžasný a dobrosrdečný človek plný entuziazmu, v ktorého prítomnosti sa každý cítil mimoriadne. Nestretol som v živote mnoho ľudí, z ktorých by za každých okolností sršal taký pozitívny náboj. Niekoľkokrát sme sa stretli na Islande, tiež v Bratislave na festivale Waves. Keď odišiel, bol to šok pre mnohých ľudí z našej scény. 

Aká je pravdepodobnosť, že sa slovenský publicista zahľadí do islandskej hudby natoľko, že z nej urobí svoju osobnú tému číslo jeden?

Musím priznať, že je to neuveriteľné – že našej hudbe prepadol niekto z úplne inej, relatívne vzdialenej krajiny. Juraj mi raz povedal, že ani sám nevie, čo presne ho na islandskej hudbe tak fascinuje, že tých elementov je mnoho. Z našej hudby cítil určitú vibráciu, charakteristický zvuk. 

Nedávno som stretol Američana, ktorý založil label venujúci sa novej islandskej hudbe a komentoval to veľmi podobne. Pritom boli prvé tri kapely jeho selekcie veľmi odlišné. Podpísal Gróa, mladučké artové post-punkerky, Magnusa Jóhanna, experimentálneho muzikanta so soundtrackovým feelingom, a napokon jazzové duo. O všetkých troch povedal, že z nich cítil Island. Z marketingového pohľadu to možno nie je najmúdrejšie, kto vie. Jeho odôvodnenie ma však upútalo.

Kušnierik vo svojej knihe Hudba ostrova bilancuje, že jedným z dôvodov, prečo je na Islande také množstvo výbornej a svetovo oceňovanej hudby, je fakt, že tam v zásade nie sú vhodné podmienky pre outdoorové aktivity. To núti ľudí realizovať sa kreatívne, napríklad v umení.

S týmto s ním úplne nesúhlasím. Je to zjednodušujúce. Čo sa týka športov, ja na Islande veľmi rád lyžujem, mnoho mojich priateľov miluje turistiku či plávanie, pritom im môže byť jedno, aké je počasie (poznámka autora: vďaka geotermálnej energii má takmer každá islandská osada svoje vlastné termálne kúpalisko). Island ponúka mnoho aktivít nielen pre dospelých, máme kopec športovísk, hráme futbal, hádzanú dokonca aj na profesionálnej úrovni. 

Niečo také môžeš povedať ako vzdialený pozorovateľ, nie ako Islanďan. Nie je nás veľa – tvoríme malú spoločnosť, malú komunitu, a ľudia, ktorí to myslia s hudbou vážne, dobre vedia, komu sa môžu ozvať, a kto ich môže posunúť do medzinárodných vôd. Dokonca by som povedal, že ak nepoznáš niekoho skúseného, kto za sebou má napríklad medzinárodné turné, kto ti pomôže priamo, stopercentne poznáš niekoho, kto zas takého človeka pozná, a tak to ide ďalej. Mimoriadne dôležitý je aspekt previazanej komunity. Vďaka tesnej blízkosti s úspešnými umelcami veria aj tí začínajúci, že sa to dá, vidia v tom zmysel. Viera a odhodlanie je často v hudbe tou vôbec najdôležitejšou vecou. Minimálne v začiatkoch.

Aké sú ďalšie kľúče k úspešnému hodobného exportu?
 
Prístup ku kľúčovým informáciám. Umelci si u nás navzájom odovzdávajú informácie o tom, s kým spolupracujú, kto im bookuje turné, kto ich môže posunúť. Vytvorili sme taký loop. Stalo sa to veľmi prirodzene a jednoducho – v malých komunitách nutne dochádza k interakciám. Dnes hráš v tejto kapele s týmito ľuďmi, o dva týždne neskôr už v inej. 

Daniel Haraldsson z GusGus mi to raz opísal slovným spojením hudobné ihrisko. 

Presne tak. Ihrisko, na ktorom, ak sa chceš hrať, musíš byť kreatívny natoľko, aby si sa odlíšil. 

Ako všade, veľmi dôležité sú kontakty a networking. Hudobný export robím na Islande už jedenásť rokov a jednou z mojich kľúčových úloh je budovať a neustále zlepšovať túto infraštruktúru. Silná domáca scéna s dobrými podmienkami je prirodzeným predpokladom pre úspech v zahraničí, pre scenáre typu Sugarcubes, Björk či Mezzoforte. 

V minulosti bol pre islandské kapely kľúčový Londýn. Takmer žiadna tamojšia kapela nevystrelila bez toho, aby si ju najprv nevšimli britské médiá. Platí to stále?

Áno. Z britských novín sa informácie šírili rýchlosťou neporovnateľnou s tými islandskými. Tento mechanizmus dnes stále funguje, no povedal by som, že sa menia nástroje. Vo výsledku je všetko najmä o distribúcii, prome a prezentácii, dnes prebieha všetko online.

Ktorý mediálny kanál je na Islande najvýznamnejší? 

Rádio je stále silné, obrovskú silu majú playlisty s vysokou počúvanosťou, či už na Spotify alebo inde. Určitú revolúciu priniesol pred dvoma rokmi Instagram a nemyslím si, že ju stráca. Veľmi obľúbený je tiež TikTok.

Vnímam, že aj tradičnejšie európske kultúrne inštitúcie ako napríklad Eurovízia začínajú byť na sociálnych sieťach aktívne. Sú si vedomí fanúšikovských komunít, ktoré ich sledujú, a vedia, že trávia obrovské množstvo času na sieťach. Aj to je dôvod, prečo sa im napriek častému predchádzajúcemu spochybňovaniu, či v tomto prípade dokonca zosmiešňovaniu, darí udržať si relevanciu. 

Na hudobnom odvetví je fascinujúca jeho nepoddajnosť, jeho neustála zmena a vývoj. Je náročné predvídať trendy, a každý, kto sa chce presadiť v zahraničí musí okrem tvrdej práce nutne sledovať, ktorým smerom sa hýbe doba. Existuje totiž určitý fenomén lokálneho hrdinu - ide o kapely a umelcov, ktorí začali byť doma veľmi úspešní, no za hranicami o nich absolútne nikto nepočul. Pre škandinávske krajiny ako Dánsko, Island, Nórsko či Švédsko je to typické. Presadiť sa za hranicami si žiada iný prístup. 

Pomerne často na Slovensku rozoberáme význam showcaseových festivalov. Ako veľmi dôležitá je pre krajinu prehliadka Iceland Airwaves? 

Myslím si, že je to jeden z kľúčových prvkov tvoriacich určitý "cool vibe" oscilujúci okolo scény. Vznikajú aj nové festivaly, ktoré na túto vlnu naskakujú. V rámci súčasnej hudby sú to napríklad Dark Music Days. Väčšiu medzinárodnú pozornosť si postupne získava aj Reykjavík Jazz Festival. Hrávajú tam domáce zoskupenia, no navštevuje ich stále viac zahraničných návštevníkov a novinárov. Toto je ďalší kľúčový rozmer, vedieť pozvať tie správne osobnosti zo zahraničia, zaujať novinárov. Iceland Airwaves to pochopil od samého začiatku. No, samozrejme, neexistuje žiadna formulka na to, ako festivaly robiť, každý festival si musí nájsť svoj vlastný spôsob. Jedno, čo majú úspešné showcasy ako nemecký Reeperbahn či nórsky by:Larm spoločné, je, že sa vo veľkej miere zameriavajú na domácich interpretov. 

Iceland Airwaves sa tiež zamerieva predovšetkým na domácu scénu.

Je to mix. Odkedy organizujú Iceland Airwaves promotéri Sonar, je festival menší a má väčší focus na domácich umelcov. Problém festivalu bol ten, že niekde okolo roku 2015 sa už stal príliš veľkým (medzi 6 - 10 000 návštevníkov, 60% bolo zo zahraničia, pozn. red.) a stalo sa preňho náročným plniť pôvodnú funkciu, a paradoxne tiež udržať si financovanie. Vo festivalovom biznise platí, že ak sa stane festival príliš veľkým a začne strácať ekonomickú stabilitu, je nesmierne náročné to zvrátiť. To sa stalo s Iceland Airwaves. Festival kúpil promotér, ktorý ho zmenil na čele s jeho zmenšením.

Na Slovensku je kvantum brilantných kapiel schopných zaujať, často mám ale pocit, že chýba prvý úspešný interpret, ktorý by svojou autorskou tvorbou otvoril dvere do zahraničia aj ostatným kapelám, podobne, ako to bolo na Islande so Sugarcubes. 

Sugarcubes vlastne neboli prví. Prvou úspešnou islandskou kapelou v zahraničí, ktorá sa dostala do britských rebríčkov, boli jazz-funkoví Mezzoforte. Sú veľmi dobrí, zároveň veľmi odlišní od Sugarcubes – ako inštrumentalisti majú iné publikum. Sugarcubes boli prvou vokálnou kapelou – zašli sme ďalej a stali sme sa väčšími ako ktokoľvek pred nami. Ako prvá islandská kapela sme hrali turné v USA a vydali sme tam nahrávky, čo bol obrovský úspech. 

V určitom zmysle máš ale pravdu. Otvorili sme dvere, potom nimi prešla Björk, po nej Sigur Rós. A potom sa spustil reťazec, v ktorom sa vo svete stávali populárnymi aj iné ako indie kapely. Folk-popoví Of Monsters and Men, blues-rockeri Kaleo, taneční GusGus. 

Mnoho ľudí, obzvlášť z krajín, ktorým sa nedarí dosiahnuť medzinárodný hudobný úspech, a Slovensko mi teraz poslúži ako výborný príklad, sa ma pýta, ako na to. Stále tvrdím, že neexistuje žiaden recept, pretože sa do toho premieta obrovské množstvo rôznych rovín. Musíte si nájsť vlastnú cestu. Z toho, čo som videl tu na Pohode, by to mohla byť napríklad dáma, ktorú som dnes videl na hlavnom pódiu.

Jana Kirschner?

Áno, Jana Kirschner. Predviedla excelentnú šou s využitím mnohých folkových prvkov a vynikajúcu prácou s gradáciou. Jej tvorba na mňa pôsobila veľmi unikátne a zároveň povedomo.

Mne to trochu pripomenulo koncert Emilíany Torrini na rovnakej scéne v roku 2012.

Áno. Vtedy som jej hral na bicie. Mám na to vystúpenie veľmi príjemné spomienky. 

Spolu s ďalšími členmi Sugarcubes prevádzkujete v Reykjavíku komorný obchod s hudobnými nosičmi Smekkleysa (Bad Taste Records). Ste stále v kontakte?

Áno. Práve dnes tam hrá Björk DJ set (smiech). 

Jej prvý sólový album Debut oslavoval len nedávno tridsiate výročie. Musí byť fascinujúce sledovať celý vývoj a kariéru umelkyne, akou je ona.

Dnes ju vnímam najmä ako osobnosť, ktorá ide skvelým príkladom v rámci umeleckej profesionality. Je to človek mimoriadne sústredený na svoju kariéru, ktorý, čo sa týka tvorby, neprijíma žiadne kompromisy. Vždy si nad všetkými svojimi výstupami ponecháva absolútnu kontrolu, nech už ide o videoklipy, merch, hudbu či čokoľvek iné. Taktiež má skvelý inštinkt na výber spolupracovníkov, vždy mala dar vybrať si tých správnych ľudí a dotiahnuť s nimi veci do konca. Na jednej strane si môžeš povedať, že tento človek má skrátka taký status, že si môže na spoluprácu vybrať prakticky kohokoľvek, no aj tak. Dnes večer bude hrať (na Pohode) Arca, myslím, že hudba, ktorú urobili spolu, je excelentná.

Stretávate sa v svojej hudobno-exportnej praxi aj s veľkými menami?

Veľkí umelci nás nepotrebujú. Vytvárame podporný systém pre malých umelcov, aby sa mohli stať veľkými. Spravujeme dva kľúčové weby, jeden sa volá www.uton.is, je po islandsky pre islandských umelcov – tam si môžu nájsť informácie o formách podpory, informácie o spôsoboch prístupu na iné trhy, informácie o showcaseových festivaloch a podobne.

Potom spravujeme stránku www.icelandmusic.is, ktorá je určitým portálom do sveta islandskej hudby. Sú tam informácie o playlistoch, o najnovších islandských releasoch, sú tam informácie o štúdiách, o venues. O možnostiach nahrávania zas existuje stránka www.record.iceland.is. Na podporu indie-umelcov sme v spolupráci s islandskou vládou vyvinuli program, ktorý refunduje 25% nákladov každému umelcovi nahrávajúcemu v islandskom štúdiu. 

Okrem Björk majú novinku aj Sigur Rós. Vydali prvý autorský album po vyše dekáde.

Áno. Z toho, čo som počul, mi príde, že sa v zásade vracajú ku koreňom, je to minimalistickejšie ako predchádzajúce albumy. 

Sledujete aj sólovú tvorbu jednotlivých členov? Jónsi v medzičase nahral tri albumy, Kjartan sa angažuje ako skladateľ vážnej hudby.

Majú priestor na to experimentovať a objavovať najrôznejšie hudobné smery, je to veľmi prirodzené. Tvorba môže fungovať len vtedy, keď je slobodná. Obdivujem na nich ich rôznorodosť. Je veľmi nešťastné, keď umelec v rámci tvorby uviazne na jednom mieste. Pravdaže, jednou vecou je kreatívna kríza, ktorá môže prísť kedykoľvek a na hocikoho, ale potom existuje patologický fenomén, v ktorom umelec automaticky prispôsobuje tvorbu tomu, po čom prahnú jeho fanúšikovia. Sigur Rós toto nikdy nerobili. 

Na svojom instagramovom profile o sebe tvrdíte, že ste seniorský muzikant, no len na Pohode ste sa tento rok predstavili hneď s dvoma projektmi – s veselým mambo & latino projektom Bogomil Font aj s temnejšou záležitosťou Paddan. Na seniora veľmi slušné.

Mám obrovské šťastie, že môžem v živote robiť, čo ma baví. Niekto mi raz povedal, že ak sa začnem živiť tým, čo mám rád, tak v živote neodpracujem ani jediný deň. Prevádzka export officu zaberá mnoho času, no bude ho viac, pretože túto úlohu časom prenechám novej generácii a budem sa môcť opäť zamerať na hudbu. Okrem toho aj píšem krátke poviedky čiastočne o hudbe, no vždy v prvom rade o ľuďoch.

Paddanu sa plánujem venovať viac, je to exportná záležitosť, ktorá vyjde na americkom labeli, projektujeme to ako audiovizuálny projekt. A čo sa týka Bogomila Fonta, ide o takú zábavovú kapelu, cover projekt, ktorý sme dali s niekoľkými kamošmi dokopy po rozpade Sugarcubes. Z nejakých dôvodov sa stal na Islande populárnym a pretrval doteraz.

Ako človek, ktorý sa síce už roky žije mimo, no má na Islande pracovné a súkromné väzby – čím je podľa vás tamojší život výnimočný?

Podľa mňa je to veľmi zvláštne miesto so špecifickou energiou. Nielen ľuďmi, ale aj svetlom, charakterom krajiny, vodou. Je tam extrémne mnoho unikátnych prírodných elementov, ktoré tvoria špeciálnu atmosféru a kreatívnu energiu, ktorú nie je možné opísať slovami.

Predkovia Islanďanov sú v prvom rade rybári a sedliaci, ktorí žili v nehostinnom prostredí. Majú určitý temperament - keď je potrebné niečo urobiť, tak sa vezmú, a urobia to. Síce sú zlí v dochvíľnosti, sú trochu šialení a konštantne porušujú pravidlá, no sú dobrí v dokončovaní vecí (doslova: "getting shit done"). Toto je určité generačné vedomie Islandu, a ako vidíme, v kreatívnom prostredí sa bohato uplatňuje. Naopak, uplatňovať by sa nemalo napríklad v bankovníctve, ale to už je iný príbeh (smiech). (V roku 2008 skrachovali na Islande všetky banky a finančný systém krajiny sa zrútil, pozn. autora)

Autor: Matej Kráľ